Princezná a runy Cítila som sa tam ako v hladomorni, do ktorej som zvykla chodiť, keď som bola malá. Theodor mi to vtedy nezakazoval... vlastne ani teraz. Iba mi to prišlo ako divné miesto, potom čo som si vypočula rozhovor medzi dvoma slúžkami, že je absolútne nevhodné, aby dieťa nechali rodičia hrať sa na mieste, kde to páchne smrťou. Nikto ma nedotláčal k tomu, aby som sa tam hrala. Jednoducho sa mi tam páčilo. Pokoj, tma, vlhko, chlad... Až potom som si začala všímať niektorých maličkostí, ktoré na prostredie vrhali celkom iné tiene. Dotvárali tak obraz, ktorý mi do hlavy vložili slúžky. Smrť. Bolesť. Ktoré sa, ale aj tak malého dieťaťa nijako zvlášť nedotýkali. Nič z toho som nepoznala. Dokonca ani teraz tak celkom presne neviem, čo tieto dve slová znamenajú. Dovtedy som to brala ako perfektné miesto na hranie. Ešte niekoľkokrát potom, ako som si vypočula rozhovor slúžok, som hladomorňu navštívila. Potom som už nemala takú potrebu to tam skúmať.   Myslím, že ak b

„V povetrí?“ opýtala sa zhrozene dievčina, načo muž pri nej sústredene prižmúril oči a zahľadel sa na dieru odkiaľ prišli. Už to počula aj ona! Tiché našľapovanie. Sotva by ho započula, vďaka účinku slov, ktoré jej povedal muž pred chvíľou... Vec, čo sa nachádzala v útrobách Brlohu, urobila ešte pár krokov a zrazu sa vrhla dopredu sprevádzaná zacinkaním ťažkého kovu. Vodca zlodejov bol pripravený a už v rukách zvieral vlastný meč, ktorý mieril proti narušiteľovmu. Takto na seba mierili, až dokým Kiara prekvapením a úľavou nezhíkla. „Ren!“ Rozbehla sa k nemu, šikovne sa vyhla jeho ostriu meča, ktorým na ňu mieril, a tuho ho objala okolo ramien. „Dopekla, Kiara! Prečo si na nás nepočkala? Vieš si predstaviť, ako som sa o teba bál?!“ zavrčal, pričom sa snažil udržať na nohách, ako sa naňho zavesila. „Prepáč... ja... bola som tak trocha mimo,“ zamrmlala mu do košele a ešte tuhšie ho objala. Bola rada, že ju našiel... že bol v poriadku. Ren jej objatie rýchlo opätoval a zakrútil hlavou. Opä

Kiara sedela na posteli, čo bola v jej izbe a premýšľala, lebo celú spálňu už prehľadala a nenašla nič, čo by jej pomohlo sa z nej dostať. Ako by sa asi tak mohla dostať von? Žeby stačilo odlákať nejakých chlipných chlapov do tejto miestnosti, a potom sa pokúsiť utiecť? Áno, to by mohlo vyjsť, len na niečo také by potrebovala trpezlivosť a čas. Ani jedno z toho nemala. No lepšie je skúsiť aj niečo také pochabé, ako vábiť mužov na svoj šarm, než tam len tak nečinne sedieť a čakať na svoju popravu... Postavila sa teda z postele a podišla k dverám, ktoré boli v tejto chvíli zamknuté. „Haló! Haló, je tam niekto? Ja-ja som tu tak sama a všetko ma tu tak neskutočne desí...“ zavzlykala, načo sa dvere od jej „cely“ skoro okamžite otvorili a v nich stál nejaký obrovský chlap, očividne celkom nadržaný z jej hodinami trénovaným hlasom „dievčaťa v problémoch“, ako to sama tak pekne pomenovala... „Pri mne sa nemusíš báť, maličká!“ uškrnul sa muž tým svojim zvieracím spôsobom, a keď vošiel úplne do

„Prečo to robíš?“ opýtala sa znepokojene Kiara a nahliadla do jeho vyrovnanej tváre. Muž pred ňou si rezignovane prešiel dlaňou po vlasoch a zahľadel sa do zeme. „Možno, že nie som tak celkom ten, za koho sa vydávam.“ „He?“ vyšlo z plavovlásky, no on už bol na ceste k dverám. „Chceš tu teda ostať alebo odísť? Ak to nevyužiješ teraz, viac možností na útek tu už nebude...“ „Samozrejme, že chcem odísť!“ vyhŕkla trocha naštvane Kiara. „Tak čo tam stojíš?!“ „Veď idem.“ „Tak pohni kostrou.“ „Bože... ten buzeruje skoro tak isto ako Ren,“ zamumlala si pre seba Kiara, čo, bohužiaľ, ten chlap nemal šancu počuť. Dvaja záchrancovia spolu potichu kráčali miestom, kde mali byť ukryté vzácne zbrane (a možno teda aj Kiara. V čo Ren pevne dúfal, že nie). „Zdravím, Dereq! Konečne späť, čo? Kde máš Scotta? A kto je toto?“ vychrlil otázky nejaký muž na stráži, keď sa vynorili z tej predlhej chodby, a zameral svoju pozornosť na Rena. „Nová posila,“ odvetil Dereq a rozhliadol sa okolo seba. „Nevieš, kde je

Na zemi ležalo bezvládne telo nejakého dievčaťa. Vyzeralo, že tvrdo spí... teda ak nebolo rovno mŕtve. Muži, ktorí ju zbadali sa na seba prekvapene pozreli, a potom si k nemu jeden z nich kľakol. „Zdá sa, že dýcha,“ vyslovil smerom k druhému mužovi. „Zanesieme ju ku šéfovi?“ „Dobrý nápad,“ prikývol jeden a pomohol tomu druhému prehodiť si ju cez plece. „Čakal som, že bude ťažšia,“ zamrmlal a vybrali sa naspäť do ich brlohu. „Čo ste mi to sem preboha doniesli?“ zamumlal namrzene vodca klanu, keď uvidel pred sebou bezvládne dievča ležiace na zemi. Jeho kumpáni vedeli byť občas vážne sprostý... nechápal, načo ho zaťažovali takýmito blbosťami. „Dobre viete, čo treba spraviť s narušiteľmi... alebo v tomto prípade ju môžete nechať žiť a urobiť si z nej hračku. Nechápem, prečo s tým idete za mnou,“ zavrčal a obrátil sa im chrbtom, pričom dorábal svoje diabolské plány na nový nájazd do jedného z blízkych kráľovstiev. „Áno, pane,“ vyslovil rýchlo vyšší a už sa nakláňal k dievčaťu s bledými vlas

Už išli pekný kus cesty, keď Dereq do tmy nahlas zanadával. „Kde je, do riti, tá fakľa? To ju zas ďalší debil zobral a nevrátil?“ zavrčal naštvane. Rena už aj pomaly začala chytať panika, veď čo ak sa v tej tme Dereq stratí, a potom sa mu už viac nepodarí nájsť Kiaru? To by sa mohol na mieste zabiť, lebo by už jeho život nemal žiadnu cenu... kto mu predsa bude neustále podkopávať nohy a vyčítať mu, že sa správa ako ten najväčší chrapúň pod slnkom? „Ah, mám ju!“ Ozval sa z nenazdania Dereq. Ren do neho narazil a bol by aj skončil na zemi, keby nebol Dereq taký ten pravý trinásť-poschodový panelák. „Nemáš zápalky?“ opýtal sa po chvíli, keď šmátranie vo vreckách zlyhalo. „Jasné,“ zamrmlal Ren a pohotovo vytiahol z vesty malú škatuľku. „Kde máš ruku?“ zasyčal namrzene Dereq a pri snažení nájsť zápalky sa omylom dotkol Renovho intímneho miesta. Renova dolná končatina (s kovovou špičkou na topánke) v tej chvíli mimovoľne vyletela do vzduchu a kopla druhého muža do brucha. (haha, máte smolu,

Tak som si povedala, že dám o niečo dlhšiu kapitolu, ako obyčajne, lebo sa mi začali troška krátiť. Avšak to, že som si to povedala neznamená, že som to aj splnila... mám toho na začiatok školského roka veľa. Preto sa na to, na chvíľku, vybodnem a nebudem písať vôbec... prepáčte, ale mne to písanie už, po pravde, ani nejde a nepáči sa mi to, čo napíšem. Heh, teda nie, že by mi to niekedy aj išlo. A nepíšte mi do komentárov opak. Lebo budem hrýzť. Také komentáre ma nehorázne štvú, tak nad tým len, prosím, mávnite rukou. „Čo toľko hysterčíš? Nič sa ti nakoniec nestalo, tak už prestaň...“ zamrmlal Ren očividne otrávený z Dereqovho neustávajúceho reptania. Stále sa totiž nedokázal spamätať z toho, že ho oblizol a skoro zožral medveď. „Nič sa nestalo?! Skús si ty byť pripútaný ku stromu, keď sa iba pár metrov pri tebe šuchtá krvilačný medveď!“ „Veď bol celkom neškodný,“ zamrmlala Kiara zamyslene. „Neškodný,“ hlesol Dereq a trhol povrazom, ktorý mu zväzoval ruky. „Odmietam vás viesť k tej sk