7. kapitola

Na zemi ležalo bezvládne telo nejakého dievčaťa. Vyzeralo, že tvrdo spí... teda ak nebolo rovno mŕtve. Muži, ktorí ju zbadali sa na seba prekvapene pozreli, a potom si k nemu jeden z nich kľakol.

„Zdá sa, že dýcha,“ vyslovil smerom k druhému mužovi.

„Zanesieme ju ku šéfovi?“

„Dobrý nápad,“ prikývol jeden a pomohol tomu druhému prehodiť si ju cez plece.

„Čakal som, že bude ťažšia,“ zamrmlal a vybrali sa naspäť do ich brlohu.

„Čo ste mi to sem preboha doniesli?“ zamumlal namrzene vodca klanu, keď uvidel pred sebou bezvládne dievča ležiace na zemi. Jeho kumpáni vedeli byť občas vážne sprostý... nechápal, načo ho zaťažovali takýmito blbosťami.

„Dobre viete, čo treba spraviť s narušiteľmi... alebo v tomto prípade ju môžete nechať žiť a urobiť si z nej hračku. Nechápem, prečo s tým idete za mnou,“ zavrčal a obrátil sa im chrbtom, pričom dorábal svoje diabolské plány na nový nájazd do jedného z blízkych kráľovstiev.

„Áno, pane,“ vyslovil rýchlo vyšší a už sa nakláňal k dievčaťu s bledými vlasmi, aby ju odniesol preč. Zrazu sa však vymrštila na nohy, pričom vrazila hlavou do mužovho nosa a vzápätí kopla medzi nohy toho druhého. Stále omráčenému mužovi, jej náhlym útokom, podkopla nohy, priklincovala ho nohou k zemi a výhražne namierila svoje dve zbrane, ktoré mala zachytené na opasku, na dvoch zvyšných mužov.

„Kde je zvyšok artefaktov?“ opýtala sa potichu, no bola v tom počuť jasná hrozba. Vodca svoj zrak pomaly odtrhol od plánov a nezaujato sa pozrel na dievča pred ním.

„Nečakal som, že ste natoľko blbí, aby ste nechali tomu dievčaťu nabité zbrane...“

„Kde sú tie artefakty?“ precedila pomedzi zuby Kiara a zabodla svoj nevraživý pohľad do mladého veliteľa najväčšej záporáckej skupiny. Štvalo ju, že sa o nej rozprával, akoby tam ani nebola.

„Skús na to dôjsť sama. Schválne, či si aspoň o niečo múdrejšia, ako moji muži,“ oprel sa ležérne o stôl a založil si ruky na hrudníku, pričom sa unudene pozeral do jej očí.

„Nepoznám ten váš brloh... ako to mám vedieť?“ Zamračila sa. Nemala v pláne mu odpovedať, len to z nej akosi nechtiac vykĺzlo.

„Prečo by to malo byť tu?“ nadvihol obočie.

Pretože mi to vyzradil jeden Váš kumpán! mala chuť zakričať, no ovládla sa a iba pevnejšie v rukách zovrela zbrane.

„Ani sa o to nepokúšaj...“ zavrčala na muža po svojej pravici, čo sa k nej nenápadne začal približovať.

„Nevyrušuj. Chcem vedieť, či dokáže používať mozog. Ak áno, tak sa s ňou ešte chvíľku pohrám,“ napomenul s úškrnom svojho muža.

„Akú najlepšiu skrýš by som mohol tým zbraniam poskytnúť?“ opýtal sa so záujmom, akoby odpoveď ani sám hádam netušil. Kiara naňho škaredo zazrela, a vtom jej zrak upútalo niečo, čo mal zavesené na opasku. Poznaním sa jej rozšírili oči a udivene vydýchla.

„Najlepšia skrýš by bola dať ich niekomu, kto ich vie používať. Najlepšie zbrane sú totiž najviac chránené sami sebou...“ zamumlala, akoby v mrákotách.

„Správne,“ usmial sa na ňu muž a podišiel k nej bližšie. Nebránila sa. Vedela, že to nemá cenu, a tak len sklopila pištole a porazenecky sa zahľadela na svoje topánky. Prečo jej to všetko ale nenapadlo?

A prečo jej o tom Dereq nepovedal?

„Koľko to ešte bude trvať?“ opýtal sa Ren a s otázkou v očiach pozrel na Dereqa.

„Ešte pár minút a budeme tam. Vchod predsa nemôže byť hneď pod nosom, aby ho našiel každý narušiteľ,“ odvetil Dereq a sústredene sa rozhliadal po okolí.

„A ako dlho trvá, kým nájdete narušiteľa?“ znova sa opýtal Ren, pričom sa pokúšal upokojiť. Nedarilo sa mu to. Keby len sa Kiara nevydá preč bez neho, nemusel by prežívať takéto muky! Hlúpa, zlá Kiara!

„Podľa toho, kto je na stráži.“

„Mám ho,“ ozval sa zrazu Dereq a radostne sa usmial na Rena. „Touto dierou sa dostaneme do hlavnej sály.“

Ren si kľakol k  diere a odhrnul z nej zvyšky listov. Pri tom pohybe dopadli na jej  koniec malinké lístočky a paličky. Zrejme sa tá diera pred nedávnom ešte používala. Dole nebolo nič iba špinavá zem a nejaké paličky s listami.

„Komu by sa chcelo znova tie diery zakrývať?“ opýtal sa smerom k Dereqovi, keď si pomyslel na prácu vynaloženú pri zakrývaní jednej z takých dier.

„Raz za týždeň to nejakí chlapi kontrolujú, a potom dávajú znova do poriadku... najlepšie na tom je, že tie skrýše fungujú sezónne, takže cez zimu sa o to postará sama príroda a cez leto to narafičíme tak, aby to vyzeralo, ako nory pre zvieratá. Aj tak sa používa iba jeden vchod, takže to nie je až také zlé na opateru...“ vyrapotal Dereq a už sa aj prešmykol cez dieru do vnútra. So zadunením dopadol na nohy a Rena pri tom zvuku až trhlo. To nemohol spraviť o niečo tichšie?

„Prepáč – zvyk,“ ospravedlnil sa s úsmevom Dereq, takže to vyznelo skôr ako vtip a od ospravedlnenia to malo dosť ďaleko. Ren si iba povzdychol a taktiež skočil do diery. Oproti jeho parťákovi to znelo, akoby sa ani nedotkol zeme.

Prekvapilo ho, že sa pred ním črtala iba čierno-čierna tma... čakal, že to bude aspoň trocha osvetlené, no nič také sa nekonalo.

Dereq, akoby čítal jeho myšlienky, vysvetlil: „To je na oklamanie nepriateľa... o pár desiatok metrov by ale mala byť fakľa, takže nebudeme celkom bez svetla.“

Ren prikývol a nasledoval svojho sprievodcu. Pričom sa jednou rukou stále pridržiaval steny. O chvíľu už nevidel ani na vrch svojho nosa, nieto na muža pred ním.

No bol vďačný, že aspoň počul jeho hlas, ako mu hovorí o tom, ako to vyzerá na ceste pred nimi a o pláne, ktorý si pripravil.

Dereq bol vážne prefíkaný, to musel uznať aj Ren. Bol neskutočne rád, že nie je na záchranu svojej priateľky sám. Nevedel, čo by robil, keby mu ten muž nevyzradil toľko tajomstiev, čo táto čierna krypta ukrývala... iba by blúdil v tme – a to doslova.

Len dúfal, že nejdú príliš neskoro, že Kiaru nájdu bez vážnych zranení a hlavne, že ju nájdu živú...