Opäť ma zahaľovala spleť čiernej a bielej. Kam som len pozrela, tam sa mi zlievali tieto dve farby do jedinej - šedej. Kam som vkročila, tam ma nasledovala.  Zvykla som si.  Zvykla som si natoľko, že ma už táto farba viac nerozrušovala. Bola súčasťou mojich každodenných činností, môjho života. Usmievala sa na mňa istá osoba, no jediné, čo som vnímala, bola tá šedá farba, zahaľujúca ju a všetko naokolo. Prechádzala som cez cestu, cez čiernobiely prechod. Neviem, čo ma prinútilo obhliadnuť sa, no vtedy som ju uvidela. Prechádzala cez druhú ulicu. Od jej šiat sa vznášalo svetlo. A farba. Táto farba akoby trošku prechádzala až do jej okolia.  Farebné odtiene sa okolo nej vznášali   ako peľ na lúke plnej života. Jej šaty. Červené ako rozkvitnutý mak, prelínala sa v nich biela  farba . Farba iná ako som si ju zo sveta, ktorý poznám, pamätala. Červené šaty so vzorom kvitnúcich ľalií. Pohľadom som kĺzala po jej pokožke. Béžovej pokožke. Obyčajnej béžovej, ktorá žiarila taký

Čo je život bez bolesti?  Iba ilúzia.  Preto sa v tom sebaničení tak veľmi vyžívame, preto sa k nemu stále uchyľujeme.  Nachádzame sa v ňom. Nachádzame v ňom niečo, čo sme kedysi stratili, niečo, čo sme vlastne ani nevedeli, že v nás je, nachádzame naše hodnoty.  Čím vytvoríme viac podtlaku, ktorý trhá naše srdce na kúsky, tým viac o sebe zistíme.  Zisťujeme o sebe veci, ktoré sme pred svetom, sami pred sebou, tak starostlivo skrývali, pretože sú nami všetkými považované za slabosti, za niečo, čo by ani nemalo existovať, za niečo, čo si sami zanálepkujeme ako bremeno, škaredú jazvu cez celú tvár,  sťažujúcu život.  Niečo, čo by nemalo uzrieť svetlo sveta.  Keď sa dostaneme na spomínané dno, tieto nálepky sa zošúchajú dole, lebo nezvládajú prekrývať to, čo je našou nevyhnutnou súčasťou, či sa nám to páči, alebo nie. Nálepky nezaujíma, čo si my, ľudia, čo ich stvorili, ľudia, čo ich vlastnia, myslíme. Rovnako ako tú "obludu" v nás, v našich srdciach, ktorú zapečaťujú. Jednoduch

Hovoria o mne, že som mysteriózna. Keď ma bližšie spoznajú, tvrdia, že som naivná... Ale keby ma spoznali ešte hlbšie, vedeli by, že je to všetko len škrupina.  Moja mysterióznosť a naivita... pomocou nich ľudí selektujem na tých, ktorých si pripustím bližšie a na tých, ktorých nie. Keď zazrú moju "naivitu", vidím, či sú ochotní aj napriek mojej nedokonalosti ostať so mnou a správať sa ku mne ako k seberovnej. Moja mysterióznosť je len o tom, že som stratila motiváciu rozprávať, zviditeľňovať sa, riskovať, kŕmiť svoje falošné nádeje, že keď sa ľuďom otvorím, ukážem, tak ma instantne príjmu takú aká som a nebudú sa mi vysmievať, ubližovať či ľutovať. To túto naivitu by som mala držať pod zámkou, aby som to opäť nemusela cítiť - bolesť, viac bolesti, než je nevyhnutné. Pochabé. ... Bojím sa ukázať, že aj ja mám zlé dni. Zlé myšlienky. Zlé návyky. Zlé emócie. Ale tie máme všetci. Bojím sa toto všetko zo seba dostať, keďže by som skôr, či neskôr svoje rozhodnutia oľutovala. No na

Ľudia vo vás vidia zakaždým niečo zlé. Preto je jedno, či im dôvod k zhnuseniu, nenávisti dáte alebo nie. Je jedno, či sa snažíte viac alebo menej. Zakaždým to dopadne rovnako... pocítite smútok a sklamanie. Oboje sú pocity, ktoré bolia. Nedá sa cez ne len tak  preniesť. Je zlé ukazovať svetu, že sa nemám dobre? Že nie je všetko v takom poriadku, ako hovorím?  Asi.  Mala by som sa cez to preniesť, lebo jediné, čo týmto spôsobujem, je len ďalšia bolesť. Už dosť dlho som chodila po svete takáto. Odteraz budem veselá. Áno. Aspoň pre moje okolie. Dorobím školu, nájdem si svoj domov, a potom, nebudem musieť nosiť tú masku veselosti, po ktorej tak všetci túžia. Takto som si to aspoň predstavovala, no realita... bola iná. Nedorobila som školu, zmizla som zo života vlastnej rodiny, nenosila som masku veselosti... Bola som a vždy budem troska. Nejaká črepina odrazu vzdialeného tieňa duše človeka, ktorý možno raz existoval. Alebo mohol existovať.