10. kapitola

„Prečo to robíš?“ opýtala sa znepokojene Kiara a nahliadla do jeho vyrovnanej tváre. Muž pred ňou si rezignovane prešiel dlaňou po vlasoch a zahľadel sa do zeme.

„Možno, že nie som tak celkom ten, za koho sa vydávam.“

„He?“ vyšlo z plavovlásky, no on už bol na ceste k dverám.

„Chceš tu teda ostať alebo odísť? Ak to nevyužiješ teraz, viac možností na útek tu už nebude...“

„Samozrejme, že chcem odísť!“ vyhŕkla trocha naštvane Kiara.

„Tak čo tam stojíš?!“

„Veď idem.“

„Tak pohni kostrou.“

„Bože... ten buzeruje skoro tak isto ako Ren,“ zamumlala si pre seba Kiara, čo, bohužiaľ, ten chlap nemal šancu počuť.

Dvaja záchrancovia spolu potichu kráčali miestom, kde mali byť ukryté vzácne zbrane (a možno teda aj Kiara. V čo Ren pevne dúfal, že nie).

„Zdravím, Dereq! Konečne späť, čo? Kde máš Scotta? A kto je toto?“ vychrlil otázky nejaký muž na stráži, keď sa vynorili z tej predlhej chodby, a zameral svoju pozornosť na Rena.

„Nová posila,“ odvetil Dereq a rozhliadol sa okolo seba. „Nevieš, kde je šéf?“

„No, práve sa hrá s novo nadobudnutou väzenkyňou...“

„Čo nepovieš,“ uškrnul sa Dereq a v rýchlosti sa rozlúčil, aby mohol zastaviť šéfa skôr, ako urobí niečo nerozvážne. Sám dobre vedel, aká môže byť Kiara agresívna, keď ide o jej nevinnosť.

Ale mali šťastie, že ju našli takto rýchlo.

„Nehovor, že tá väzenkyňa je Kiara...“ Utrpenecky zaskučal Ren a chytil sa za hlavu.

„Kto vie?“ zamrmlal Dereq a ešte viac pridal do kroku. „Keď však dôjdeme do onej miestnosti, tak neurob nič, čo by šéfa prinútilo zaútočiť... to by sme si mohli rovno začať kopať vlastný hrob.“

„Hmm,“ zahmkal Ren, no nepritakal.

„Alebo sa rovno rozdeľme!“ Zastal zrazu Dereq a oči mu priam zažiarili popri tom osvietení, ktoré ho náhle posadlo.

„Ja pôjdem po Kiaru a ty po zbrane.“

„Tak to teda nie! Ja pôjdem po Kiaru!“ zavrčal naštvane Ren a v očiach sa mu nebezpečne zalesklo. Dereq vystrel pred seba ruky v obrannom geste a dodal, „Dobre, dobre... bolo by ale jednoduchšie, keby som išiel pre ňu ja – šéf ma pozná, tak by ma nezabil hneď, ale neskôr. Ak by teda zistil, že sa ho chystám okradnúť...“

Ren si vystresovane odfrkol, no aj tak ho nechcel nechať ísť.

„Nie.“ Rozhodol. Otočil sa chrbtom a vybral sa dopredu.

„Kde je Kiara?“ opýtal sa ešte, a keď mu Dereq popísal cestu, pomaly sa tam vybral. Nemohol bežať - bolo by to príliš podozrivé. Už tak na seba priťahoval priveľa pozornosti. No čo bolo divné, nikto ho nezastavil a nevypytoval sa. Čo značilo, že sa tu navzájom tí ľudia ani nepoznajú. A až priveľmi sa spoliehajú na kontrolu pri vchode, ktorú vďaka Dereqovi hravo obišiel.

Ren sa náhle zamračil, keď si predstavil, ako Kiara leží bezvládne na zemi a nad ňou stojí nejaký chlap bez tváre a v ruke drží dýku, z ktorej ešte steká čerstvá krv toho dievčaťa. Mimovoľne zavrčal. Tak to predsa nemôže byť... Kiara by sa len tak ľahko nepoddala.

Keď došiel pred dvere, za ktorými mala byť uväznená Kiara, zhrozenie na ne vypleštil oči. Nedalo by sa totiž povedať, že tam stáli dvere, ale nejaká rozbitá troska, za ktorou bola iba stará rozheganá posteľ. Verdikt - žiadna Kiara.

„Do šľaka,“ zahrešil a začal sa rozhliadať okolo seba so zámerom nájsť nejakú stopu, kadiaľ sa mohla vydať jeho zverenkyňa.

„Však počkaj, keď sa mi dostaneš do rúk...“ zamrmlal a rozbehol sa, nevedno kam.

Kiara sa skrčila a pomaličky našľapovala dopredu. Na malý okamih sa zastavila a obzrela sa dozadu.

„Neboj sa. Stále som za tebou. A ideš správne...“ povedal známy hlas. Kiara pokrútila rezignovane hlavou.

„Toho sa, samozrejme, ani trochu neobávam,“ riekla s povzdychom plavovláska. Pravdupovediac, stále nevedela, či mu môže veriť. I keď momentálne veľa možností nemala a nebiť neho, mohla byť už teraz na druhom svete, nedokázala sa zbaviť toho pocitu, že do nej má každú chvíľu vraziť dýku...

„Ja len, aby som nezačala prdieť, keď si tak blízko môjmu zadku... nechcela by som, aby si prišiel o čuch,“ skonštatovala sucho po dlhej odmlke, pri ktorej jej napádali samé hovadiny, a tak nakoniec zvolila jednu z nich. Muž na to nič nepovedal.

„A teraz máš dosť času rozpovedať mi, prečo si ma nenechal zomrieť... nemyslím si, že to bolo len z čírej sympatie, či sa snáď mýlim?“ ozvala sa znova Kiara, s rukami načiahnutými pred sebou, očami naširoko otvorenými kvôli nepreniknuteľnej tme, pomaly a neisto našľapujúc dopredu. Zabudlo sa ozrejmiť, kde sa milé dievča nachádza, preto to hneď aj napravím - pretože bolo zjavne nápadné vyjsť z Brlohu hlavným vchodom, museli použiť únikovú cestu v šéfovom príbytku. Tá sa až nápadne podobala na hlavný vchod, no bola aspoň päť krát taká malá...

Keď už Kiara prestala dúfať v odpoveď na svoju otázku, chlap za ňou neochotne prehovoril.

„Býval som členom jednej organizácie, ktorá mala za úlohu chrániť kráľovsto a ľud v nej... bol som vtedy ešte malý fagan a môj otec bol generál, ktorý bol dosť rázny. To on chcel mať zo svojho syna vojaka. No, ale to je v podstate jedno.

Dostal som misiu, v ktorej išlo o artefakty, ktoré boli natoľko silné, že keby sa dostali do nesprávnych rúk, mohli by zapríčiniť hotovú katastrofu... ehm, čo je? Zasekla si sa? Nemám v pláne tu ostávať dlhšie a vykecávať sa tu s tebou! Ak máš v pláne tu ostať, tak prosím. Ale ja nemám v pláne zomrieť kvôli tvojej márnosti!“

Kiara sa po posledných vetách akoby prebrala zo šoku.

„Prepáč, už idem, rozprávaj ďalej, chcela by som vedieť ako sa z teba stal Kráľ banditov... aj keď to nie je odpoveď na moju otázku, ak si si nevšimol.“

„K tomu sa ešte len dostanem, tak pohni zadkom.“

„Áno, vaša ctihodnosť,“ uškrnula sa a pridala do kroku. Už si spomína... toho muža si pamätá, naozaj patrí do organizácie Biely šíp. No niekedy pred piatimi rokmi ho už prestala vídavať. Za ten čas sa vypracovala na post poručíčky a na toho chlapca zabudla, niežeby jej niekedy utkvel v pamäti... ale to bude zrejme ten dôvod, prečo sa zrazu cítila v jeho prítomnosti istejšie... patril predsa do ich organizácie.

„Ako som hovoril, dostal som misiu, pri ktorej som mal tieto artefakty zozbierať a odniesť ich do hlavnej budovy na zapečatenie a následné exportovanie do trezoru pod hradom. Ja som však mal iné plány, ktoré som aj predniesol svojmu otcovi, generálovi. Ten ma poslal do čerta, lebo rozhodnutie Rady je sväté a nikto z nich nechce tie zbrane iba využiť... dokonca ani starý plesnivý Theo, ktorý je známi svojim nanajvýš prehýreným životom, ktorý by mu závidel aj sám pápež. No nikto z rady nevidel, čoho sú tie zbrane schopné, lebo nechodili do terénu a slepo verili v svoj bezchybný plán.

Čiže môj nápad s tým, aby sme tie artefakty zničili, neprešiel. A keďže som vyššie postaveným nepreukazoval dostatočnú úctu, čo bolo podľa mňa vzájomné, nepekne, no pravdivo hovoril o našej Rade starších, čo nebolo správanie hodné člena Bieleho šípu, zbavili ma tohoto postu. Keby som vtedy bol držal hubu a krok, mohol som ich zničiť už vtedy, ale čert, aby to vzal! Bol som príliš hrdý. A doplatila na to kopa nevinných životov...

Po nejakom čase, ktorý som strávil vyhnaný z rodného domu, na uliciach starého Trebonu, som sa stal vodcom banditov, nepýtaj sa ako, nie je to nič príjemné na predstavovanie. Prišlo mi to ako odplata môjmu otcovi - vždy chcel mať doma vojaka chrániaceho nevinných, no ja som sa nakoniec stal zabijakom, ktorý použije zbrane, čo chránil viac ako svojho syna, proti nemu. Začal som plánovať, ako všetky tie zbrane získam. Na moje počudovanie sa ani do tej doby všetky nenašli. Chcel som mu zasadiť smrteľnú ranu.

Moje zmýšľanie však zmenilo jedno dievča, ktoré raz moji muži načapali v lese... plakalo a bolo celé doráňané, vzlykami prosilo o pomoc a vtedy, vtedy sa v mojom srdci niečo pohlo. Niečo, čo som si myslel, že už viac nemám, a nikdy nebudem mať.

To bolo prvý a posledný krát, kedy som v svojom živote niečo tak veľmi ľutoval. Dievča nakoniec zomrelo a ja som nespravil nič, aby som zabránil chlapom odvliecť si ju.

Jednoducho som sa na celý ten vývoj situácií pozeral a nebol som schopný... dal by som čokoľvek, aby som to mohol vrátiť späť a zabrániť tomu, aby ju zabili.

Po tomto som znenávidel celé to miesto, ľudí a zaprisahal sa, že už nikdy viac nedovolím ubližovať nevinným ľuďom okolo seba, že ich budem chrániť i za cenu svojho života. Preto som ťa odtiaľ odviedol... I keď nevinná mi celkom neprídeš, ale niečo som v tebe videl, niečo z toho dievčaťa... viem je to naivné, detinské a trápne, ale tak to vnímam.

Konečne čerstvý vzduch nemyslíš?“

„To... áno,“ vydýchla trhane Kiara. Ani si nevšimla, že už sú vonku, iba si premeriavala pohľadom vodcu zbojníkov a snažila sa všetkému uveriť a porozumieť. Odrazu jej pripadal nejaký iný... žeby to robilo mesačné svetlo dopadajúce na jeho tvár? Tón hlasu, ktorým jej rozprával príbeh? Uvoľnenosť, čo z neho sálala, keď ten príbeh dopovedal?

„Už musíme ísť. Najlepšie tri míle od tohto miesta,“ zamrmlal muž a zahľadel sa medzi stromi, akoby zmapovával svoju budúcu cestu.

„Ale prečo?“ nechápala plavovláska. Čiernovlasý sa na ňu pobavene otočil.

„Pretože nechcem, aby sme skončili v povetrí.“