Týmto tu, čudom, by som sa Ti chcela poďakovať za všetko. ¤ „Óch, aké dramatické...“ zamrmlala dievčina a po zaklapnutí Zekiho sa pretočila na chrbát. Poriadne sa ponaťahovala a keď usúdila, že by už aj bolo vhodné sa z postele pozbierať, ťažkopádne sa vyštverala do sedu, postavila sa a vybrala sa ku skrini. Rozmýšľajúc nad tým, čo by s takým démonom, o ktorom práve čítala, spravila ona, prezliekla sa z pyžama do teplákov a natiahla na seba vyblednuté tričko. Pery sa jej roztiahli do zlovestného úsmevu, keď usúdila, že by to teda rozhodne nič nevinné nebolo a asi by oproti nej bol viac-menej takým neškodným malým anjelikom. „Veď, bolo by naozaj zaujímavé zistiť, koľko taký démon vydrží,“ poznamenala si pre seba s tým, že nech si každý domyslí, čo touto vetou skutočne myslela a vybrala sa von z izby. Sčesávala pohľadom dózičky pred sebou a so zmrašteným čelom rozmýšľala, aké raňajky si urobí zo surovín, čo ešte doma ostali. Znechutene si odfrkla a nakoniec vybrala z chladničky maslo.

Držím nad svojou pravou rukou žiletku. Svet okolo mňa prestal existovať. Ostala tu iba žiletka a moja žila, ktorej pulz som si predstavovala tak zreteľne... Cítila som, ako mi krv v nej pri pulzácii šumela. Bolo priam hypnotizujúce, ako sa tento jav bez sebamenšej prestávky opakoval... Koľko málo stačilo, aby som ho vlastnými rukami, vlastnými silami dokázala zrušiť, zmazať z povrchu zemeského. Mať nad niečim kontrolu... už dávno som taký pocit nezažila. Bola to upokojujúca myšlienka.

Vždy keď idem cez chodby skladov, neodpustím si letmé pozretie cez okno. Páči sa mi, ako v tejto rannej dobe prúdia cez okná slnečné lúče. Akosi ma to drží pri zemi. Moja myseľ neblúdi po tmavých uličkách, ale naopak, sa vypne a dá mi tak aspoň na zlomok času pokoj.  Chcela by som byť silná, normálna . Táto moja pretvárka nie je normálna. Jediné, čo robí je, že zo mňa vysáva drahocennú silu, energiu. A to si viac nemôžem dovoliť. Nie v tomto stave.  „...ra... Klára!“ Prekvapene zdvihnem hlavu k Eve. „Si v poriadku?“  „Ach, ale áno,“ prikývnem a zameriam svoju pozornosť na svoje nohy. Nerada by som zakopla a spadla, s následným vysypaním drahocenného obsahu krabice, ktorú som práve zvierala v rukách. Musela by som to potom poupratovať a okrem toho by mi to strhli z platu. „Nevyzeráš veľmi v poriadku,“ podotkne Eva a následne obráti svoj pohľad zo mňa, pred seba. „Vieš, keď je to niečo, s čím ti môžem pomôcť, budem rada, ak mi o tom povieš. Ale na to, vo väčšine prípadoch, prídeš, iba po