9. kapitola

Kiara sedela na posteli, čo bola v jej izbe a premýšľala, lebo celú spálňu už prehľadala a nenašla nič, čo by jej pomohlo sa z nej dostať.

Ako by sa asi tak mohla dostať von? Žeby stačilo odlákať nejakých chlipných chlapov do tejto miestnosti, a potom sa pokúsiť utiecť? Áno, to by mohlo vyjsť, len na niečo také by potrebovala trpezlivosť a čas. Ani jedno z toho nemala. No lepšie je skúsiť aj niečo také pochabé, ako vábiť mužov na svoj šarm, než tam len tak nečinne sedieť a čakať na svoju popravu...

Postavila sa teda z postele a podišla k dverám, ktoré boli v tejto chvíli zamknuté.

„Haló! Haló, je tam niekto? Ja-ja som tu tak sama a všetko ma tu tak neskutočne desí...“ zavzlykala, načo sa dvere od jej „cely“ skoro okamžite otvorili a v nich stál nejaký obrovský chlap, očividne celkom nadržaný z jej hodinami trénovaným hlasom „dievčaťa v problémoch“, ako to sama tak pekne pomenovala...

„Pri mne sa nemusíš báť, maličká!“ uškrnul sa muž tým svojim zvieracím spôsobom, a keď vošiel úplne do miestnosti, na Kiarine zdesenie, za sebou tie dvere ZAMKOL.

„A kurva,“ zaprskala, keď si muž ten kľúč, ktorým zamkol spálňu strčil do nohavíc a začal sa k nej nebezpečne približovať.

„Čo prosím?“

„N-nič. Ja len, že nemohol by si mi prečítať rozprávku, alebo niečo podobné? Hádam sa potom prestanem až tak veľmi báť,“ odvetila tým jej cvičeným hlasom a nervózne sa usmiala.

Pokiaľ bude mať pri sebe tú dýku, nikdy sa mi nepodarí ten kľúč od neho dostať, prebehlo jej v mysli, keď sa zahľadela na čarovný predmet zastrčený za jeho opaskom. Žiarila jasnou azúrovou farbou a mala jedinečný tvar, nedala sa s ničím zameniť – musela to byť dýka z Drakestu...

„Mám tu niečo lepšie, ako rozprávku,“ zahrmel muž pred ňou, pričom ju vytrhol z rozjímania. „A vyzerá to tak, že ťa to zaujalo viac, ako nejaká rozprávka, keď sa na to tak intenzívne pozeráš...“

Kiara zarazene ostala stáť na mieste.

Do pekla! To už akože prekukol, čo chcem urobiť alebo čo?! Nakoniec tí debili nie sú až takí blbí, ako som si myslela...

Znenazdania sa na ňu muž nalepil a hlboko vydýchol – „Veľký, že?“

Až potom jej došlo, o čom muž rozprával a celá tvár jej sčervenela, ako paprika.

„To teda je!“ zahučala Kiara a kopla ho do oblasti, kde skrýval svojho „Everesta“.

Čo tam po magických veciach! Tieto prasatá ich ani používať nevedia!

Až potom jej došlo, čo to spravila. Nemala totiž kľúč a toho hromotlka naštvala tak, že aj keby sa teraz snažila byť zvodná ako chcela, ten kľúč by z neho proste nevypáčila. Keď sa k nemu opäť chystala pribehnúť a poslať ho do ríše snov (doteraz, totiž, bola pri dverách a snažila sa ich nejako otvoriť), chytil druhý dych a natiahol sa za svojou dýkou... Kiara mala v tej chvíli chuť vlepiť si poriadnu facku. Prečo ho rovno neomráčila? Teraz tu kvôli svojej hlúposti istotne zomrie...

„Ty ****!“ zavrčal, a práve keď sa chystal na výpad, dvere od cely sa s buchotom rozleteli a v nich stál vodca toho desného klanu.

„Kadet Liffheil, skloňte svoju zbraň,“ ozvalo sa odo dverí pokojne, no stále dosť pevne.

„Ale pane, táto malá ***** ma-“

„Skloňte svoju zbraň,“ zopakoval muž pri dverách a nepristupujúc žiadne námietky, sa zahľadel druhému mužovi rovno do očí.

„Áno, pane,“ odvrkol podráždene, no dýku znova odložil.

„Dúfam, že vám nemusím pripomínať, kde je vaše miesto.“

„Nie,“ odvetil nervózne kadet a šľahol nahnevaným pohľadom po dievčati, ktoré to celé spôsobilo.

„To som rád. A teraz sa vráťte k svojim povinnostiam a nechajte ma s našou väzenkyňou samých.“

Muž bez slova vystrelil z miestnosti a nezabudol za sebou aj poriadne urazene zatresnúť dvere.

„Vieš vôbec, čo si spôsobila?“ opýtal sa vodca klanu, no neznelo to ani tak veľmi nahnevane, ako unavene.

„Neviem, ale určite by sa to nestalo, keby si ma tu nedržal,“ vyprskla Kiara naštvane. Bolo jej jedno, či ho tým svojim správaním naštve. Už jej bolo jedno aj to, či sa odtiaľ vôbec dostane živá... jednoducho už chcela mať pokoj, od všetkých a od všetkého.

„Ten muž... ma práve chcel zabiť... videl si to?“ povedala šeptom a neprítomne sa zahľadela na stenu vedľa seba.

„No, je to v skutku omračujúce, keď je niekto blízko smrti... ale zato sa mi tu, prosím, nezosyp. To ja by som sa mal zosypať – ľudia tu na mňa práve plánujú atentát.“

„Čo?“ ušlo Kiare a nechápavo sa naňho pozrela. Muž pred ňou sa iba oprel o dvere a hlboko si vzdychol.

„Chcú ma zosadiť. Vedel som, že to raz príde, ale dosiahol som svoje... našťastie.“

Kiara nemala ani potuchy o čom to tam pred chvíľou mlel, no nemala čas sa ani nič spýtať, lebo muž pred ňou ďalej pokračoval.

„Musím ťa odtiaľto nejako dostať. Skôr, ako tu prepukne úplná rebélia...“

„Prečo by ti záležalo na mne?“ vyhŕkla rýchlo plavovláska. Nedávalo jej to zmysel, veď... nehovoril, že si z nej majú spraviť hračku, či zariadiť jej smrť? Absolútne nič z toho, čo tu teraz vysypal, nechápe!