Princezná a runy „Rozhodnite sa konečne, Vaše veličenstvo. Nemôžeme pri tom stráviť celý deň. Máme oveľa viac práce než si dokážete predstaviť,“ Theodor na mňa pozeral ako na hlupáka. Nasucho som preglgla. Ten jeho pohľad som neznášala, zdal sa mi strašne povýšenecký a arogantný. Vôbec som nechápala, ako takého človeka mohli moji rodičia v dávnych rokoch najať. Pevne som uchopila pero a podpísala dané rukopisy. Vôbec som netušila čo to podpisujem, no ak by som si to pred ním začala teraz čítať, urazil by sa a to som naozaj nepotrebovala. Akonáhle videl, že pero dopísalo poslednú potrebnú linku, papier mi priam vytrhol z ruky. Očami si prešiel celý dokument a spokojne si prikývol na súhlas. „Dobre. Teraz by ste si mali odpočinúť. Ja sa o všetko potrebné postarám," povedal zatiaľ, čo kývol rukou na jedného zo strážcov, aby mi robil počas najbližších hodín spoločnosť. Po tom fiasku s mojím plánovaným útekom som si otvorila na Theodora ústa viac akoby som mala a to sa odrazi