Sheepish contra  Impish  Love Zadýchane sme sa od seba odlepili. Hrudník mi hrial neprirodzene vrúcim teplom a som si takmer istá, že mi časť z tohto tepla stúpla aj do hlavy. Vedela som, alebo skôr, mala som tušenie, že to, čo Leonard voči mne cítil nebolo len obyčajné priateľstvo, ale... akosi som sa vždy bála konfrontovať svoje alebo jeho pocity. Bála som sa, že ak by som tak spravila, to niečo pekné, čo sme medzi sebou mali by sa zmenilo, a nebolo by to viac príjemné. „Leonard, ja...“ začala som, no Leonard ma prerušil. „Daj mi chvíľku,“ chvatne sa postavil a rýchlym krokom prešiel až k oknu, kde sa oprel o parapetu. Chvíľu som to vydržala, no mala som dosť čo robiť so svojimi pocitmi a myšlienkami a potrebovala som ich dostať von.  „Nechcem kaziť dojem z tejto situácie ešte viac ako už je, ale ak budem ešte čo i len sekundu cítiť to, čo ty, spojené s tým, čo cítim ja, kedykoľvek sa ťa dotknem, bojím sa, že to moje srdce neutiahne, alebo v tom druhom, horšom, prípade...“ sa

Načiahla som ruku k nebu. Zo zatiahnutej oblohy padalo k zemi nespočetné množstvo vločiek, ktoré zahaľovali krajinu do svojej objemnej, mrazivej periny. Cez špičku prsta mi prešla ľadová iskrička. Na zlomok chvíle som totiž pocítila chlad, no ako sa vločka dotkla mojej rozhorúčenej pokožky, zmizol tak náhle ako sa objavil. Privrela som oči a nechala sa unášať pocitom pokoja, ktorý na tomto mieste sídlil. Medzi tichosťou môjho okolia, sprevádzaného šelestom vánku, som však započula aj približujúci sa vrzgot niečích topánok, zabárajúcich sa do snehu. Otvorila som oči a vyhľadala zdroj zvuku, ktorý mi tak trochu do okolia nepatril. „Leonard,“ vyslovila som meno prichádzajúceho a pozorovala ako sa oslovenému podvihli kútiky úst. „Katharina,“ oslovil ma aj on a zastal na pár stôp oproti mne. Muž, o pár uzlov vyšší než ja, nič nehovoril, no jeho oči farby jantáru ticho dokonale vypĺňali. Možno to bude znieť čudne, ale mnoho ráz som sa práve z nich dozvedela viac ako zo samotných