11. kapitola

„V povetrí?“ opýtala sa zhrozene dievčina, načo muž pri nej sústredene prižmúril oči a zahľadel sa na dieru odkiaľ prišli. Už to počula aj ona!

Tiché našľapovanie.

Sotva by ho započula, vďaka účinku slov, ktoré jej povedal muž pred chvíľou...

Vec, čo sa nachádzala v útrobách Brlohu, urobila ešte pár krokov a zrazu sa vrhla dopredu sprevádzaná zacinkaním ťažkého kovu.

Vodca zlodejov bol pripravený a už v rukách zvieral vlastný meč, ktorý mieril proti narušiteľovmu. Takto na seba mierili, až dokým Kiara prekvapením a úľavou nezhíkla.

„Ren!“ Rozbehla sa k nemu, šikovne sa vyhla jeho ostriu meča, ktorým na ňu mieril, a tuho ho objala okolo ramien.

„Dopekla, Kiara! Prečo si na nás nepočkala? Vieš si predstaviť, ako som sa o teba bál?!“ zavrčal, pričom sa snažil udržať na nohách, ako sa naňho zavesila.

„Prepáč... ja... bola som tak trocha mimo,“ zamrmlala mu do košele a ešte tuhšie ho objala. Bola rada, že ju našiel... že bol v poriadku.

Ren jej objatie rýchlo opätoval a zakrútil hlavou. Opäť raz ho priviedla do šialenstva. Jeho pohľad zablúdil k mužovi, čo stál povedľa nej a prekvapením nadvihol obočie.

„Leonel von Trebon?“

„Leon postačí,“ zamrmlal mladík, pričom mávol ľahostajne rukou nad spôsobom, ktorým ho Ren oslovil.

„Mali by sme už ísť...“ pripomenul nervózne, načo sa Kiara odtrhla od Rena a rýchlo prikývla.

„Tiež nechcem skončiť v povetrí,“ vyslovila, načo na ňu Ren nechápavo pozrel.

„Vysvetlím ti to cestou, poď!“ Potiahla ho za ruku, načo ju on, i keď váhavo, nasledoval.

„Počkaj! Hádam len nechceš povedať, že ten brloh vybuchne...“

„Presne to chcem povedať! Nie je to úžasné? Artefakty budú zničené a spolu s nimi i tá banda idiotov!“ riekla so širokým úškrnom plavovláska, načo Ren zhrozene zastal.

„Ale tam dole je aj Dereq!“

Kiara zastala tiež. Nahnevane stisla čeľusť.

„Dereq je sviniar na n-tú. Veď nám ani nepovedal, že tie zbrane sú používané banditmi, aby mali zvýšenú ochranu!“

„Čože?“ Zamračil sa Ren, načo ho Kiara znova schmatla za ruku a dobehla kráľa banditov, ktorý bol už poriadny kus cesty pred nimi.

„Dereq bol len obyčajný vrah a klamár. Nepovedal nám, že tie zbrane sú používané inými ľuďmi, že nie sú nikde uskladnené.“ Zamračila sa aj ona, vyzerala tak znechutene, ako hádam nikdy predtým.

„Má pravdu,“ prikývol Leon, a ani neotrhol zrak od tieňov stromov pred sebou. „Artefakty používajú moji muži...“

„Tvoji muži?“ Ren sa zamračil o niečo viac a čakal, čo z neho vypadne za vysvetlenie.

„Býval som ich vodca. Založil som celú túto skupinu... no tie časy sú už preč.“

„Zhromaždil všetky artefakty a najhľadanejších zločincov v okolí, aby ich mohol zničiť,“ vysvetlila Kiara, načo na ňu Leon odmietavo pozrel.

„Nezhromaždil som ich všetky... zločincov už vonkoncom nie. Artefakty neboli nikdy nájdené všetky a udržať zločincov na jednom mieste na dlhšiu dobu je takmer nemožné. Okrem toho mi už došiel čas. Nepáčili sa im moje mierne metódy pri ich nájazdoch. Hrozilo, že ma buď zosadia, alebo zabijú.“

Na Renovej tvári sa zračilo niekoľko emócií. Leon je vodca banditov? Celý čas stáli proti nemu? Synovi generála? Vážne je Dereq zradca? Ale... prečo sa ho nepokúsil zabiť, keď mal možnosť? Prečo ho nenechal padnúť do jednej z pascí? Prečo nezalarmoval banditov, keď sa dostali do brlohu?

Krátko pozrel na Kiaru. Vyzerala si byť tak istá. Na tvári mala iba rozhodnosť a sústredenosť. Ani jedno pre ňu typické. Vážne tomu verila?

Ren otvoril ústa v otázke, no skôr ako stihol zo seba dostať čo i len jedno slovo, preťal jeho myšlienky ohlušujúci rachot. Všetkými to hodilo o pár stôp dopredu. Kiara si udrela čelo o vyčnievajúci koreň stromu, Leon tvrdo dopadol na rameno a Ren, ten sotva vnímal, že by bol zranený. Dezorientovane sa postavil na nohy a obhliadol sa. Zdalo sa mu, akoby sa zem ešte stále otriasala. Leon sa pozviechal na nohy a stisol si poranené rameno.

„S týmto som nerátal. Vybuchlo to skôr ako som myslel,“ zamumlal a zohol sa ku Kiare, aby jej pomohol na nohy. Vďačne sa oňho oprela. Celá sa triasla.

„Už je po tom, že?“ opýtala sa potichu a svojim nestálym pohľadom behala z Leona na Rena, a na celý les.

Leon prikývol, a tiež si sám pre seba zopakoval jej slová... už je po tom. Pomaly vydýchol.

Konečne.

***

„Reník... že mi požičiaš pár zenov?“ uprela naňho psie očká, načo sa on nezúčastnene rozhliadol okolo seba.

„Nie.“

„Ale no ták!“

„Nemala si kupovať to ovocie z Vincrestu. Nauč sa konečne hospodáriť s peniazmi...“

„Ale keď to ovocie Aynimu tak veľmi chutí!“ zaskučala plavovláska a rozhodila nešťastne rukami.

„Zjedla si ho viac ako on!“ zavrčal naštvane Ren, načo Leon povedľa otrávene zafrfľal, že blbšieho človeka v živote nevidel.

Kiara sa chcela na oboch oboriť, že to predsa nie je pravda, no v tom uvidela po svojej ľavici povedomý múr. Drevená tabuľka s názvom "Zlatý klinec" sa mierne hojdala vo vetre a dávala tým tak svoju prítomnosť do pozornosti mešťanov.

Kiara zastala a zahľadela sa na zastreté okná hostinca. Pamätala si ten večer, kedy ho stretla po prvý raz veľmi dobre. Prišiel jej ako obyčajný hulvát, úchyl a v neposlednom rade jej bol najviac nesympatický. Spomenula si na ten incident s uterákom, na slová, ktoré vypustil z úst. Kretén.

V ten večer, keď utekali lesom preč od brlohu... v ten večer si svojimi slovami nebola vôbec istá. V hlave mala väčší chaos ako ostatní. Potrebovala však veriť, že on bol ten zlý. Nevedela, čo by urobila, keby nie... Dereq sa jej dostal pod kožu. Vedela to. Správal sa tak, akoby ju mal naozaj rád. Neušli jej jeho smutné oči, keď sa ho pýtala na minulosť... Nevedela si predstaviť, čo sa mu mohlo stať... a keď sa snažila vžiť do jeho role, do jeho života, bolelo ju to ešte viac. Preto radšej prestala myslieť na to, že predsa možno niečo spravila zle. Naprázdno pozrela na hostinec.

„Pôjdeme?“ opýtal sa po krátkej chvíli Ren, načo ona bezvýrazne prikývla a pobrala sa spolu s ním a Leonom preč.

Na toho večne uškŕňajúceho, otravného a neohrabaného chlapa však nikdy nezabudla.

KONIEC