Callisto Opätky relatívne nízkych lodi č iek mi klepotali o mramorovú podlahu tane č nej haly. Srdce mi bilo zrýchleným, no pevným tempom. Ke ď som sa dostala ku preskleným dverám vedúcim na balkón, chvatne som ich otvorila, prešmykla sa von a pokúsila sa ich zavrie ť . Dvere však nedosiahli uhlu, ktorý by som o č akávala a s neprirodzený m, tupým zvukom ostali odchýlené na pár uzlov. Môj zrak spo č inul na bielej topánke, ktorá bránila dverám k úplnému zavretiu. Poh ľ adom som vyh ľ adala majite ľ a onej topánky. „Pre č o utekáš?“ O č i karmínovej farby sa mi zav ŕ tali priamo do duše. Prehltla som nepríjemnú pachu ť v ústach a pokúsila sa dvere zavrie ť znova. Callistova tvár sa mierne skrivila, no svojimi slovami nedal zna ť , ž e by ho úder do nohy tak celkom zaujímal. „Po č uj, č ím dlhšie tu budeš postáva ť , tým vä č šmi zvyšuješ šancu, ž e upútame ne ž iaducu pozornos ť ...“ Znova som trochu odchýlila dvere a zna č nou silou nimi vrazila do Callistovej topán