Ja, pirátka „Čo sa mračíš?“ opýtal sa starý Cob, keď mu zrak padol na mňa a zrejme nevedel uhádnuť, nad čím premýšľam. „Na tom nezáleží.“ Snažila som sa dostať svoju mimiku pod kontrolu. Viete, v podpalubí mi tá pirátka, Leira, povedala niečo čo mi tak celkom na Vás nesedí, že sa od istého času vôbec nesmejete. Vedeli by ste mi to vysvetliť? Chcela som sa opýtať, ale nedokázala som to. Niečo mi bránilo sa len tak jednoducho spýtať... Akoby to bolo zlé. Zrejme malo dôvod, prečo sa k tomu tá pirátka vyjadrila až v podpalubí. Bála sa. Pravdepodobne Cobovej reakcie. „Trebis, Hunter, ty nová - treba rozniesť na stôl!“ Zakričal hlavný kuchár, načo som pozorovala jedného z oslovených mužov ako schytil jednu z mnohých mís na linkách a peciach a odniesol ju do jedálne na jeden zo stolov, ktoré tvorili a zozačiatku aj vyzerali ako jeden súvislý stôl. Bola som mu tesne v pätách s mierne prepečeným mäsom a pokladala na stôl aj ostatné kúsky. Napomenutá, nech dám dva plechy pečenej husi

Ja, pirátka „Tu je sídlo kuchára a pomocníkov v kuchyni,“ stihla ešte povedať červenovláska, než k nám prišiel starý Cob a plne sa ujal slova. „Vidím, že ťa už Leira zobrala pod ochranné krídla,“ poznamenal pirát s úškrnom a po dlhšej odmlke dodal, „Je to dobré dievča, len sa jej drž.“ Mierne som sa pousmiala kvôli pirátovým slovám. Ani neviem, či preto lebo som si nebola istá, ako by moju prítomnosť prijala červenovláska, alebo pre fakt, že by som sa mala držať pirátky. „Héééj, Leirá!“ ozvalo sa od pulta s lavórom. Leira preniesla zrak z Coba na hnedovlasého, o niečo nižšieho muža, než bola ona sama a trpezlivo čakala, čo jej chcel povedať. „Mohla by si mi s týmito uhorkami pomôcť? Potrebujem sa dostať na dnešný duel... vsadil som takmer všetko na to, že vyhrá Conrad, a obávam sa, že to pri takejto rýchlosti nestihnem,“ zatváril sa zúbožene, načo si Leira badateľne povzdychla. „Prepáč, ale musím ešte povodiť našu novú posilu po lodi.“ „Len choď. Ja sa o naš

Ja, pirátka Ako som si myslela - keď som dojedla polievku, starý Cob odišiel za svojimi povinnosťami. A taktiež išiel oboznámiť kapitánov s tým, že som sa zobudila. Vytiahla som z neho ešte zopár informácií, ako napríklad tú, že manželia Wrathovci bezdôvodne nezabíjajú. Čo bola prínosná informácia pre niekoho, kto je v milosti a nemilosti spomínaných kapitánov. Ďalšie, čo Cob spomenul bolo, že kapitáni do svojich radov neprijímajú len tak hocikoho. Majú radi poriadok, disciplínu, no napriek všetkému, sa o svojich ľudí dobre starajú. Sú spravodliví a ich posádka má voči nim rešpekt.  Kapitánka Wratheová sa stará o chod lode a kapitán Wrathe o bitky a stratégie. Pirátov dávajú do laty spoločne.  Bola som trochu rozklepaná, no zároveň ma v hrudi začal páliť akýsi plameň zvedavosti. Aké to asi bude stáť zoči-voči obávaným kapitánom tejto lode? Skutočne som asi po psychickej stránke utŕžila traumu, lebo tieto pocity a myšlienky sú poriadne zvrátené... Pokrútila som nad sebou hl

Ja, pirátka Bála som sa. Bála som sa tak veľmi, že som sa neodvážila pohnúť ani o milimeter, aby ma náhodou nezačuli. A tak som tam strávila pár minút, kým som si v duchu nevynadala.  Sú to piráti. A čo?... bolo by však lepšie, keby si z tejto izby nevychádzala a zbytočne na seba neupozorňovala. Mohla by si nechcene spôsobiť nejaké nedorozumenie, poučovala som samú seba v mysli a nebadane prikývla, akoby som chcela, aby tie myšlienky zneli viac presvedčivejšie ako som ich v skutočnosti vnímala.  Súrne som potrebovala svoju myseľ niečím zamestnať, a preto som podišla ku stolu, na ktorom sídlil predmet, ktorý som jakživ nevidela. Bol to akísi hrniec, povedľa ktorého bola položená pokrievka preliačená naopak, ako by mala byť. Teda smerom nadol. Na boku toho čudného hrnca bola kovová rúrka a pod ňou pohár... prázdny pohár.  Čo to došľaka je za zariadenie? Presunula som svoj pohľad do vnútrajška toho predmetu a nadvihla obočie. Celkom v strede sa nachádzal lievik, ktorého vývod š

Ja, pirátka Sedela som za sudom, v tieni jedenej z vrchných kajút a premáhala spánok, ktorý ma lákal svojou nevinnosťou. Nemohla som však zaspať. Musela som byť stále v strehu, aby som sa vedela pred tými vymetencami, ktorí okupujú palubu, brániť, ak by ma tu náhodou našli. Nechcela som pritom myslieť na tú mizivú šancu, že by som sa niektorému z nich ubránila... to nie, no nedokázala som tok svojich myšlienok zastaviť, a tak som sa začala strachom aj pohoršením triasť na celkom tele.  Ako som len mohla dopustiť, aby som takto skončila? Skľúčene som si objala kolená a tisla si ich k hrudi, akoby mi mohli zabrániť rozplakať sa.  Nachvíľu som prestala počúvať vravu a dupot topánok námorníkov na lodi a započúvala sa len do šumu mora, ktoré som spoza sudov a hutného zábradlia mala šancu vidieť len ťažko.  Potichu som vydýchla, oprela si hlavu o sud a vyčerpane privrela oči.  Znova som sa sústredila na zvuky paluby. Neďaleko som započula rozhovor dvoch mužov. V duchu som sa trpk