Prológ

Princezná a runy

Cítila som sa tam ako v hladomorni, do ktorej som zvykla chodiť, keď som bola malá. Theodor mi to vtedy nezakazoval... vlastne ani teraz. Iba mi to prišlo ako divné miesto, potom čo som si vypočula rozhovor medzi dvoma slúžkami, že je absolútne nevhodné, aby dieťa nechali rodičia hrať sa na mieste, kde to páchne smrťou.

Nikto ma nedotláčal k tomu, aby som sa tam hrala. Jednoducho sa mi tam páčilo. Pokoj, tma, vlhko, chlad...

Až potom som si začala všímať niektorých maličkostí, ktoré na prostredie vrhali celkom iné tiene. Dotvárali tak obraz, ktorý mi do hlavy vložili slúžky.

Smrť.

Bolesť.

Ktoré sa, ale aj tak malého dieťaťa nijako zvlášť nedotýkali. Nič z toho som nepoznala. Dokonca ani teraz tak celkom presne neviem, čo tieto dve slová znamenajú. Dovtedy som to brala ako perfektné miesto na hranie. Ešte niekoľkokrát potom, ako som si vypočula rozhovor slúžok, som hladomorňu navštívila. Potom som už nemala takú potrebu to tam skúmať.
 

Myslím, že ak by ma niekto zavrel do hladomorne, cítila by som sa rovnako - pevne zovretá dovtedy, dokým celkom nezhyniem od smädu a hladu.

Dokým ma tie tri steny a mreže úplne nezruinujú. Dokým nebudem počúvať vlastné vzdychy a skuvíňanie, ako vtedy v hladomorni.

Keď som ešte celkom nevedela, prečo tam sú...

Teraz však viem - odopierali im veci, ktoré človek potrebuje pre život. Jedlo, pitie, slobodu.
Najmä slobodu.

Cítila som sa, akoby ma Theodor nechcel pustiť z toho väzenia skôr, ako konečne niečo spravím správne, presne podliehajúc jeho štandardom. Neznášala som to.
Keď sme sa konečne začali učiť niečo zaujímavé, do praxe ma nechcel pustiť ani za nič, lebo „To nie je nič, čo by stálo za Vašu pozornosť.“ alebo „Nemáte na to dostatočné zručnosti.“, „Nie ste na to pripravená!“.

Takto ale predsa nebudem pripravená nikdy!

✤

Klopkala som netrpezlivo nechtami po stole. Theodorovi to trvalo. Nezvykne meškať, no keď áno, stojí to za to - dokáže meškať aj celú hodinu. Je to proste ten typ človeka, ktorý príde načas, alebo vôbec.
Povzdychla som si a postavila som sa. Stolička sa s hrmotom posunula po kamennej podlahe.
Rozhodla som sa viac naňho nečakať. Jeho pochybenie, že nedošiel včas. Nemožno mi nič vyčítať. Nie som predsa väzeň, aby som po celý čas ostala v jednej miestnosti, zavretá, pokým milostivý pán nepríde.
Uchechtla som sa nad touto myšlienkou a rozhodla sa ju nerozoberať hlbšie. Nechcela som si predsa pokaziť deň, ktorý bol už tak celkom dosť na hrane pozitívnych emócií a zážitkov.
So sprevádzajúcim klepotaním vlastných lodičiek som sa vybrala k dverám. Vyšla som von, načo som hneď upútala pozornosť mojej stráže, ktorá stála pri dverách.
„Pani moja.“ Váhavo a zároveň spýtavo sa na mňa pozrel ten odvážnejší z dvoch dobre obrnených stráží. Nevedela som si ani predstaviť, ako nepohodlné muselo byť to brnenie nosiť na tele vyše pol dňa. Moje svaly, no najmä pokožka by to nezniesla, okamžite by to brnenie išlo dole. Nezdá sa im to nezmyselné nosiť brnenie v hrade, kde nikdy nikto, okrem služobníctva, nechodí?
„Idem do svojej komnaty. Odkážte to Theodorovi, keby sa náhodou uráčil prísť.“ Nemienila som to povedať tak ostrým tónom, no stalo sa. Popravde Theodorovu neprítomnosť vždy rada privítam. Je to čas, kedy mi výnimočne nikto nehovorí, čo mám robiť a nevytýka mi každučkú chybu, ktorej sa počas jeho prítomnosti dopustím. No nie je to na smiech? Vlastný radca rozkazuje mne - budúcej kráľovnej!
Keby moji rodičia neboli mŕtvy-
Hah?
Zastavila som uprostred dlhej chodby vedúcej do mojich komnát.
Nad čím to tu zase, dopekla, premýšľam?
Ako keby mi tí dvaja žgrloši zahľadení sami do seba chýbali! Oproti nim je predsa Theodor len krotký baránok...
Zasa som sa dala do pohybu. Ale tentoraz som zmenila kurz. Otočila som sa na päte a vydala sa dole schodiskom.
Keď som bola malá, kuchyňa bola mojim druhým najobľúbenejším miestom na hranie. Vždy mi tam kuchári dali do rúk pokrývku z hrnca a varešku a mohla som sa hrať na rytiera.
Teraz ju vidím ako dokonalý prostriedok na zahnanie chmúr pomocou jedla. Aj keď ma rodičia nútili, nikdy som do seba počas raňajok nedokázala dať viac potravy, ako pár súst, lyžičiek - mierka podľa toho, čo presne sme mali na tanieri. Ostalo mi to doteraz. No dnes prišiel ten deň, kedy mi to začalo vadiť. Žalúdok mi nepríjemne zovrelo z množstva chlebíčkov, syrov a zeleniny, ktoré ráno ostali nedotknuté na tanieri. Čo by som dala za to dať si niečo poriadne do úst?
Už zo stredu schodov som počula, že ľudia v kuchyni mali plné ruky práce s prípravou obeda. Volali po sebe, hrnce vydávali dunivé a cengotavé zvuky, nože narážali na dosky z dreva.
Preto si ma ani nikto nevšimol, keď som sa postavila do dverí a celú tú komplikovanú tanečnú zostavu pozorovala z bezpečnej vzdialenosti.
Jeden kuchtík div morčacie stehná z plechu nevytratil, ako sa točil v piruete s ešte ružovým mäsom v rukách, aby sa vyhol niekomu druhému.
Pohľad na tú maškarádu ma síce bavil, ale prázdne brucho ma stále nepríjemne zvieralo. A keďže som nikoho nechcela rušiť pri robení svojej práce, vybrala som sa sama pohľadať miesto, kde sa skladujú potraviny, a kde by som prípadne nezavadzala pracujúcim. Na výber som teda rozhodne veľa nemala. Buďto jedlo sídlilo za dverami vľavo, alebo v jedných z dvoch dverí vpravo. Rozhodla som sa ísť doprava, k dverám najbližším ku mne. Bohužiaľ to ale bola iba miestnosť plná záster a kuchárskeho náčinia, ktoré pravdepodobne kuchári tak často nevyužívali. Mala som teda ešte dve možnosti.
Vyšla som von z dverí a len tak-tak sa vyhla niekomu, kto niesol vrece plné zemiakov. Išla som presne opačným smerom ako išiel on. Teda do ďalších dverí - do dverí, z ktorých vyšiel.

Boli to dvere od skladu potravín. No nič súce na jedenie som tam nenašla. Nejaká koreňová zelenina ako mrkva, petržlen... tiež zemiaky a kto vie ešte čo.

Teda nič, čo by som mohla zobrať do ruky a rovno si z toho odhryznúť.

Nespokojne som pokrčila nosom.

Tesne predtým, ako som bola pripravená vztýčiť bielu vlajku v hľadaní a opýtala sa niekoho, kde by som našla nejaké pečivo alebo zvyšky z raňajok, mi do očí padli drevené vráta vedúce von zo skladu. Predieralo sa cez ich škáry jasné, denné svetlo. Úkaz, ktorý som mala šancu vidieť len málokedy. Prekvapením som hlasno vydýchla.

Podišla som k dverám a otvorila ich dokorán. Boli úplne nechránené - žiadna stráž, žiadna zámka, ktorá by ich chránila. Rozhliadla som sa po okolí.

Udupaná zem, sem-tam nejaké steblo trávy, prázdne debny pri stene hradu vykúkajúce spod zablatenej a už na oko tvrdej látky, a samozrejme - tieň ohromnej hradby, ktorá tu stála a tiahla sa popri hrade ako had, ktorý by ho svojim stiskom dokázal aj uškrtiť, keby mu v tom nejaká vyššia sila nebránila... Nikdy som sa nedostala na opačnú stranu hradby. Nikdy v živote. 

Zmapovala som vonkajšie okolie skladu ešte jedným, pozorným pohľadom a sklamane sa mu otočila chrbtom. Ako sa dostať preč? Prešla som pohľadom po malej miestnosti špajze a po pár  hlbokých nadýchnutiach si čupla k jednému otvorenému vrecu so zeleninou, nevediac, čo presne svojim konaním chcem dosiahnuť. 

Vyhodila som z vreca pár hláv šalátu. Potom doň prihodila všetko, čo mi prišlo pod ruku. Pevne som ho uviazala. 

No a čo teraz? 

Čo mám v pláne urobiť? Zatancovať balet?

Jediná cesta von viedla znova len cez stráže. A keďže tie má pod palcom Theodor, je nemožné, aby ma von, na prechádzku, pustili iba na pekné slovo alebo na spomínané tancovanie. Možno nejaké prestrojenie by pomohlo... Alebo prejdenie cez stráže pomocou voza, ktorý by sem ráno, či kedy vlastne chodí, prišiel doplniť zásoby potravín a znova odišiel do mesta. Jedna varianta menej pravdepodobnejšia ako tá druhá. Vážnosť na mojej tvári prestriedalo pobavenie.

Vážne... to je tak pochabé ako vymyslieť liek na mor - proste nereálne. Najprv by som si musela všetkých odsledovať, potom svoj plán dokonale načasovať. A popri lekciách, ktoré mi dáva Theodor by som to nedokázala ani v tom najbláznivejšom sne. 

No nech by som sa chcela vrátiť naspäť, do svojej komnaty, akokoľvek, moje nohy prevzali nado mnou kontrolu. Prestala som myslieť na Theodora a vybrala sa von. Otvorila som vráta a vydala sa k hradbe. 

Práve, keď som skúmala jej kontúry, ktoré mimochodom nie sú práve vhodné na lezenie, som začula neďaleko seba kroky.

Muži v brnení obrátili ku mne svoje prekvapené pohľady.

„Princezná.“

Odstúpila som od hradby a narovnala som sa.

Odkašľala som si. „Aké prekrásne predpoludnie to dneska je.“

Sladký úsmev žiariaci na mojej tvári prinútil stráže o niečo málo uvoľniť svoj postoj. Čo si, preboha, mysleli? Že sa im vysmejem a preskočím hradby? Pravda, Theodor by im odtrhol hlavy, keby sa to stalo, ale pochybujem, že niekto na svete by tieto hradby dokázal niekedy preskočiť. Dokonca ani do štvrtiny ich výšky by sa žiaden smrteľník nedostal.

„Svoju prácu robíte svedomite. Som hrdá, že moje kráľovstvo oplýva tak oddanou a šikovnou silou v rytierskych radoch. Viem, že Vás asi nudím svojimi rečami, ale potrebovala som vyjadriť svoju vďaku, úctu voči vám. Nebudem vás už ďalej zdržovať. Pokojne pokračujte vo svojej obchôdzke,“ navrhla som, stále sa usmievajúc a pokynula som rukou. Stráže sa na seba pozreli, zaskočení mojimi slovami, no napokon sa s mnohými poďakovaniami mierne ohli v drieku, naznačujúc poklonu, a ešte predtým ako sa vydali preč mi venovali pár zaskočených skromných viet.

Pretočila som očami. A ešte by som nad ich prostosťou dlho rozmýšľala, keby ma nevyrušil akýsi lomoz. 

„Hej! Erina! Nechytíš ma!“ detský, piskľavý hlas sa rozniesol po okolí. Malý chlapček, ktorý volal na zafúľané, vyššie dievčatko sa zvrtol a utekal preč od vrát do kuchyne. Dievčatko ho s nadšeným výsknutím nasledovalo. Prekvapene som celú scénu sledovala. Nemám každý deň šancu vidieť na hrade deti. Preto ma pohľad na ne prekvapil a bol vítanou zmenou pri všetkých tých strážach a mĺkvych služobníkoch, ktorí mi robili deň čo deň spoločnosť.

Pridala som do kroku, aby som im stačila.

Po chvíľke sa mi však deti z dohľadu stratili.

Zahla som za roh, no nikde som ich nevidela. 

No počula som ich zvonivý smiech. 

Zmätene som pozrela na temnú kontúru hradby. Akoby ich hlasy vychádzali spoza nej. Je to vôbec možné? 

Detský smiech tíchol, akoby deti išli ďalej od múru. Akoby išli ďalej od pozemka hradu ohraničeného hradbami. Takmer som zakopla o akýsi kus kameňa vyvaleného pri múre. Pozorne som pozorovala jeho známu farbu a kontúru. Pokúsila som sa nájsť miesto, odkiaľ tento kameň vypadol, až som ho napokon našla. Kde sa hradba dotýkala zeme, na takom mieste sa nachádzalo prázdne miesto po kameni, ktorý raz istotne býval osadený v múre. Neveriacky som vydýchla a zohla sa k tomuto prázdnemu miestu. Všimla som si, že diera je o niečo väčšia ako kameň ležiaci vedľa múru. Možno tento priechod niekto vytvoril schválne?

Premohla som nutkanie preplaziť sa cez dieru na druhú stranu múru. V končekoch prstov mi od toľkého vzrušenia brnelo. Rýchlo som si kusla do spodnej pery a po pár dlhých sekundách rozmýšľania som sa obrátila a vydala sa do hradu. Mala som chuť novo objavenú dieru niečím zakryť, aby ju niekto do tej doby, kým nenadíde môj čas odchodu, neopravil alebo nezatarasil...

Už som aj zabudla na hlad. Kuchyňou som priam preletela. A do svojich komnát som vpadla. To popoludnie som strávila prípravou na moje veľkolepé dobrodružstvo.