Keď sa v tôni skrývaš pred horkastou búrkou, keď sa slzy zlúčia s letným dažďom Tvoj krik v besných hromoch zanikne. Nik neuvidí, ako veľmi sa trápiš, a strhávaš svoje srdce pod čiernym tieňom zakryté. P amätám si to celkom presne. V tom období skončila vojna, konali sa oslavy na počesť Veľkých. Deti vymýšľali nové riekanky na jeho meno. Stal sa hrdinom, legendou - tvorom, čo žil iba v rozprávke. Ale on v nej nežil. Všetko bolo tak bolestivo skutočné a iba on sám poznal pravdu. Ostatní ho pretvorili v nesmrteľného tvora - muža bez emócií. Muža, ktorého činy boli spravodlivosť.  To, že mal problémy ako ktokoľvek iný, ohľaduplne prehliadali, lebo by museli znova vstúpiť do sveta schátralého očakávania a čeliť vlastnej bolesti z bezmocnosti a stroskotanej nádeje, strachu z nového rána. . Napísala som, že mal problémy ako ktokoľvek iný? Bohužiaľ, jeho problémy boli omnoho ťažšie. Nosil na svojich pleciach bremená iných ľudí - všetko, čo mu podhodili

Tučný Pete sa odul. „Nie som hacker! Som programátor.“ Cornelii sa na tvári rozlial pobavený úškrn. „Iste. Iste.“ Petova tvár očervenela od zlosti. „Hovorím pravdu! Hackerovia sú kriminálnici. Ako by som sa mohol zaradiť medzi takých ľudí, čo si nevedia zarobiť na svoje živobytie čestnou prácou? Ako by som sa mohol znížiť na ich úroveň? Len sa na mňa pozri! To, čo robím je upravovanie kódov podľa špecifických potrieb zákazníka pri minimálnom zanechaní elektronických stôp, aby som uchránil seba, aj klienta od nepríjemností spojených s chabým poskytnutím programátorských služieb! Na tom nie je nič zlé. Uľahčujem ľuďom život, z nekonečne rôznorodých aspektov. Nie som teda hacker, ale PRO-GRA-MÁ-TOR!“ „Snažíš sa presvedčiť mňa alebo seba,“ zasmiala sa plavovláska zvonivo, načo Pete stíšil hlas. „Nepotrebujem nikoho presviedčať, lebo to takto proste je.“ Cornelia sa opäť ticho zasmiala a podala Petovi obálku. „Tak teda dobre, ty programátor. Mám pre teba úlohu. Posnaž sa presmerovať informá

Bolo vlhké, sychravé počasie, keď mladá dáma vošla do vlaku a uložila sa na jednom z čalúnených sedadiel kabíny. Rozopla si kabát a pohodlne sa oprela. Keď k nej prišiel revízor, zašmátrala v taške, vytiahla lístok, a o niečo neskôr, po odchode muža, sa unavene oprela o opierku za ňou. Pootočila hlavu k utekajúcej krajine za oknom a ani nevedela ako, jej viečka oťažievali každou sekundou o čosi väčšmi. Až napokon zaspala. V jej zornom poli sa náhle objavilo niečo, kvôli čomu musela otvoriť oči úplne dokorán. Vydesene vyskočila na nohy, a bola by aj padla, keby vlak práve nešiel konštantnou rýchlosťou a steny kabínky neboli natoľko úzke, aby sa o ne dalo bez problémov oprieť rukami pri stratení rovnováhy. Hrudník sa jej zbesilo dvíhal pri pohľade na to, čo ju zobudilo. Priamo pred ňou sedel akýsi muž - odetý v dlhom tmavom kabáte s pokožkou bledou ako mesačný svit a podliatymi očami, ktorými ju teraz tak prenikavo sledoval. Dievčina hlasno prehltla a sledujúc muža pred ňou, sa znova