„...Seriózne? To je ten chlap? TEN chlap?“ „Áno, áno,“ precedila som pomedzi zuby a snažila sa vnímať film, ktorý momentálne Angie ani len omylom nezaujímal. Prečo ma sem teda ťahala, keď sa mieni baviť o chlapoch? „To ma podrž... ja som myslela, že bude viac... škaredý a nepríjemný.“ „To je iba pretvárka. V skutočnosti je to démon. Nie je ani za mak romantický, či príjemný... Hm, neprišli sme sem, aby sme si pozreli film? Nechcem o tom chlapovi rozmýšľať už ani o sekundu dlhšie...“ zašepkala som rozladene pri spomienke, ako galantne sa správal k Angie. Zaťala som zuby a bola som len málinko od toho, aby mi od hnevu vyhŕkli slzy. Aký hulvát sa takto môže správať? Angie zatriasla neveriacky hlavou a oprela sa o operadlo sedačky. Chvíľu ma prepaľovala očami, kým si povzdychla a znova obrátila hlavu k filmu. „Jednoducho som to nečakala. A nechápem.“ „Čo nechápeš?“ zamrmlala som ešte potichu, kým sme sa obe úplne ponorili do deja filmu a celkom zabudli na našu horúcu tému.  

Rodriguez po mojej pravici bez akéhokoľvek náznaku zaváhania prikývol. Ja som sa zhlboka nadýchla a čo najopatrnejšie riaditeľovi vysvetlila, že sa nechcem leteckých dní zúčastniť.  Riaditeľ po mojich slovách na mňa prekvapene pozrel. „Vážne? Si si istý? Toto je jedinečná šanca, ktorá sa nebude v dohľadnej dobe opakovať.“ Trhá mi to dušu, ale áno. Som si istá. ..  zaškľabila som sa v duchu, no navonok, s dúfam nečitateľnou tvárou, som prikývla. „Nedbám,“ zamrmlal si riaditeľ popod nos a prepustil nás, aby sme sa mohli vrátiť do triedy. Akonáhle  sme opustili kancelárie riaditeľa a jeho sekretárky a zabuchli sa za nami dvere, alfasamec Rodriguez sa na mňa prudko obrátil a zakliesnil do mňa svoj pohľad. Keď už som sa chcela s malou dušičkou spýtať, kde je problém, povedal mi to sám. „Neviem ako taký magor ako ty mohol dostať ponuku na vystúpenie počas leteckých dní, spolu so mnou. Beriem to ako výsmech. Dúfam, že sa mi po tomto prestaneš pliesť do cesty.“ Odvrátil sa a nechal ma

„Hej, ty tam!“ započula som za sebou, načo som sa otočila a hľadala zdroj hluku, ktorý sa mi zarezal do uší. Tak isto urobilo aj niekoľko ďalších študentov, ktorí aj keď zistili, že výkrik s nimi nič nemal, naďalej sledovali chlapa, ktorý si to bez zaváhania razil skrz chodbu, akoby bol nejaká televízna hviezda a práve vniesla do inak predvídateľného príbehu kúsok drámy. To, že vysoký, statný chalan upieral oči priamo na mňa ma nepotešilo.  Prehltla som nespokojnosť ktorá mi razom obomkla hrdlo a snažila sa venovať pozornosť zamračenému adolescentovi, ktorý sa pri mne pristavil. Nespokojnosť z tejto situácie mi určite vysadla aj na tvár. „Ako si to urobil?“ vybafol na mňa razom nepriateľsky chlap. „Čo?“ odvetila som s hlboko podsadeným hlasom a očami zazrela ľudí, ako na nás so záujmom hľadeli. Táto situácia sa mi páčila stále menej a menej. „Nehraj sa na hlúpeho, tvoj ksicht bohate stačí. Ako si sa dostal k tým výsledkom?“ zavrčal muž, načo som pochybovačne nadvihla obočie. O