4. kapitola

Tak som si povedala, že dám o niečo dlhšiu kapitolu, ako obyčajne, lebo sa mi začali troška krátiť.

Avšak to, že som si to povedala neznamená, že som to aj splnila... mám toho na začiatok školského roka veľa. Preto sa na to, na chvíľku, vybodnem a nebudem písať vôbec... prepáčte, ale mne to písanie už, po pravde, ani nejde a nepáči sa mi to, čo napíšem. Heh, teda nie, že by mi to niekedy aj išlo.

A nepíšte mi do komentárov opak.

Lebo budem hrýzť.

Také komentáre ma nehorázne štvú, tak nad tým len, prosím, mávnite rukou.

„Čo toľko hysterčíš? Nič sa ti nakoniec nestalo, tak už prestaň...“ zamrmlal Ren očividne otrávený z Dereqovho neustávajúceho reptania. Stále sa totiž nedokázal spamätať z toho, že ho oblizol a skoro zožral medveď.

„Nič sa nestalo?! Skús si ty byť pripútaný ku stromu, keď sa iba pár metrov pri tebe šuchtá krvilačný medveď!“

„Veď bol celkom neškodný,“ zamrmlala Kiara zamyslene.

„Neškodný,“ hlesol Dereq a trhol povrazom, ktorý mu zväzoval ruky. „Odmietam vás viesť k tej skrýši, pokiaľ budem takto zviazaný.“

„Odmietať môžeš,“ prikývol Ren, „ale neočakávaj, že tvojmu prianiu vyhoviem.“

„Ty vyhovieš? Nie je náhodou poručíčka ona?“ ukázal na plavovlásku a opätoval mu svoj vražedný pohľad.

„Je, avšak nie je sama, kto tu rozhoduje,“ zavrčal Ren.

„Dobre, dobre! To by stačilo.“ Zastala si Kiara pred oboch mužov.

„Ren, myslím, že by sme ho mohli aspoň na noc odviazať... sama ho budem strážiť a ak sa o niečo pokúsi, zaviažem ho znova. A ty,“ obrátila sa na Dereqa, „ho budeš akceptovať viac ako mňa. Hoci nemá žiadnu hodnosť. Je hádam z celej organizácie najschopnejší.... omnoho schopnejší ako ja.“

Posledné slová len zašepkala, no skoro ihneď sa otriasla a do očí sa jej vrátila rozhodnosť.

„Pochopili ste?“

R: „Áno.“  D: „Áno, Vaša jasnosť,“ odvetili obaja muži zároveň. Kiara spokojne prikývla a ešte rezkejšie pridala do kroku.

„Prečo nemáš hodnosť, keď si taký geroj?“ ozve sa o chvíľu šeptom Dereq.

„To je fuk,“ vydýchne Ren a odvráti sa. Dereq iba nechápavo pokrúti hlavou, no ďalej sa nevypytuje... sám má svoje tajomstvá, ktoré by najradšej nikdy nikomu neprezradil.

Kiara sa mlčky zastaví a spýtavým pohľadom pozrie na ich sprievodcu.

„Doľava.“ Ukáže prstom Dereq, keď uvidel, ako sa, skoro neviditeľná cestička, pred nimi rozdvojuje.

Kiara sa vydala tým smerom a ďalej nepovedala ani slovo. V poslednom čase bola nejaká mĺkva. No pravdepodobne za to  mohol ich väzeň. Predsa len ho ešte poriadne nepoznala a nemala veľkú chuť sa pred ním rozprávať s Renom. Určite by mal priblbé poznámky, ku všetkému, čo by vyslovila.

Takto to asi vyzeralo ešte zopár dní. Sem-tam niečo ulovili, ubránili sa nepekným harpyám, dali si prestávku, za tmy išli spať.

Dereq začínal chápať, prečo bola Kiara taká napálená, keď spochybňoval Renovu autoritu... bol až príliš dobrý a nebolo zatiaľ nič, čo by nezvládol.

„Dereq, kadiaľ?“ opýtala sa pokojne Kiara, keď zišli z cesty a už takú pol hodinu na nič nenarazili. Bolo to znepokojujúce, no nikto nič nedal znať až do tejto chvíle.

„Presne... rovn-vpravo!“ vyhŕkol, no jeho hlas sa zakolísal a neznel vôbec presvedčivo.

„Tak vpravo či rovno!?“ Ren pomaly, ale isto strácal nervy.

„Neviem.“

„Ako to, že nevieš!?“

„Nepamätám si to... komu by sa to aj chcelo pamätať, keď mal na také veci ľudí?“

Tak a je to. Naši traja......... mušketieri sa oficiálne stratili.