8. kapitola

Už išli pekný kus cesty, keď Dereq do tmy nahlas zanadával.

„Kde je, do riti, tá fakľa? To ju zas ďalší debil zobral a nevrátil?“ zavrčal naštvane. Rena už aj pomaly začala chytať panika, veď čo ak sa v tej tme Dereq stratí, a potom sa mu už viac nepodarí nájsť Kiaru? To by sa mohol na mieste zabiť, lebo by už jeho život nemal žiadnu cenu... kto mu predsa bude neustále podkopávať nohy a vyčítať mu, že sa správa ako ten najväčší chrapúň pod slnkom?

„Ah, mám ju!“ Ozval sa z nenazdania Dereq. Ren do neho narazil a bol by aj skončil na zemi, keby nebol Dereq taký ten pravý trinásť-poschodový panelák.

„Nemáš zápalky?“ opýtal sa po chvíli, keď šmátranie vo vreckách zlyhalo.

„Jasné,“ zamrmlal Ren a pohotovo vytiahol z vesty malú škatuľku.

„Kde máš ruku?“ zasyčal namrzene Dereq a pri snažení nájsť zápalky sa omylom dotkol Renovho intímneho miesta. Renova dolná končatina (s kovovou špičkou na topánke) v tej chvíli mimovoľne vyletela do vzduchu a kopla druhého muža do brucha. (haha, máte smolu, žiadne yaoi sa konať nebude...)

Dereqa odhodilo o pár metrov dozadu a so zadunením padol na prašnú zem.

„Šiblo ti?“ vydýchol šokovane, načo po ňom Ren ešte postúpal, lebo si ho v tej tme nevšimol.

„Prepáč...“ zamrmlal ospravedlnenie a následne dodal otázku – „Kde máš tú fakľu?“

„Veď práve! Vypadla mi pri tom lete vzduchom!!“

„Čože?!“

„Robím si prdel, stále ju mám.“

„Ty si taký kok*t. Zabijem ťa,“ zavrčal Ren, keď sa chodbou začínal ozývať jeho pobavený smiech.

„Bože, nemáš absolútne žiaden zmysel pre humor...“ povedal si pre seba Dereq a s tichým „škrt“ zapálil zápalku, ktorú následne priložil ku fakle. Musel si na chvíľu zatieniť oči, lebo ho náhle svetlo trocha oslepilo.

„A okrem toho, to ja som tu bol napadnutý, ja mám právo zúriť... ideme ďalej?“

Ren už celkom pokojne prikývol a znova sa spoločne dali do pohybu.

„Dajte mi pokoj! Čo som vám spravila, že ma takto trescete?“ opýtala sa nasrdene Kiara, keď sa ju jeden muž pokúšal zaviesť do postele.

„Ešte sa pýtaš?“ zamrmlal z druhej strany izby vodca celej tej záporáckej skupiny, ktorý sa tam objavil len tak, z čista-jasna. „Nebola si to náhodou ty, kto nás chcel okradnúť?“

„Ale ja som to robila pre dobrú vec!“ zakričala a dala jednému mužovi úder lakťom do brucha.

„Ako vieš, že ja to nerobím pre dobrú vec?“

„Lebo nikto dobrý sa nesnaží znásilniť bezbrannú ženu!“

„Nie si moc bezbranná, keď tak na to kukám...“ zamumlal, keď zložila ďalšieho jeho prisluhovača kopancom do brucha.

Kiara už na to radšej nič nepovedala a rozhodla sa, konečne, utiecť. „Nenápadne“ sa prešmykla pomedzi dvoch chlapov a keď už mala východ z tej diabolskej izby na dosah, vodca ich skupiny sa znova ozval.

„To nie je dobrý nápad.“

„Čo ty vieš o dobrých nápadoch...“ zamrmlala si Kiara popod nos, no ostala na mieste. Vedela, že to nemá cenu, keď tam stojí on.

Vodca skupiny si ťažko povzdychol, no radšej to, čo chcel povedať, nevyriekol nahlas – jeho muži by si určite pomysleli, že zošalel. Rýchlo preto vyšiel z izby a pokynul všetkým, nech sa z tej izby taktiež vypracú, že to dokončí on sám, neskôr.

„A ty,“ priamo oslovil Kiaru, keď sa celá spálňa, alebo čo to bolo, vypratala, „nerob nič neuvážené, lebo ti budem musieť ťažko ublížiť, aby som si zanechal akú-takú autoritu u svojich podriadených.“

„Lebo si stelesnenie dobroty samej, čo?“ opýtala sa Kiara uštipačne, keď sa za ním zabuchli dvere. Bolo jej jedno, že to nepočul. Bola zvyknutá si vykrikovať do éteru, keď ju všetci ignorovali. Hm, ale čo teraz? Ako sa dostane preč, keď tu číha niekoľko chlapov s čarovnými predmetmi? Iste by ju zabili pri sebamenšom pokuse o útek... znamená to teda, že má čakať na svoju smrť?

Tak to teda nie! Nikomu nedovolí sa jej čo i len dotknúť.