1. kapitola

Ja, pirátka

Sedela som za sudom, v tieni jedenej z vrchných kajút a premáhala spánok, ktorý ma lákal svojou nevinnosťou. Nemohla som však zaspať. Musela som byť stále v strehu, aby som sa vedela pred tými vymetencami, ktorí okupujú palubu, brániť, ak by ma tu náhodou našli. Nechcela som pritom myslieť na tú mizivú šancu, že by som sa niektorému z nich ubránila... to nie, no nedokázala som tok svojich myšlienok zastaviť, a tak som sa začala strachom aj pohoršením triasť na celkom tele. 

Ako som len mohla dopustiť, aby som takto skončila? Skľúčene som si objala kolená a tisla si ich k hrudi, akoby mi mohli zabrániť rozplakať sa. 

Nachvíľu som prestala počúvať vravu a dupot topánok námorníkov na lodi a započúvala sa len do šumu mora, ktoré som spoza sudov a hutného zábradlia mala šancu vidieť len ťažko. 

Potichu som vydýchla, oprela si hlavu o sud a vyčerpane privrela oči. 

Znova som sa sústredila na zvuky paluby. Neďaleko som započula rozhovor dvoch mužov. V duchu som sa trpko zasmiala, keď som rozoznávala jednotlivé slová. Typickí kráľovskí námorníci... na lodi musia počúvať príkazy, no ako náhle vstúpia na pevninu, nič ich nedokáže zastaviť. Majú predsa uniformu s kráľovským erbom, bitkami zocelenú kožu a prácou na lodi nespútanú silu. Vážne... týchto chlapov nedokáže zastaviť nič v tom, aby znásilnili jedno mladé dievča. 

Ako náhle vstúpia zasa na loď, celkom dosť oplzlo a bez súcitu si rozprávajú zo svojich nájazdov na pevninu všetky detaily, aby si skrátili chvíle, počas ktorých nemajú na lodi čo robiť. 

Našťastie pre mňa, námorníci majú zvyčajne plné ruky práce. Loď sa predsa sama nedoplaví z jedného konca kontinentu na druhý... 

Znechutene som si odfrkla. 

Započula som kroky celkom blízko sudov, medzi ktorými som sa skrývala. Zadržala som dych. Nemohla som sa pohnúť. Teda aspoň ak som nechcela riskovať, že si ma dotyčný všimne. Srdce mi vynechalo úder, keď som nad sebou započula akýsi mužký, hrubý hlas. 

„A ty tu čo robíš?“ Pocítila som na svojom pleci silný stisk, načo mi z pier vyšiel ston spôsobený bolesťou. Vysoký opálený muž ma vytiahol na nohy a poriadne si ma prezrel. Na tvári sa mu objavil spokojný úškrnok. 

„Nevyzeráš zle. Zbytok cesty stráviš v mojej kajute, čo ty na to?“ Bola to len rečnícka otázka. Muž neočakával, že by som mu na ňu odpovedala. Trhlo mnou jeho smerom a ja som sa mu v panike pokúsila vykrútiť. Prišla prvá facka. Pred očami sa mi zaiskrilo a v uchu bolestne pišťalo. Keby mi pevne nezvieral plece, s istotou by som spadla na zem. 

„No tak, maličká. Hádam sa mi nebudeš vzpierať?“ Jeho sebavedomý úškrn sa rozšíril ešte viac. Vyhľadala som po hmate ruku, ktorou ma zvieral a prudko mu vykrútila prsty dozadu. Tento trik ma naučil strýko, keď mi dával poučky o sebaobrane. Muž bolestne vykríkol a druhou pažou mi vrazil druhú, po ktorej to so mnou hodilo medzi sudy a okrem ochromujúcej bolesti, mi to vyrazilo dych. Márne som otvárala ústa pri pokusoch o nádych. Až po pár nekonečne dlhých sekundách a panike, moje pľúca začali pracovať správne a ja som sa mohla zhboka nadýchnuť. To už však bol zlovestný námorník pri mne a týčil sa nado mnou ako rozzúrený býk, ktorému mávate červenou plachtou rovno pred očami. Hrôzou som sa pokúsila postaviť, no následný kopanec do brucha ma prinútil sa schúliť do klbka, kňučať bolesťou a vypľúvať krvavé sliny a hlien. 

„Ty... ty suka!“ zavrčal nepríčetne a ešte dva krát do mňa silno kopol. Pred očami sa mi zahmlievalo každým jeho kopom a po tele mi prechádzala vlna nepopísateľnej bolesti. V tej chvíli som si naozaj želala, aby som bola radšej v bezvedomí, ktoré ale neprichádzalo. 

Odrazu sa palubou rozniesol poplašný zvon. Muž nado mnou zaklial, no nemal na výber a musel sa chytiť svojej práce. Skôr ako však niekam odbehol, pohrozil mi, že ak sa odtiaľ pohnem čo i len o milimeter, zabije ma. 

Osamela som. Pod prívalmi bolesti, ktoré sa mi rozliehali po tele aj tým najmenším pohybom, som sa nezmohla na nič ako sťažka dýchať, čo bolelo asi rovnako, akoby ste dostali zakaždým do brucha delovou guľou. Po lícach mi stekali slzy, v ústach som cítila kovovú chuť krvi a okolité zvuky sa mi rozliehali v ušiach ako obrovský kovový zvon. Sotva som ich však vnímala. Jediné na čo si spomínam celkom jasne, bol jeden z výkrikov. 

Na loď vtrhli piráti! 

Skôr, ako som ho však stihla akokoľvek spracovať, zaliala ma temnota a ja som upadla do toľko chceného bezvedomia. 

Unavene som otvorila oči. Už vtedy som cítila, ako veľmi ma všetko bolelo. 

Ale prečo? Stalo sa niečo? 

Vystrašene som sa rozhliadla okolo seba, keď som drevenú miestnosť, v ktorej som sa nachádzala, nespoznávala. Ubolene som zastonala a priložila si dlaň pod rebrá. V mysli sa mi ihneď vynoril obraz opáleného muža, ktorý ma dokopal ako obyčajné vrece zemiakov. Po chvíľkovom strachu som nasrdene zaryla do prikrývky nechty... ten skurvysyn! 

Chvíľu mi trvalo, kým som hnev, ktorý ma tak zrazu pochytil, ovládla a plne sa mohla venovať otázkam, ktoré ma ťažili od chvíle ako som sa zobudila. Zistila som, že zranenia, ktoré som predtým utŕžila, neboli tak vážne ako som si sprvu myslela. Mohla som sa hýbať. A to mi teraz stačilo. Opatrne som sa oslobodila spod prikrývky, načo ma striaslo pod studeným vzduchom, ktorý ma ovial. Mala som na sebe nejaké obväzy, za ktoré som bola neskutočne vďačná. Na nich bolo už len to najnevyhnutnejšie. Nebola mi veľmi príjemná myšlienka, že ma niekto vyzliekol do naha a ošetril ma, ale bola som rada, že som bola podľa možností v dobrom stave. Preto som nad tým viac neuvažovala a zobrala zo stolíka moje staré šaty, ktoré niekto opral a starostlivo poukladal na kôpku. 

Neveriacky som pokrútila hlavou, keď som sa uistila, že naozaj nesnívam. Kto? Kto to len mohol urobiť? Nepamätám si, že by mi niekto niekedy dobrovoľne pomohol... najmä ak za to nič nepožadoval. Musím sa odtiaľto rýchlo vypariť, než sa dotyčný vráti a nevysolí si pekne veľkú odmenu, na ktorú nebudem mať peniaze, rozmýšľala som v duchu a začala sa prezliekať do šiat. Keď som skončila, podišla som k jednému z dvoch okienok, ktoré sa v miestnosti nachádzali. Odhrnula som záves a prekvapením pootvorila ústa. 

„Som stále na mori?“ pošepla som mimovoľne a nechala záves znova voľne padnúť. Ako na zavolanie som začala cítiť slabučké knísanie lode, ktoré som predtým necítila. Zamračila som sa a vybrala sa k druhému oknu, ktoré podľa všetkého malo mieriť do stredu paluby. Nadvihla som záves a po pár sekundách, počas ktorých som sa zmohla iba na vystrašené civenie na skupinku ľudí prechádzajúcich po drevených doskách mohutnej podlahy lode, som od neho zhrozene odskočila. 

To boli... 

Tí muži boli predsa nepochybne piráti!