2. kapitola

Ja, pirátka

Bála som sa. Bála som sa tak veľmi, že som sa neodvážila pohnúť ani o milimeter, aby ma náhodou nezačuli. A tak som tam strávila pár minút, kým som si v duchu nevynadala. 

Sú to piráti. A čo?... bolo by však lepšie, keby si z tejto izby nevychádzala a zbytočne na seba neupozorňovala. Mohla by si nechcene spôsobiť nejaké nedorozumenie, poučovala som samú seba v mysli a nebadane prikývla, akoby som chcela, aby tie myšlienky zneli viac presvedčivejšie ako som ich v skutočnosti vnímala. 

Súrne som potrebovala svoju myseľ niečím zamestnať, a preto som podišla ku stolu, na ktorom sídlil predmet, ktorý som jakživ nevidela. Bol to akísi hrniec, povedľa ktorého bola položená pokrievka preliačená naopak, ako by mala byť. Teda smerom nadol. Na boku toho čudného hrnca bola kovová rúrka a pod ňou pohár... prázdny pohár. 

Čo to došľaka je za zariadenie? Presunula som svoj pohľad do vnútrajška toho predmetu a nadvihla obočie. Celkom v strede sa nachádzal lievik, ktorého vývod šikmo pokračoval do rúrky na boku. Ešte raz som pozrela na prázdny pohár na stole a znova na lievik v hrnci. 

Prešla som k umývadlu v kúte izby. Asi som začínala tušiť, na čo to slúži, ale nedávalo mi to veľký zmysel... Veď tu mali predsa umývadlo.

Pustila som zľahka vodu, vložila som do nej dlaň a nabrala si z nej, aby som sa mohla napiť. 

Fuj, tá je slaná! prebleslo mi mysľou, načo som vodu vypľula a kohútik zakrútila opačným smerom. Sadla som si na posteľ a zamyslela sa. 

Nepochybne majú ten kohútik napojený na more. To vysvetľuje aj jej ľadovú teplotu... a taktiež aj ten predmet na stole. Pozrela som naň a pousmiala sa. Začínalo to do seba zapadať. 

Opäť som sa postavila, zobrala zo stola pohár, napustila doň morskú vodu a vyliala ho do hrnca, ktorý som následne zakryla tou divnou pokrievkou. Stlačila som gombík a čakala. O chvíľu už som mala spolovice naplnený pohár priezračnou a ani zďaleka tak studenou vodou, aká bola predtým než som ju tam dala. Zobrala som si pohár do ruky, zakrúžila som ním, aby mi skôr vychladla a uchlipla si. Tvár sa mi roztiahla v širokom úsmeve. 

Mala som pravdu! A piráti týmto zabili dve muchy jednou ranou. Nemuseli so sebou vláčiť ťažké sudy s pitnou vodou a ušetrili na kúpe soli do kuchyne. Netušila som, že sú až takí prešibaní. Nadvihla som lemom svojho oblečenia veko na hrnci, stále bola tá vec trocha horúca, a pozrela na jej dno. Presne, ako som si myslela. Bola tam skryštalizovaná soľ. 

Dala som si prefiltrovať ešte trocha vody, aby som uhasila smäd, ktorý som začala pociťovať a rozhliadla sa po izbe. Už som sa cítila omnoho lepšie. Prestala som sa tak veľmi triasť... veď tí piráti museli vidieť, že ak by ma zachránili, nič by zo mňa nemali. Prinajmenšom, nič peňažné. No nebudem si ani nahovárať, že to spravili z čistej lásky... každý predsa vie, čo sú piráti zač. Pokrútila som hlavou a zamyslene pozerala na podlahu. Čo teda môžu chcieť? 

V bruchu mi nahlas zaškvŕkalo, načo som si ho bolestne chytila. Pravda, s prázdnym žalúdkom sa rozmýšľa dosť ťažko. Najmä ak vám ho nedávno niekto rozkopal na kašu... znova ma pochytil neuveriteľný hnev pri spomienke na toho bastarda, čo mi to urobil. Skôr ako som však stihla niečo chytiť a hodiť o zem, dvere od mojej kajuty sa otvorili a niekto vošiel dunivým krokom dnu. 

„Tak si konečne hore,“ poznamenal zjazvený starček, ktorý vošiel do miestnosti. Obozretne som ho pozorovala. 

„Už som si myslel, že sa po tých troch dňoch ani neprebudíš,“ pokračoval, nevšímajúc si môj nepriateľský pohľad. 

Mal drsnú, opálenú pokožku, na ktorej sa striebrili staré jazvy. Starček mal biele strnisko a fúzy, vlasy stiahnuté v uhladenom cope, ktorý sa skrýval pod červenou šatkou. Svaly na predlaktiach mal zreteľne napnuté a jeho úsmev odhaľoval rad zožltnutých zubov. Nevyzeral veľmi strašidelne... ale nebezpečný určite bol. 

Starček podišiel ku stolu a položil tam tácku s jedlom, ktoré doteraz držal v rukách. Otočil sa na filter a pousmial sa. 

„Vidím, že už si zistila, ako sa tá stanica používa... celkom obdivuhodné na niekoho mimo lode. Reishi očividne zachránil špeciálnu osobu.“ Široko sa usmial a ja som nervózne šklbla pohľadom k jeho šabli knísajúcej sa na jeho boku. Ah áno, správne... možno ma zachránili pre výkupné. Tí budú sklamaní, keď zistia, že nikoho, kto by bol ochotný za mňa zaplatiť, nemám... 

„Kde to som?“ opýtala som sa po chvíli, načo sa starček zazubil. 

„Už som si myslel, že sa ani neopýtaš! Toto je dobré znamenie... zranenia ti zrejme úplne nezatemnili mozog.“ Zachechtal sa pridusene, načo ma nepríjemne straslo. Starcove oči sa veselo zaiskrili, keď sa na mňa znova pozrel. 

„Ale niečo mi hovorí, že sa pýtaš iba zo slušnosti... nebodaj si na to prišla sama?“ 

Zarážalo ma, akú nervozitu vo mne zanechával každým jeho gestom. Necítila som sa práve bezpečne, no nevedela som si predstaviť, čo iného by som robila, keby som sa rozhodla ostať ticho... popravde ma vysvetlenie mojich otázok lákalo. A starček predo mnou bol viac než bohatým zdrojom informácií, ktoré som potrebovala vedieť. 

„Prečo ste ma zachránili?“ položila som otázku ignorujúc jeho predchádzajúci výrok a zahľadela sa pirátovi do očí. Ten si zamyslene poškrabal bradu, no napokon spustil: „Prečo ťa Reishi zachránil, to neviem. Dôvod na to určite mal, ale ten mi je záhadou... môžem si iba domýšľať, prečo ťa so sebou zobral.“ 

Rozladene som prestúpila z nohy na nohu. Tak nie... zrejme sa nedozviem, ako bude so mnou naložené. Na jednej strane som sa toho desila, no na tej druhej, zvrátenejšej, som pociťovala, akési pálivé vzrušenie kdesi v hrudi... definitívne môžem prehlásiť, že nie som psychicky zdravý človek. 

„Som si však istý, že v nadchádzajúcich dňoch budeš mať kopec času sa s ním porozprávať. Možno ti to sám vysvetlí...“ Vytrhol ma z myšlienok starcov zachrípnutý hlas. 

Chvíľu sme boli ticho. Ani jeden nevedel, čo povedať, no keď mi znova nepríjemne zovrelo žalúdok pripomínajúc mi fakt, že som dlho nič nejedla, túžobne som sa zahľadela na tácku s lákavo vyzerajúcou polievkou, ktorú pirát doniesol. 

„Môžem?“ opýtala som sa a mimovoľne sa k nej pohla. Pirát sa hrdelne zasmial a prikývol. 

„Samozrejme, ten vývar som navaril špeciálne pre teba. Navráti ti silu...“ 

Ani neviem ako, už som sedela nad polievkou a nehanebne ju hltala. Bola výborná... ani si nepamätám, kedy som podobnú naposledy jedla. Teda... kedy som naposledy jedla. 

„Som rád, že ti chutí,“ poznamenal a sadol si na posteľ. „Takže, smiem vedieť, ako si prišla k tým zraneniam, čo máš po celom tele?“ 

Prekvapene som naňho pozrela. „Ako o nich viete?“ 

„Ošetroval som ťa, mal by som teda o tvojom zdravotnom stave niečo vedieť,“ pobavene sa zasmial, pričom sa mu okolo očí vytvorili vejáriky vrások. 

„Okrem toho sa stačí pozrieť na tvoju tvár... máš tam nepekné modriny,“ vysvetlil a skúmavo sa na mňa zahľadel. 

„Aha... to museli byť tie facky,“ zamrmlala som si popod nos a časť zo svojej pozornosti, ktorú nezamestnávalo jedenie, som venovala tomu, aby som to pirátovi náležite vysvetlila. „Bol to jeden muž z kráľovskej lode... pokúsila som sa utiecť, ale zrejme mi to nevyšlo.“ Trpko som sa zasmiala. Skopal ma ako dieťa... 

Starec chápavo prikývol a zahľadel sa do dreveného stropu kajuty. 

„Dosť nepríjemní, tí kráľovskí riťovlezi... kedysi som mal v jednej bitke česť s takým papľuchom. Skoro mi rozsekol ruku, ale nakoniec som ho dostal,“ povedal s víťazoslávnym úškrnom. 

„Tak to som mala šťastie, že na mňa nešiel s mečom... to by ste ma už dokopy asi nedali,“ pokúsila som sa zažartovať, no skoro okamžite som sa zarazila. Naozaj som práve žartovala s pirátom? Pokrútila som hlavou a priložila si ďalšiu lyžičku s vývarom k perám. 

Pirát sa pobavene zasmial. 

V tanieri už zostávalo polievky len na zopár lyžíc. Akosi som cítila, že keď ju dojem, pirát odíde, a to sa mi priečilo. Nechcela som ostať sama. Preto som jedla zámerne pomaly a nenápadne po svojom spoločníkovi pokukovala. 

„Ak máš nejakú otázku, len sa spýtaj,“ povedal značne pobavený, načo som sa zapýrila a venovala svoj ďalší pohľad vývaru na stole. 

„Čo sa so mnou teraz stane?“ opýtala som sa neisto. Trocha som sa ešte stále bála. Nevedela som, čo mám od takýchto ľudí očakávať. 

„O tom rozhodnú kapitáni,“ odvetil starček. 

„Kapitáni?“ prekvapene som vydýchla a znova k nemu stočila pohľad. 

„Áno, kapitáni. Manželia Wratheovci.“