3. kapitola

Ja, pirátka

Ako som si myslela - keď som dojedla polievku, starý Cob odišiel za svojimi povinnosťami. A taktiež išiel oboznámiť kapitánov s tým, že som sa zobudila. Vytiahla som z neho ešte zopár informácií, ako napríklad tú, že manželia Wrathovci bezdôvodne nezabíjajú.

Čo bola prínosná informácia pre niekoho, kto je v milosti a nemilosti spomínaných kapitánov.

Ďalšie, čo Cob spomenul bolo, že kapitáni do svojich radov neprijímajú len tak hocikoho. Majú radi poriadok, disciplínu, no napriek všetkému, sa o svojich ľudí dobre starajú. Sú spravodliví a ich posádka má voči nim rešpekt. 

Kapitánka Wratheová sa stará o chod lode a kapitán Wrathe o bitky a stratégie. Pirátov dávajú do laty spoločne. 

Bola som trochu rozklepaná, no zároveň ma v hrudi začal páliť akýsi plameň zvedavosti. Aké to asi bude stáť zoči-voči obávaným kapitánom tejto lode?

Skutočne som asi po psychickej stránke utŕžila traumu, lebo tieto pocity a myšlienky sú poriadne zvrátené... Pokrútila som nad sebou hlavou.

Niekto odrazu zaklopal na dvere.

„Ďalej!“ 

Prišlo mi čudné sa ozývať. Veď, táto kajuta mi predsa nepatrila. No nepríjemný pocit som potlačila do úzadia a očakávala osobu, ktorá zaklopala.

Do vnútra vošla žena s vysokým copom. Mala krásne ohnivé vlasy, elegantný úbor a nebezpečné oči.

„Kapitánka Vás volá do svojej kajuty,“ oznámila. „Prosím, nasledujte ma.“

Jej hlas bol na počudovanie jemný, no vedela by som si predstaviť, ako ním ostro odsekáva nejednému drsnému pirátovi.

Prikývla som a triaška, ktorá predtým vymizla, tu bola znova. Od nervozity som si ani neuvedomila, kedy som sa dostala von z kajuty. Pripomenul mi to až závan studeného morského vzduchu, ktorý ma oziabal na tele a ostré slnko, ktoré mi svietilo do očí.

Na palube vládol pokoj. Sprvu ma to prekvapilo. Predsa len som od pirátov čakala niečo... drsnejšie a búrlivejšie. Všetci sa venovali svojim povinnostiam. 

Samozrejme, pritiahla som na seba nejakú tú pozornosť, no okrem pokrikov po červenovlasom dievčati, som sa žiadnej výraznejšej reakcie nedočkala.

Na palube bolo čisto. Nebolo tu veľa zbytočností, ako zvyknem vídať na kráľovských lodiach. Podlaha sa leskla pod slnečnými lúčmi, ktoré aj mne svietili do tváre, a tak som musela žmúriť, aby som z obhliadky lode aj niečo mala. 

Priznám sa, bola som viac prekvapená ako zhrozená, čo ma sprvu zarazilo. Táto loď a jej posádka ma neprestávala udivovať.

Skôr ako som sa stihla nejako výraznejšie porozhliadnuť, či psychicky pripraviť, už sme stáli pred akýmisi nízkymi mohutnými dverami.

Neisto som pozrela na červenovlásku. Tá mi však nevenovala absolútne žiadnu pozornosť. Podišla k dverám a rázne zaklopala.

„Vstúpte!“ ozvalo sa tlmene spoza dverí. Pirátka stisla kľučku a otvorila dvere. Naznačila mi, aby som vošla, a potom, čo tak spravila, za mnou zatvorila dvere. Naprázdno som preglgla a snažila sa zorientovať v náhlom prítmí drevených stien.

„Takže ty si to dievča, čo zachránil Reishi...“ ozvalo sa z prítmia kajuty. 

Ako na ihlách som sa rozhliadla okolo seba a pri okne uvidela akúsi vysokú postavu. Z tieňa, akým sa javila, som mohla vyčítať, že pani Wratheová mala na sebe hrubý plášť, košeľu a voľné šedasté gate. Hnedé vlasy mala zopnuté v ležérnom drdole a jej vystreté plecia v vznešenom postoji naznačovali, že sa len tak niečoho nezľakne. Vyžarovala z nej číra autorita, až som sa na chvíľu pristihla pri tom ako sa mi zatajil dych a hlavu som mierne sklonila pod náporom jej pohľadu, ktorý som na sebe cítila.

Usúdila som, že nepotrebuje na jej otázku odpoveď, preto som ostala ticho. 

Kapitánka odo mňa odtrhla zrak a podišla ku stolu, čo stál pri okne. Niečo na ňom začala prekladať. Papiere. Našťastie jej to uľahčovala olejová lampa, čo visela nad stolom. Dlho nič nehovorila, zdala sa byť plne zamestnaná papiermi, ktoré o seba šúchali ako ostrie čepele.

„Odkiaľ si?“ Jej hlas preťal ticho tak náhle, až mnou mierne myklo. Úspešne som si však zachovala chladnú hlavu a váhavo odpovedala.

„Z Derronu?“ kapitánka ku mne so záujmom, ktorý by som u nej nikdy nepredpokladala, zodvihla hlavu a zvedavo na mňa pozrela. Prikývla som a ešte viac ma udivilo, keď opäť sklonila hlavu k mapám a viac sa k mojej odpovedi nevyjadrovala. 

Myslela som, že ju pre niečo môj výrok prekvapil...

„Najbližšie sa vylodíme vo Fióre,“ ozvala sa znova po chvíli nečakane, „Nie je to ďaleko od Derronu. Vysadíme ťa tam.“

Prikývla som celkom vyvedená z miery. Oni ma nebudú využívať? Nebudú ma chcieť predať niekomu do otroctva? Či vydierať moju neexistujúcu rodinu? 

Nevedela som, ako presne som mala zareagovať. Čakala som čokoľvek, len toto nie. Navrhla mi, že ma odvezie na pevninu. Je to viac než vítaný návrh.

„Ďakujem,“ vyhabkala som rozpačito a mierne sklonila hlavu s dlaňou na srdci. Skutočne je to všetko? 

Kapitánka odvetila, „Môžeš ísť... Leira ťa povodí po lodi a oboznámi ťa s tvojimi úlohami.“ 

Mávnutím ruky ma prepustila, ešte raz som poďakovala a otočila sa k dverám. Takže predsa len budem musieť niečo urobiť...

No je to tá najmenšia maličkosť, akú by si kto bol schopný vypýtať. Zachránili ma, starali sa o mňa, dokým som sa neprebudila z bezvedomia... Pomáhanie na lodi by len ťažko mohlo pokryť problémy, ktoré starosť o mňa sprevádzali...

Pokrútila som hlavou nad celou touto situáciou, ktorú som nedokázala tak celkom pochopiť. Zaprela som sa do hutných dverí od kapitánkinej kajuty.

Oslepilo ma náhle svetlo zalievajúce palubu, keď som ich úplne otvorila. Chvíľu mi trvalo, kým si na tú žiaru moje oči privykli, no napokon som bola schopná rozoznávať jednotlivé obrysy lode. Dievčina s ohnivými vlasmi, ktorú som rozoznávala len vďaka tej červenej farbe vlasov, stála opodiaľ a rozprávala sa s nejakým iným pirátom. 

Hneď ako ma zaregistrovala, však kývla hlavou svojmu spoločníkovi a vybrala sa ku mne.

„Som Leira. Ukážem ti loď a predstavím ti úlohy, ktoré budeš počas pobytu na tejto lodi vykonávať,“ povedala a  kývnuc rukou, aby som ju nasledovala, sa vybrala do dolných priestorov, oddeľujúcich palubu od vnútra lode. 

Podrážky nám duto klepotali o drevá schodov. Opäť sa išlo do tmy. Pozorne som sa obzerala okolo seba. 

Chodbu osvetľovalo iba pár olejových lámp. Ostatné boli nezapálené, no aj tak tu viseli a  čakali, kedy nadíde ich čas. Červenovláska zvyknutá na prítmie dlhej chodby pokračovala vpred bez náznaku spomalenia. Rozmýšľala som nad tým, či by bol niekto z pirátov schopný neuposlúchnuť verdikt kapitánky o tom, že ma majú nechať na žive a vyskočil by z jedných z množstva dverí, pričom by ma prepichol kordom ako vrecko soli. Tá myšlienka mi prišla trochu nepravdepodobná, no nedokázala som potlačiť tras, ktorý mi prešiel telom, keď sme prechádzali okolo všetkých tých temných a chladných dverí. Držala som sa preto pri červenovláske najviac ako sa dalo a mierne vystrašene pozorovala jednotlivé dvere, z ktorých sa mohlo dostať do chodby kadečo.

„Tu je jedáleň. Na obed zvoláva kuchár, keď je všetko pripravené,“ ozvala sa, keď sme sa dostali na samý koniec a ukázala smerom do pravej časti priestranstva chodby, ktorá sa tu rozdvojovala.

„Väčšinou sa pripravuje iba obed, no v určité dni sa podáva aj večera. Preto, pokiaľ môžeš, sa k stolu dostaň čo najskôr, aby si neostala po zvyšok dňa hladná. Tieto dvere bývajú po celý deň zamknuté, hádam si vieš predstaviť, prečo,“ Prikývla som. Hoci, nevedela som si predstaviť, ako medzi pirátmi prebieha stolovanie, fakt, že mi pirátka odporučila, aby som sa k stolu dostala prvá nasvedčuje, že by to mohla byť apokalypsa. Každý predsa chce jesť. A keby sa tieto dvere nezatvárali, zrejme by sa sem piráti tlačili už od rána, aby si ukoristili nejaké jedlo. Tiež by som si vedela predstaviť, ako by potom na lodi stála robota...

Červenovláska ukázala na druhé rameno rozdvojujúcej sa chodby. Zvažovala sa nižšie. Podľa pirátkiných slov mierila do skladov. Skladoval sa tam pušný prach a rôzne iné veci potrebné pre život na mori.

My sme vošli do tej prvej chodby a otvorili sme si dvere kľúčom, ktorý Leira vytiahla z vnútorného vrecka svojho kabátu. Dostali sme sa do veľkej rozľahlej siene, ktorá sa, narozdiel od chodby, mohla pýšiť svetlom vchádzajúcim do nej cez presklenné okná.

Udivením som vydýchla a pri pohľade na jeden veľký súvislý stôl tiahnúci sa od jednej steny k druhej, zo mňa vyšiel ďaľší ohromený povzdych.

„Normálne tu takto veľa miesta nie je,“ prehovorila červenovláska s úsmevom po chvíli, počas ktorej som si obzerala jedáleň, „Obyčajne sa tu vedú vojny o kúsok miesta na sedenie.“

Opäť som prikývla. Pirátka sa pohla k dverám na druhej strane miestnosti. Nesmelo som ju nasledovala a stále očami študovala obrovskú jedáleň. 

Keď otvorila dvere, naskytol sa mi pohľad na podobne zariadenú miestnosť ako bola tá predtým, len s obrovským pultom na varenie a dvoma pecami s asi dvanástimi platničkami na varenie, pri ktorých sa to hemžilo pod prácou ôsmych ľudí. Pri zemiakoch som našla starého Coba. Ten, keď si nás všimol, nám s vycerenými zubami zamával a vybral sa k nám.

„Pozrime sa, koho to sem more prinieslo!“