5. kapitola

Ja, pirátka

„Čo sa mračíš?“ opýtal sa starý Cob, keď mu zrak padol na mňa a zrejme nevedel uhádnuť, nad čím premýšľam.

„Na tom nezáleží.“ Snažila som sa dostať svoju mimiku pod kontrolu.

Viete, v podpalubí mi tá pirátka, Leira, povedala niečo čo mi tak celkom na Vás nesedí, že sa od istého času vôbec nesmejete. Vedeli by ste mi to vysvetliť? Chcela som sa opýtať, ale nedokázala som to. Niečo mi bránilo sa len tak jednoducho spýtať... Akoby to bolo zlé. Zrejme malo dôvod, prečo sa k tomu tá pirátka vyjadrila až v podpalubí. Bála sa. Pravdepodobne Cobovej reakcie.

„Trebis, Hunter, ty nová - treba rozniesť na stôl!“ Zakričal hlavný kuchár, načo som pozorovala jedného z oslovených mužov ako schytil jednu z mnohých mís na linkách a peciach a odniesol ju do jedálne na jeden zo stolov, ktoré tvorili a zozačiatku aj vyzerali ako jeden súvislý stôl. Bola som mu tesne v pätách s mierne prepečeným mäsom a pokladala na stôl aj ostatné kúsky.
Napomenutá, nech dám dva plechy pečenej husi nie tak ďaleko od seba a misy so zemiakmi treba rozmiestniť po celom stole, som svoju prácu úspešne dokončila.
Vrátila som sa naspäť do kuchyne a prekvapene som zistila, že tam nikto nie je.
Dokonca ani starý Cob!
Zmätene som vycúvala von a rozhodla sa vybrať na chodbu s kajutami, či tam nenájdem Leiru alebo niekoho, kto mi povie, čo mám a môžem robiť ďalej.
Akonáhle som však vstúpila do podpalubia, v ušiach sa mi roznieslo búrlivé pokrikovanie a hulákanie. Zostala som stáť ako obarená. Čo to, pre boha, je?
Chodbou sa roznášal taký humbuk... nepripomínalo mi to nič, čo som kedy mala šancu počuť.
Bol.
To.
Des.
Zhlboka som sa nadýchla a s výdychom som zavrela oči, s úmyslom sa upokojiť. Ale ono to ani v najmenšom nepomáhalo! Vykročila som smerom za hlukom. Síce ma tie pokriky desili, musela som vedieť, čo to je. Pocit nevedomia bol ešte horší...

Urobila som druhý krok, tretí... A už som sa neunúvala s rátaním. Rozbehla som sa po chodbe a schody vedúce na palubu som priam preletela. Áno, očividne to bol zlý nápad, veľmi zlý nápad, ale inak by som sa vyjsť na palubu nikdy nedonútila.
To rinčanie som mala až v hlave. Slnko sa mi zarezalo do očí. Zažmúrila som a vo chvíli ma niečo tvrdé ako brvno zasiahlo do boku a odhodilo zo dva metre ďalej. Udrela som si lakeť aj dlaň, ako som dopadla na zem. Zasyčala som a prebudená adrenalínom som okamžite vstala na nohy. Dezorientovaná som sa rozhliadla a včas sa vyhla ďalšiemu mohutnému predmetu, ktorý sa ku mne v závratnej rýchlosti blížil. Odrela som si pri tom manévri kolená. Až mi v nich zapraskalo a okolo mňa sa rozvíril akýsi hukot, skandovanie.
Vyorane som očami okolo seba skákala na rozčarovaných pirátov, ktorý skandovali, každý niečo iné a nezrozumiteľnejšie. Otupene som pri sebe zaregistrovala pohyb a očakávala ďalšiu bolesť podľa rýchlosti, akou sa ten niekto ku mne blížil.
Ale tá neprišla, jednoducho sa dvaja šermiari pri mne nebezpečne oháňali svojimi kordmi a mňa si sotva všímali.
A to bol práve ten problém.
Snažila som sa od nich dostať ďalej, ale zdalo sa, akoby mojim každým pohybom od nich, boli pri mne ešte o dva uzly bližšie.

Pri bohoch! Prečo som nemohla byť o niečo opatrnejšia a musela som na tú palubu rovno vletieť...
Nemala som čas na premýšľanie. Čo najskôr som musela niečo urobiť, aby ma tí chlapi zapálení do boja nepresekli skrz na skrz.
Sprudka som si čupla, no nečakaný pohyb jedného muža ku mne ma prinútiť až sadnúť na zadok.
Hľadala som priestor, cez ktorý by som mohla prejsť, ale bola som v zajatí - za mnou drevená stena kabíny, povedľa mňa drevené debny a všade inde výpady kordmi, neprestajne šľahajúce do každej strany.
Jeden chlap odrazu prestúpil na druhú stranu, akoby mi schválne robil cestu von. Využila som to a preplazila som sa povedľa bojujúcich. Odrazu mi však znova jeden z nich zastúpil cestu a ja som v tej chvíli nevedela, čo robiť.

Dopekla! Nemôžete aspoň na sekundu prestať šermovať, aby som mohla prejsť?! Úpela som v duchu a zároveň som sa rozhodla kotúľom dostať preč, keď sa mi zdanlivo naskytla príležitosť. Muž však mal v pláne znova ustúpiť pred súperovým výpadom práve v tej chvíli, keď ja som sa vyšvihla do kotúľa. Zacítila som tupú bolesť a ťažké telo, ktoré ma prikvačilo k palubnej podlahe.
Výkriky stále neutíchajúcich pirátov pozorujúcich súboj odrazu zosilneli a pridalo sa k nim aj nesúhlasné hulákanie. Neviem, čo presne sa stalo, ale dobré to nebolo.
Zaúpela som, keď sa ozvala bolesť z ešte stále nezahojených modrín na bruchu. Ťarcha na mojom chrbte konečne povolila, a ja som bola schopná sa postaviť.
Celá červená, od bolesti, nedostatku kyslíku a pozornosti, ktorú mne a dvom bojujúcim, ktorí práve prestali bojovať, venovali všetci piráti naokolo, som sa rozhliadla okolo seba a nechápajúc, čo sa to práve stalo, som pozrela na muža, ktorý so mnou skončil na zemi. Ten ma prepálil jediným ostrým pohľadom a potom sa otočil na muža s druhým kordom v ruke pred ním.
Podali si ruky a následne ten, ktorý sa o mňa potkol sa vybral dole do podpalubia.
Nerozumela som pokrikom, ktoré boli smerované na mňa, ale vedela som, že väčšina z nich nebola mienená veľmi pochvalne. Ešte predtým, ako som sa otočila, v úmysle odísť do kuchyne, som ešte uvidela, ako sa pár pirátov spustilo k druhému šermiarovi a pochvalne ho tľapkali po pleciach v znaku skvelej práce.

Zrejme som spôsobila, že ich súboj skončil v prospech tohoto, plecnatého muža a nie toho s desivým pohľadom.
Ah, hlupaňa! Čo sa čuduješ, každý by bol po niečom takom naštvaný!
Než som sa dostala k dverám do jedálne, začula som niekoľko nemilých poznámok mierených na moju osobu. Nebolo mi tak celkom jasné, prečo, ale nemienila som tomu venovať toľko pozornosti. Teda až do chvíle, kedy som sa skoro nezložila pod ťarchou jedného muža, ktorý sa mi rukou zavesil okolo pliec.

„To bolo úžasné! Teda, tak dobre som sa ešte na súboji nenasmial! Aspoň nie odvtedy, kedy mal svoj prvý súboj Bast, to bolo tiež niečo!“ smial sa pirát, ktorý vyzeral tak na dvadsať rokov a možno o niečo viac. Spoznala som v ňom muža z kuchyne, s ktorým sa rozprávala Leira.

„Musím sa ti nejako odvďačiť za to, že vyhral Conrad, lebo to pre Reishiho vyzeralo naozaj sľubne. Došľaka, pravdepodobne by to aj vyhral, keby si sa neobjavila! Vďaka tebe som vyhral stávku! A kurz na Reishiho bol naozaj vysoký!“ pirát sa veselo smial ďalej.

Najradšej by som sa prepadla do tej najtemnejšej hlbiny mora.
Zasiahla som do súboja dvoch ľudí, na ktorých sa vsádzalo, a tak ten súboj mohol dopadnúť celkom inak, nebyť mňa.
Z celej situácie, ktorú som vyvolala, mi bolo nevoľno. Dopomáhali k tomu aj nové škrabance na kolenách a rukách, a samozrejme, aj staré bolesti v oblasti brucha. Zakňučala by som, ak by som v tej chvíli bola sama a nikto ma nemohol vidieť či počuť.
S pirátom zaveseným na mojich pleciach som sa dostala do jedálne, ktorá bola už celkom slušne zaplnená. Prekvapene som na to hľadela. Piráti teda neotáľajú pri obsadzovaní si svojho miesta a ladovaní všetkých tých jedál, ktoré sme v kuchyni tak pracne pripravovali.
Váha na mojich pleciach povolila a predo mnou sa objavila usmiata hlava piráta, ktorý bol tak rád zo svojej dobre podanej stávky.

„Dneska budeš oslavovať so mnou! Musíme tie tvoje vtipné akrobacie osláviť!“ povedal a rázne ma potiahol so sebou k stolu.
Neviem, ako sa mu podarilo urobiť pre nás miesto, ale odrazu som tam sedela vedľa neho, zatiaľ čo on sa nahýnal ponad stôl pre akési mušle. Stále pri tom niečo mlel, z druhej strany mi zas iný pirát povedal, že chvalabohu vyhral Conrad a z tej ďalšej do mňa opäť niekto húkal, že som tam medzi bojujúcimi nemala čo robiť.
V hlave mi začínalo silno búšiť, keď som si všimla pri nás sedieť Leiru. Tá iba pokojne pila a vyzerala, že sa jej hluk zo všadiaľ naokolo ani netýkal. Zachytila môj pohľad a opätovala mi ho. Nič nepovedala. A keby aj, zrejme by som ju ani nepočula.
Chcela som nájsť aj starého Coba, no práve vtedy, keď som ho uvidela, mi do očí padol ešte niekto iný. Ten pirát, ktorý šermoval a vďaka mne sa ocitol na lopatkách.
Hoci by mi normálne tá myšlienka prišla vtipná, teraz mi skôr zo spätnej predstavy toho, čo sa hore udialo, žalúdok prevrátilo naruby.

Postavila som sa od stola a namierila si to k nemu.
Konečne som sa k nemu dostala. Ležérne sa ku mne obrátil, keď som ho poklepala po pleci. Prebodol ma opäť svojim chladným pohľadom.

„Ja... chcela som sa ospravedlniť za to, čo sa stalo tam hore. Naozaj som nechcela. Mrzí ma to. A zároveň...“ Zle sa mi rozmýšľalo pri tom ako sa všetci, neskutočne nahlas, rozprávali. 

A zároveň... ďakujem, že všetci tí piráti nastúpili na kráľovskú loď a tak som sa nemohla dostať tam, kam som pôvodne mala namierené? Bodlo ma pri srdci, no potlačila som akúkoľvek emóciu, ktorá by sa mi odrazila na tvári. Koniec koncov, ja som tu tá, ktorá skazila zápas.

„Zároveň ďakujem, že si ma zachránil tam, na tej kráľovskej lodi. Ak by ste neprišli, zrejme by som tu už nebola,“ zakončila som svoje slová vďaky a pozorovala jeho reakciu. Dúfala som, že ma počul. Hoci som kričala dosť nahlas, na chvíľu som však zapochybovala, či to bolo skutočne tak nahlas. Jeho prikývnutie hlavy bolo jediné, čo značilo, že ma skutočne počul. Znova sa odo mňa odvrátil a dal sa do reči s iným pirátom, ktorý k nemu počas jeho mlčania prehovoril. Čakajúc, že ku mne svoju pozornosť ešte vráti som tam chvíľku postávala, a napokon som sa s nepríjemným pocitom vybrala k starému Cobovi, keďže moje miesto pri pirátovi pri Leire bolo už obsadené a až tak veľmi som netúžila sa k nemu opäť dostať.

Cob na mňa už z diaľky pokrikoval, a keď som sa k nemu dostala o čosi bližšie, vyletela z neho otázka, z ktorej mal úsmev roztiahnutý od ucha k uchu a v očiach mu lietali iskričky, „Tak čo, už si zistila, kto je Reishi? Ako sa cítiš? Je oheň tvojej zvedavosti dostatočne uhasený? Alebo to ešte stále v tebe tlie?“

Nezmohla som sa na nič, len na ohrnutie spodnej pery. Nič z z dneška sa nevyvinulo tak, ako som očakávala a chcela. Cítila som akúsi trpkosť po tom, čo som si vyše polovicu pirátov znepriatelila, keď som zasiahla do súboja tých dvoch hromotlkov, aj keď nechtiac. Nikoho nezaujímali moje dôvody...
Cobove slová mi prišli nehorázne drsné a výsmešné. I keď ich zrejme tak nemyslel. Zaťala som ruky v päsť. Prečo život nemôže byť jednoduchý, krásny a ružový?