4. kapitola

Ja, pirátka

„Tu je sídlo kuchára a pomocníkov v kuchyni,“ stihla ešte povedať červenovláska, než k nám prišiel starý Cob a plne sa ujal slova.

„Vidím, že ťa už Leira zobrala pod ochranné krídla,“ poznamenal pirát s úškrnom a po dlhšej odmlke dodal, „Je to dobré dievča, len sa jej drž.“

Mierne som sa pousmiala kvôli pirátovým slovám. Ani neviem, či preto lebo som si nebola istá, ako by moju prítomnosť prijala červenovláska, alebo pre fakt, že by som sa mala držať pirátky.

„Héééj, Leirá!“ ozvalo sa od pulta s lavórom. Leira preniesla zrak z Coba na hnedovlasého, o niečo nižšieho muža, než bola ona sama a trpezlivo čakala, čo jej chcel povedať.

„Mohla by si mi s týmito uhorkami pomôcť? Potrebujem sa dostať na dnešný duel... vsadil som takmer všetko na to, že vyhrá Conrad, a obávam sa, že to pri takejto rýchlosti nestihnem,“ zatváril sa zúbožene, načo si Leira badateľne povzdychla.

„Prepáč, ale musím ešte povodiť našu novú posilu po lodi.“

„Len choď. Ja sa o našu posilu na ten čas postarám,“ povedal starý Cob, načo červenovláska váhavo, no prikývla. Sklonila hlavu v pozdrave a rezkými krokmi sa vybrala za tým mužom.

„Tak, ako sa ti zatiaľ páči loď?“ opýtal sa Cob, keď sa znova usalašil na svojom mieste pri zemiakoch. Ja som nasledovala jeho príklad.

„Je to tu iné... Iné akoby som si kedykoľvek predstavovala či očakávala,“ povedala som po chvíli zvažovania a zobrala si zo stola druhý nožík. Chytila som jeden zo zemiakov a začala ho šúpať.

„To nie je nič prekvapivé. Táto loď predsa len nie je rovnaká ako iné,“ povedal Cob, načo som pokrčila čelom. 

Musela som s ním súhlasiť. Túto loď by som nazvala akokoľvek, len nie obyčajnou. Teda, prinajmenšom jej posádku.

„A...“ začala som po chvíli ticha, no rýchlo som sa zarazila. Nevyznela by tá otázka zvláštne?

„No čo?“ opýtal sa pobavene pirát. 

Nadýchla som sa a váhavo zo seba vytisla otázku: „Kto je Reishi?“

Cobovi sa po mojej otázke badateľne rozšírili zreničky a následne sa rozosmial na celú miestnosť. Nechápavo som naňho pozrela a zakaždým sa trhla, keď sa starý pirát začal natriasať pod ďalšou vlnou smiechu. Všetci na nás zarazene pozerali. Mala som chuť prepadnúť sa pod zem. Radšej som sa však opäť začala venovať zemiakom, aby si moje rozpaky nikto nevšimol.

„Prepáč,“ povedal pirát cez slzy smiechu, keď sa ako tak upokojil a ostatní sa uistili, že je všetko v poriadku. „Len som mal dojem, že to, čo si chcela povedať, bolo vážnejšieho rázu...“

Stále som to nechápala, no viac som sa k tej téme odmietala vyjadriť. Starý Cob zrejme zabudol prečo sa dostal tak výdatného pobavenia, čo mi úplne vyhovovalo. Nemienila som riskovať rovnakého poníženia ako predtým, preto som len trpezlivo počúvala, keď mi začal hovoriť, ako to tu normálne na lodi chodí. Sem-tam som niečo poznamenala a šúpala zemiaky, ktoré sa pod našimi rukami veľmi rýchlo míňali. 

No a keď k nám prišla Leira a povedala, že ma môže ďalej povodiť po lodi, ani neviem ako, no mali sme takmer všetko hotové. 

Spýtavo som sa pozrela na Coba, ktorý mi pohľad pobavene opätoval.

„Len choďte. Toto tu zvládnem ľavou zadnou,“ povedal s úškrnom a prepustil nás zamávaním ruky, akoby snáď odháňal nejaký hmyz. Rozlúčila som sa. S Leirou sme sa vybrali von z kuchyne. Cez jedáleň sme išli celkom potichu. 

Až niekde v strede chodby sa Leira zastavila a otočila sa ku mne.

„Vieš,“ začala, „tam v kuchyni... to, ako sa ti podarilo rozosmiať Coba... je niečo neslýchané,“ povedala a zablúdila pohľadom po chodbe. Nechápavo som sa na ňu zamračila. „Od jedného času sa ten muž vôbec nesmeje. Usmieva sa, ale to nie je to isté ako predviedol tu... Všetkých nás to veľmi prekvapilo.“

Leira zatriasla hlavou, akoby sa zbavovala nejakej zlej spomienky. Zamračila som sa ešte viac a snažila sa pochopiť, čo tým myslela. Venovala mi jeden slabý úsmev, čo ma zmiatlo už kompletne, a pokračovala, „Neviem, čo si mu tam vtedy povedala, ale malo to úžasný účinok. Už som si myslela, že ho smiať nikdy neuvidím...“

Chvíľu na mňa mĺkvo hľadela, akoby zvažovala, či mi ešte niečo povie, no napokon sa len otočila a pohla sa vpred. Nevediac, čo si o tom myslieť, som ju nasledovala. Nechápala som jednak, prečo sa ten starý pirát začal tak smiať a jednak pirátka nepovedala nič viac. Títo ľudia sú mi jednou veľkou záhadou...

To, že sme sa ocitli na palube, mi pripomenuli až lúče slnka, ktoré mi svietili do očí a chladný morský vzduch.

„Tvoj rajón bude paluba,“ povedala červenovláska, načo som sa k nej, ešte stále trochu oslepená, otočila. „To zahrňuje umývanie podlahy. Samozrejme, podlaha sa nemusí umývať každý deň, preto budeš pomáhať aj v kuchyni. Čo ti povedia, že máš na starosti, tak to spravíš. Prevediem ťa po vrchnej palube, aby si mala aspoň nejakú predstavu o svojej práci, povedala. Nasledovala som ju po drevených doskách schodov hore, na vrchnú palubu.

Prehliadka netrvala dlho, keďže červenovláska musela vybaviť  ešte nejaké veci, ktoré jej dala kapitánka za úlohu. S výdychom som sa oprela o zábradlie. Dlaňami som sa oň celkom tvrdo zaprela a zadívala sa do diaľky. 

More bolo pokojné. Tak pokojné, ako som ho ešte snáď nikdy nevidela. Od jemných vĺn, ktoré sa v ňom utvárali sa odrážali lúče obedňajšieho slnka a prinútili ma privrieť oči. Zakryla som si oči dlaňou, tentoraz nie od nadmerného množstva svetla. 

Čakala som, kedy ma tá triaška, ktorá ma náhle pochytila, prejde. 

Už som nemala dôvod zadržiavať viac svoje vlastné pocity... ani vôľu. Všetko to, čo ma zastihlo za posledné dni na mňa doľahlo ako ťažká olovená prikrývka. Plecia sa mi natriasali v tichom plači a ja som nebola schopná prinútiť svoje telo, aby prestalo. 

Tak veľmi ma to celé ubíjalo.

Tak veľmi mi to bolo ľúto...

„A to som si myslel, že pohľad na more dokáže rozplakať iba mňa.“

Prekvapením som sebou trhla a svoj zaslzený pohľad preniesla na muža, čo stál asi dva metre povedľa mňa.

Rýchlo som sa odvrátila a snažila sa upokojiť. Nechcela som, aby ma takto ktokoľvek videl... Surovo som si zotierala slzy a v duchu si nadávala.

Čo ma však prekvapilo, muž viac nič nepovedal. Iba ďalej hľadel na more.

Biela voľná košeľa sa mu mierne vlnila pod tlakom vetra v kontraste s tmavohnedými úzkymi gaťami a čižmami. V rukách držal zlatý ďalekohľad, no nepoužíval ho. Dlhšie hnedé vlasy by mu voľne padali na plecia, nebyť vetra, ktorý sa hral s jednotlivými pramienkami jeho vlasov. 

Zapýrila som sa, keď som si uvedomila, že o čom to vlastne premýšľam. Nebyť rozpoloženia, v akom som sa nachádzala, keď ma oslovil, pripadal by mi ako anjel. Celý žiaril, jeho pokožka, vlasy... všetko. No s najväčšou pravdepodobnosťou by tak žiaril každý, keby naňho svietilo také množstvo svetla ako teraz tu, na nás... 

Zachmúrila som sa, keď mi prišla na myseľ nelichotivá skutočnosť, že ma ten "anjel" videl plakať. Sklopila som pohľad a pochvíli ho preniesla na more.

Prítomnosť hnedovlasého muža pri mne, mi nevadila. Pôsobila upokojujúco, skoro ako balzam na moju zmätenú myseľ. Nemal potrebu hovoriť, pýtať sa... bol ticho rovnako ako ja, čím si získal moju úprimnú vďačnosť, ktorú som však nedala najavo. Iba som sa pozerala do diaľky, rovnako ako on.

Ten krásny pokoj, ktorý sa vo mne usadil, napokon vyrušil prichádzajúci - jeden z členov posádky.

„Pán kapitán, pred obedom by sa mal konať duel medzi Conradom a Reishim... Možno by ste si chceli toto malé rozptýlenie pozrieť,“ vyriekol pokorne, no stojac pritom hrdo a pevne, ako strom. Možno však na mňa pôsobil viac, akoby bol snáď nejaký nebojácny a nebezpečný tiger.

Až potom mi došiel význam jeho slov, alebo aspoň teda význam toho oslovenia, čo použil. Vydesene som pozrela na hnedovlasého muža pri mne. Tento muž... je kapitán?

„Ďakujem, Kennard... to si rozhodne nenechám ujsť,“ pousmial sa, načo druhý pirát sklonil hlavu v pozdrave a vydal sa preč. Predtým, ako však stihol úplne zmiznúť v útrobách lode, mu zrak padol na mňa. Bezvýrazne si ma premeral pohľadom a potom odišiel. Celkom vyvedená z miery som si ešte raz prezrela muža stojaceho pri mne. Niečo mi muselo ujsť... ale rozhodne nevyzerá a ani sa nespráva ako kapitán...

„Hádam, že by som mal ísť. Ďakujem za spoločnosť,“ pousmial sa na mňa a obrátil sa k odchodu. Nezmohla som sa na nič, ako na udivené pozeranie na jeho vzďaľujúci sa chrbát.

Kapitán.

Potriasla som hlavou a odtisla som sa od zábradlia.

Videl ma plakať.

Ešte stále trochu omráčená som sa vydala dole po schodoch.

Je zadaný.

Urobila som ďalší krok po schodoch a aj by som spadla, nebyť môjho neuveriteľného šťastia a opretia sa o stenu na poslednú chvíľu. Zapýrila som sa, keď sa pár pirátov, čo obsluhovali loď začalo pobavene smiať a vykrikovať, že na pitie alkoholu je ešte trochu priskoro. Po chvíli mi to však nedalo a musela som uznať, že to stálo za zasmiatie, takto sa skoro rozčapiť na strede paluby za jasného dňa... obklopená pirátmi, od ktorých som donedávna nemala ani páru, čo všetko by som mohla očakávať.

Spomedzi pier mi ušiel krátky smiech.

Prešla som posledných pár schodov a vybrala sa do kuchyne.

Už bolo dosť obhliadky lode, musím sa začať konečne prispôsobovať.