Čiernobiela

Opäť ma zahaľovala spleť čiernej a bielej.

Kam som len pozrela, tam sa mi zlievali tieto dve farby do jedinej - šedej.

Kam som vkročila, tam ma nasledovala. 

Zvykla som si. 

Zvykla som si natoľko, že ma už táto farba viac nerozrušovala. Bola súčasťou mojich každodenných činností, môjho života.

Usmievala sa na mňa istá osoba, no jediné, čo som vnímala, bola tá šedá farba, zahaľujúca ju a všetko naokolo.

Prechádzala som cez cestu, cez čiernobiely prechod. Neviem, čo ma prinútilo obhliadnuť sa, no vtedy som ju uvidela.

Prechádzala cez druhú ulicu.

Od jej šiat sa vznášalo svetlo. A farba.

Táto farba akoby trošku prechádzala až do jej okolia. Farebné odtiene sa okolo nej vznášali  ako peľ na lúke plnej života.

Jej šaty. Červené ako rozkvitnutý mak, prelínala sa v nich biela farba. Farba iná ako som si ju zo sveta, ktorý poznám, pamätala.

Červené šaty so vzorom kvitnúcich ľalií.

Pohľadom som kĺzala po jej pokožke. Béžovej pokožke. Obyčajnej béžovej, ktorá žiarila takým teplom... 

Bola to obyčajná, ľudská, béžová. 

Ani na kúsočku jej kože nebola tá nevítaná šedá, ktorú som vídavala posledných pár rokov, každý deň, u všetkých, s kým som kedy prišla do styku.

Jej vlasy sa jagali pod lieskovou, hnedou farbou. Mierne kučery jej skákali, ako si to rezko razila po vybetónovanej ulici. Pery jemnej farby marhule boli roztiahnuté v decentnom úsmeve.

Áno.

Tak to bolo.

Jemný úsmev jej hrial na tvári. Riasenka zvýraznila jej už tak pekné oči farby kávy.

Usmievala sa a kráčala.

Kráčala a usmievala sa.

Žiarila.

Odtrhla som od nej zrak a zastala práve včas, aby mohla električka zo zastávky prejsť popri mne s výrazným zarinčaním.

Z hrdla mi vyšiel výdych. Privrela som oči a moje kútiky úst sa podvihli.

Nie je to definitívne.

Predsa niekto na tomto svete nie je zložený len z tých dvoch farieb.

Existuje.

Stále je tu.

 

Dá sa zachrániť.

Treba žiť.

Robiť, čo môžem. A viac.

Nádej.