Egocentrickosť, vina a jedlo

Hovoria o mne, že som mysteriózna.

Keď ma bližšie spoznajú, tvrdia, že som naivná...

Ale keby ma spoznali ešte hlbšie, vedeli by, že je to všetko len škrupina. 

Moja mysterióznosť a naivita... pomocou nich ľudí selektujem na tých, ktorých si pripustím bližšie a na tých, ktorých nie.

Keď zazrú moju "naivitu", vidím, či sú ochotní aj napriek mojej nedokonalosti ostať so mnou a správať sa ku mne ako k seberovnej.

Moja mysterióznosť je len o tom, že som stratila motiváciu rozprávať, zviditeľňovať sa, riskovať, kŕmiť svoje falošné nádeje, že keď sa ľuďom otvorím, ukážem, tak ma instantne príjmu takú aká som a nebudú sa mi vysmievať, ubližovať či ľutovať.

To túto naivitu by som mala držať pod zámkou, aby som to opäť nemusela cítiť - bolesť, viac bolesti, než je nevyhnutné.

Pochabé.

...

Bojím sa ukázať, že aj ja mám zlé dni. Zlé myšlienky. Zlé návyky. Zlé emócie.

Ale tie máme všetci.

Bojím sa toto všetko zo seba dostať, keďže by som skôr, či neskôr svoje rozhodnutia oľutovala.

No na druhej strane by mi odľahlo, ak by som to všetko v sebe nemusela dusiť.

Chcem žiť.

Nechcem ubližovať.

Akosi sa mi to bije.

Je to ťažké. Človek vždy bude ubližovať. Nehľadiac na to, či sa skutočne celou svojou dušou snaží o opak.

Čoho sa bojím?

Toho, že by som bola vyvrheľom.

Nechcem, byť vyvrheľom.

No možno je to lepšie ako byť neustále v spoločnosti tých nesprávnych ľudí.

Na mojich naivných želaniach však nezáleží. Nechcieť ubližovať? Nechcieť, aby mne niekto ublížil?

Ako som hovorila, na mojich želaniach nezáleží. Pretože som sa narodila v takomto svete. A musím žiť v takomto svete.

Či už budem ja ubližovať iným, alebo to bude naopak.

O akom ubližovaní to tu vlastne hovorím? Čím asi tak môže jeden kultivovaný, nesadistický človek ublížiť?

Svojimi skutočnými názormi, postojmi - prejavenými pocitmi. 

Možno by sme sa všetci mali naučiť, že, keď iný človek žije svoj život odlišne od toho nášho, tak to náš život a nás nedegraduje.

Možno by sme sa mohli naučiť, že si netreba brať tieto postoje osobne, k srdcu.

Možno by sme sa mali naučiť nebrať opačné názory ako útok.

Áno, koľko ľudí, toľko chutí a predsa sa vám niekto snaží vnútiť jeho jedlo a napchať vám ho násilne do hrdla.

Vždy som si nechala napchať cudzie jedlo, lebo som nechcela zapríčiniť bitku, zlý vzduch.

Teraz viem, že to nebola najlepšia voľba.

Tiež som sa naučila to, že bitka sa neodohrá s jediným, samotným človekom. Prinajmenšom je treba na bitku dvoch - teda vina nespadá výhradne na tohto jedného človeka.

Ak sa mi ponúkané (nútené) jedlo nepáči, musím pritvrdiť. Dať svoj nesúhlas, svoje hranice jednoznačne najavo a tiež to, čo bude nasledovať, ak ich niekto opakovane prekročí.

Samozrejme, nič drastické to nebude.

Len zariadim, aby mi ten daný človek viac nenanucoval jedlo.