Fénixovia

Čo je život bez bolesti? 

Iba ilúzia. 

Preto sa v tom sebaničení tak veľmi vyžívame, preto sa k nemu stále uchyľujeme. 

Nachádzame sa v ňom. Nachádzame v ňom niečo, čo sme kedysi stratili, niečo, čo sme vlastne ani nevedeli, že v nás je, nachádzame naše hodnoty. 

Čím vytvoríme viac podtlaku, ktorý trhá naše srdce na kúsky, tým viac o sebe zistíme. 

Zisťujeme o sebe veci, ktoré sme pred svetom, sami pred sebou, tak starostlivo skrývali, pretože sú nami všetkými považované za slabosti, za niečo, čo by ani nemalo existovať, za niečo, čo si sami zanálepkujeme ako bremeno, škaredú jazvu cez celú tvár,  sťažujúcu život. 

Niečo, čo by nemalo uzrieť svetlo sveta. 

Keď sa dostaneme na spomínané dno, tieto nálepky sa zošúchajú dole, lebo nezvládajú prekrývať to, čo je našou nevyhnutnou súčasťou, či sa nám to páči, alebo nie. Nálepky nezaujíma, čo si my, ľudia, čo ich stvorili, ľudia, čo ich vlastnia, myslíme. Rovnako ako tú "obludu" v nás, v našich srdciach, ktorú zapečaťujú. Jednoducho len povolili lepidlo, ktorým to všetko, čo sme chceli a potrebovali, zakrývali. 

Nie je to ich chyba, nie je to chyba obludy, že obe tieto veci existujú. Je to naša chyba... Ťažko to nazvať chybou, ale už sa stalo. 

To, čo slovo chyba predstavuje som zakryla ďalšou nálepkou, lebo je jednoduchšie o tom nevravieť a nepozerať sa na to. Ale naspäť k veci... Keď je človek na dne, má pár možností. 

Buďto v tej opojnej a sladkej temnote ostane o niečo dlhšie, pozrie hore a nájde svetlo, za ktorým sa rozhodne vykročiť a ísť.

Alebo celé svoje utrpenie ukončí pár úkonmi, ktoré skutočne nevyžadujú tak veľké sústredenie a ostane na dne už zapečatený navždy, bez možnosti pozrieť sa na svetlo. 

Ľudia sú ako fénixovia vstávajúci z popola. A malo by to byť takto, pretože každý jeden život je unikátny, pre každý sa oplatí znova žiť a nepozerať dole, na čiernotu.

Chceš zostať navždy na dne? 

Alebo... 

...chceš znova vzplanúť, novým, oslnivým svetlom, páliacim čiernotu naokolo?