3. časť

„...Seriózne? To je ten chlap? TEN chlap?“

„Áno, áno,“ precedila som pomedzi zuby a snažila sa vnímať film, ktorý momentálne Angie ani len omylom nezaujímal. Prečo ma sem teda ťahala, keď sa mieni baviť o chlapoch?

„To ma podrž... ja som myslela, že bude viac... škaredý a nepríjemný.“

„To je iba pretvárka. V skutočnosti je to démon. Nie je ani za mak romantický, či príjemný... Hm, neprišli sme sem, aby sme si pozreli film? Nechcem o tom chlapovi rozmýšľať už ani o sekundu dlhšie...“ zašepkala som rozladene pri spomienke, ako galantne sa správal k Angie. Zaťala som zuby a bola som len málinko od toho, aby mi od hnevu vyhŕkli slzy. Aký hulvát sa takto môže správať?

Angie zatriasla neveriacky hlavou a oprela sa o operadlo sedačky. Chvíľu ma prepaľovala očami, kým si povzdychla a znova obrátila hlavu k filmu.

„Jednoducho som to nečakala. A nechápem.“

„Čo nechápeš?“ zamrmlala som ešte potichu, kým sme sa obe úplne ponorili do deja filmu a celkom zabudli na našu horúcu tému.

 

Ďalší deň v škole ma čakalo už od rána prekvapenie. 

Akonáhle som sa usadila do svojej lavice sa čiernovlasý lev odtrhol od svojho hlúčiku priateľov a namieril si to priamo ku mne. V duchu som sa síce modlila, aby nešiel za mnou, no jeho intenzívny pohľad, ktorým ma prepaľoval a fakt, že za mojou lavicou už nie je žiadna iná lavica, pri ktorej by zakotvil, jasne hovorili, že sa niečo ako čarovné obrátenie na päte a danie mi pokoja konať nebude.

Jeho mierny prístup ma však prekvapil: „Ako dopadlo včerajšie rande?“

Prekvapene som zažmurkala.

„Dobre,“ dostala som zo seba odmerane, načo chlap odpovedal, „Ak ti dala košom, buď správny chlap a uvoľni miesto. Pre začiatok by stačilo, keby si mi dal jej číslo, ak máš.“

Pootvorila som ústa. 

Čo to ten chuj práve vygrcal z tej jeho nepodarenej tlamy?

„Tak po prvé,“ z nejakého neznámeho dôvodu som na túto chvíľu hádzala svoje pravidlá ohľadom navštevovania tejto školy a nevzbudzovania zbytočnej pozornosti za hlavu a nechala tú bublajúcu zlosť, ktorá mi z hrude vstúpila až k tvári, aby tomu zaostalému kreténovi dala pocítiť, čo si o ňom a jeho arogancii myslím, „nikto nedal košom nikomu. Po druhé zaostalý neandertálec ako ty mi nebude hovoriť, čo mám a nemám robiť a po tretie, kde si zobral tú drzosť sa po tom všetkom so mnou takto rozprávať! Vráť sa do ringu a bojuj s dinosaurami, choď si ženy naháňať oštepom, ale mňa do svojho primitívneho pohľadu na život nezaťahuj a kop si na svojom prijebanom piesočku!“

Prepaľovala som ho očami a bola som si takmer istá, že som to prehnala. Chlapovi sa rozšírili zreničky prekvapením. Následne mu do tváre tiež vstúpila červeň. 

Čo som však ani len vo sne nečakala bolo, že sa začal pobavene smiať.

„To tvoje vysoké štekanie sa nedá brať vážne....“ zlomil sa v páse, pričom si zakrýval ústa. Z tohto pohľadu je vskutku... sympatický. Za túto myšlienku som si však následne vlepila imaginárnu facku. Ako môžem nad ním rozmýšľať takto, keď viem, aký kus vola vlastne je?

„Prisahám, znelo to ako pišťanie malého dievčaťa,“ Rodriguez nekončil s jeho všímavosťou, načo mi na čele navrela žila.

Konala som impulzívne. Natiahla som sa k jeho golieru a pritiahla si ho k sebe. Napla som sánku a keď som si uvedomila, ako blízko vlastne je, v tom okamihu som ho pustila a odvrátila zrak.

„Vážne ma štveš,“ zavrčala som a pokúsila sa zakryť svoje rozladenie za knihou meteorológie. Rodriguez sa ešte párkrát zasmial a nezabudol ma tiež ešte uraziť niekoľko slovami, kým sa vybral von z triedy. 

Ignorovala som náhly rozpuk konverzácií rozprúdených mojim prejavom, ktoré zahrňovali mňa aj toho ignoranta, ktorý to všetko spôsobil. 

Verila som však, že ich to čoskoro prejde a znova sa na outsidera ako som ja zabudne...

 

Popravde ma prekvapili jeho reakcie. Byť to Rodriguez, ktorého som poznala pred štyrmi týždňami, určite by mi vrazil. Neviem, čo sa v jeho postoji voči mne zmenilo, no pôsobil na mňa akosi viac uvoľnene. Predtým priam z neho sršala zakomplexovanosť a teraz... je svoj úplný opak. Môžu mať aj muži predmenštruačný syndróm alebo niečo podobné?

Premýšľala som nad tou hlúposťou skutočne dlho, pokým som sa znova snažila venovať pozornosť navigácii a iným náležitostiam svojho štúdia. Vedľa seba som však krátko na to zaznamenala pohyb. 

Prekvapene som pozrela na muža vedľa seba, ktorý si prisunul stoličku.

„Prečo si si sem sadol?“ opýtala som sa nevrlo. „Čo chceš?“ dodala som, aby som mu dostatočne dala najavo, že nie je pri mne vítaný a prinútila ho si odsadnúť a nechať ma na pokoji.

„Úlohu na navigáciu môžeme robiť v skupine,“ pokrčil plecami, akoby to všetko vysvetľovalo a položil si hlavu na lavicu v akejsi demonštrácii, že môj hrubý tón a nevrlosť sršiacu z mojich slov na míle ďaleko odmietal brať v úvahu.

„Aha. Tak ak chceš robiť v skupine, mal by si sa k nejakej pridať a potom do nej aj prispieť svojou prácou, úsilím a poznatkami,“ ohrnula som vrchnú peru a znova zafixovala svoj pohľad do knihy predo mnou. Kým som sa opäť snažila začítať do knihy, do uší sa mi dostalo pár slov mojich spolužiakov, ktoré rozprávali na Rodrigueza. Nechápali, prečo sa so mnou rozpráva. A popravde som to nechápala ani ja.

Rodriguez im odvetil niečo naspäť a znova si uložil hlavu na lavicu. Vydržala som byť ticho a snažiť sa čítať tú hlúpu knihu necelých päť minút, kým som to nevydržala a oborila sa naňho.

„Čo dopekla chceš. Nebolo to tak dávno, kým by si mi najradšej hodil mech s kameňmi okolo krku a hodil ma dolu útesom. Čo kurva chceš. Čo chceš... povedz mi čo chceš,“ mrmlala som dokolečka, kým sa Rodriguez konečne rozhodol ma prestať ignorovať ako to robil doposiaľ, čo ležal na lavici. 

Príde ku mne sám a potom ignoruje moje otázky, fakt skvelé...

„Chcem zakopať vojnovú sekeru, stačí?“ zasyčal a šťuchol ma do rebra. Načo som zasyčala ja.

„Ale prečo tak odrazu?“ opýtala som sa, keď som si šúchala boľavé miesto.

Na moje slová pokrčil plecami a následne si povzdychol.

„Možno ma pustíš k svojej kamarátke, keď sa budem k tebe správať milo,“ uškrnul sa napokon a ja som pocítila neuveriteľný nával hnevu, ktorý vo mne ešte stále bublal. 

Pomyslela som si, že je neuveriteľný chrapúň a následne pokrútila hlavou.

„Veľa šťastia,“ povedala som ešte aj napriek tomu, že ma už nepočúval a bavil sa so spolužiakmi pred mojou lavicou.