1. časť

„Hej, ty tam!“ započula som za sebou, načo som sa otočila a hľadala zdroj hluku, ktorý sa mi zarezal do uší. Tak isto urobilo aj niekoľko ďalších študentov, ktorí aj keď zistili, že výkrik s nimi nič nemal, naďalej sledovali chlapa, ktorý si to bez zaváhania razil skrz chodbu, akoby bol nejaká televízna hviezda a práve vniesla do inak predvídateľného príbehu kúsok drámy.

To, že vysoký, statný chalan upieral oči priamo na mňa ma nepotešilo. 

Prehltla som nespokojnosť ktorá mi razom obomkla hrdlo a snažila sa venovať pozornosť zamračenému adolescentovi, ktorý sa pri mne pristavil. Nespokojnosť z tejto situácie mi určite vysadla aj na tvár.

„Ako si to urobil?“ vybafol na mňa razom nepriateľsky chlap.

„Čo?“ odvetila som s hlboko podsadeným hlasom a očami zazrela ľudí, ako na nás so záujmom hľadeli. Táto situácia sa mi páčila stále menej a menej.

„Nehraj sa na hlúpeho, tvoj ksicht bohate stačí. Ako si sa dostal k tým výsledkom?“ zavrčal muž, načo som pochybovačne nadvihla obočie. O čom to hovorí?

„Neviem o čom hovoríš,“ vyjavila som mu jednoducho svoje myšlienky a pomaly sa mu otočila chrbtom s úmyslom odísť. Modlila som sa, aby ma nechal ísť. Nechcela som problémy. Hlavne nie hneď prvý týždeň môjho štúdia...

V sekunde som zacítila na svojom pleci stisk. Takmer som spadla, keď ma k sebe ten chlap náhle pritiahol.

Vydesene som vyhľadala jeho oči.

„Nikam nejdeš. Došľaka, poznám tie tvoje maniere – uprostred konverzácie zdrhneš. Kto ťa vychovával, dobytok?“ pery stisol do prísnej čiarky. Neodvážila som sa mu odpovedať. Pravidlo prvé počas môjho štúdia, ktoré som si sama vymyslela, znelo: rozprávať čo najmenej. Iba tak je možné vyhnúť sa zbytočnému podozreniu. 

Čakala som, čo bude ďalej. Muž však, akoby odrazu precitol a obzrel sa okolo seba. Nadšené pohľady, čo na nás upierali naši rovesníci a tiež pokriky túžiace po bitke mu zrejme neboli úplne po vôli.

Na okolitých tvárach bolo vidieť badateľné sklamanie, keď ma chlap predo mnou pustil a narovnal sa.

„Nestojíš mi za problémy,“ precedil pomedzi zuby ako okolo mňa prechádzal a zavadil o mňa plecom. Obzrela som sa za ním a v duchu si tíško pripomenula, že som predsa nejaký chlap a ničoho sa nebojím.

V ďalší deň to vôbec nebolo také zlé, ako som si v prvej chvíli myslela. Alfasamec ma vôbec neohrozoval, dokonca sa mi zdalo, že moju prítomnosť ignoroval.

A prešiel rovný týždeň, čo som mala v škole od všetkých a od všetkého svätý pokoj.

„Nightingale, Rodriguez, do riaditeľne.“ Cez dvere prešla vysoká silueta profesora Deresha. Po chrbte mi prešiel mráz. Jeho výjav nikdy nebol dobrým znamením. Dovolila som si tvrdiť, že to bol diabolský učiteľ tejto školy. Na všetkých študentov mal averziu a vždy našiel na každom niečo zlé. Zdalo sa mi, že voči mne choval obzvlášť negatívne pocity. Mohli za to pravdepodobne jeho oči, ktoré ma aj teraz, skôr ako znova odišiel z triedy, prebodli skrz na skrz. 

Zhlboka som vydýchla.

Druhý oslovený, čiernovlasý alfasamec, ktorý ma pred pár týždňami prepadol na chodbe, sa bezo slova postavil z lavice, v ktorej sedel a vyberal sa k dverám. Neochotne som sa postavila aj ja a pomaly sa tiahla do riaditeľne. Žalúdok mi urobil salto, keď som sa snažila prísť na to, prečo som s Rodriguezom bola povolaná do riaditeľne. Mohlo by to byť preto, že zistili moju pravú identitu? Alebo preto, že sme sa s alfasamcom „povadili“? Ani jedna varianta sa mi nepozdávala. Nechcela som problémy. Čo som chcela bolo v pokoji doštudovať.

Zaúpela som v duchu a pridala do kroku, aby som nemala opäť zle, no z toho, že alfasamec sa už dávno do riaditeľne dostavil a ja tam prídem s meškaním.

Zaklopala som na dvere a akonáhle som vstúpila dnu, sekretárka ma poslala ďalej, do kancelárie riaditeľa. Nasucho som prehltla. Rodriguez už sedel na jednej z dvoch stoličiek oproti usmievajúcemu sa riaditeľovi. Pochybovačne som túto scénu prešla pohľadom. Prečo sa usmieva, snáď sa teší, že porušujeme s alfasamcom školský poriadok?

„Vitaj, Alexander!“ pozdravil ma v akomsi rodinnom duchu riaditeľ a pokynul mi, aby som si sadla. Riaditeľ začal sypať zo seba slová skôr ako som stihla klesnúť na stoličku.

„Chcel som vidieť dvoch nováčikov s najlepšími výsledkami v ročníku a hľa! Tu sú! Jeden statný ako repa a ten druhý sa výškou môže ponášať na Geretta Veľkolepého! Nečudo, že máš také výsledky. Je mi veľkou cťou mať na škole tak šikovných a usilovných študentov ako ste vy! Ale poďme k veci... Budúci týždeň sa budú konať letecké dni. A chcem, aby ste tam obaja vystupovali. Samozrejme sa vám to priráta aj do konečného skóre na cenu Geretta Veľkolepého, ktorá sa odovzdáva raz za každé tri roky. Vaša fotka bude vyvesená na obdiv a pamiatku na nástenke slávy! Ale to predsa dobre viete.“

Ehm... môžem takúto ponuku aj odmietnuť?