Katharina / (ne)vydarené kúzlo

Načiahla som ruku k nebu. Zo zatiahnutej oblohy padalo k zemi nespočetné množstvo vločiek, ktoré zahaľovali krajinu do svojej objemnej, mrazivej periny.

Cez špičku prsta mi prešla ľadová iskrička. Na zlomok chvíle som totiž pocítila chlad, no ako sa vločka dotkla mojej rozhorúčenej pokožky, zmizol tak náhle ako sa objavil. Privrela som oči a nechala sa unášať pocitom pokoja, ktorý na tomto mieste sídlil.

Medzi tichosťou môjho okolia, sprevádzaného šelestom vánku, som však započula aj približujúci sa vrzgot niečích topánok, zabárajúcich sa do snehu.

Otvorila som oči a vyhľadala zdroj zvuku, ktorý mi tak trochu do okolia nepatril.

„Leonard,“ vyslovila som meno prichádzajúceho a pozorovala ako sa oslovenému podvihli kútiky úst.

„Katharina,“ oslovil ma aj on a zastal na pár stôp oproti mne. Muž, o pár uzlov vyšší než ja, nič nehovoril, no jeho oči farby jantáru ticho dokonale vypĺňali.

Možno to bude znieť čudne, ale mnoho ráz som sa práve z nich dozvedela viac ako zo samotných slov ich majiteľa, ktorý sa ohľadom seba vždy vyjadroval skôr tajnostkársky a nejasne.

To, kým bol predo mnou, však jednoducho zakryť nemohol.

Činy z veľkej časti človeka, s ktorým prídeme do styku vždy dobre predstavia a osvetlia, nezáležiac ako ľudia vnímajú samých seba alebo ako si prajú, aby boli vnímaní.

Leonardovi sa od tváre vzniesol obláčik pary.

„Dúfam, že všetko ide podľa tých najlepších predstáv,“ povedal tichým, hlboko posadeným hlasom. Nespúšťal zo mňa zrak.

Usmiala som sa a potriasla pobavene hlavou. „Nikdy nič nejde podľa predstáv. Tobôž nie podľa tých najlepších.“

Leonardovi ušiel spomedzi pier smiech, „Máš pravdu.“

„Každopádne, čo sa týka mojich denných povinností, mám sa toho ešte veľa učiť,“ dodala som, keď sa mi podarilo vyčistiť si hrdlo odkašľaním.

Leonard nasledoval môj príklad. „Všetko je to len o zvyku... Máš niečo na dnes naplánované?“

Prikývla som. „Mala som v pláne zájsť do knižnice. Je ešte veľa toho, čo by som chcela prečítať.“

Leonard odvrátil zrak a po chvíľke mlčania sa opýtal: „Môžem ťa odprevadiť?“

„Samozrejme,“ na tvári sa mi objavil úsmev. Leonard mi podal ruku, ktorú som vďačne prijala a spolu sme sa vydali po zasneženej, ťažko rozoznateľnej cestičke smerujúcej do mesta.

Vždy ma Leonardov hlas veľmi upokojoval.

Počas našej cesty mi rozprával o svojich zážitkoch, a ako sa ma pýtal na môj všedný deň, zabavil ma aj rozprávaním z jeho raných dní v kráľovstve. Bol to vskutku príjemne strávený čas.

 

„Ďakujem,“ vyslovila som, keď mi knihovníčka odovzdala oba tituly, ktoré som si prišla pozrieť.

Žene, ktorú všetci volali Theká, sa na tvári objavili dve jamky, ako odhalila svoj pekný úsmev. „Nie je za čo. Snáď nájdete, čo hľadáte.“

Keď hnedovláska s exotickou farbou pokožky odišla, zahmkala som a roztvorila obe knihy ležiace predo mnou na stole.

Našla som posledné stránky, ktoré som si prezerala naposledy. Prstom som prešla po zažltnutých stranách knihy, jednej o niečo hrubšej než tej druhej. 

Najradšej by som si obe zobrala domov, ale v knižnici a vlastne v celom kráľovstve mali striktné pravidlá, ktoré bolo zrejme lepšie neporušovať.

Uškrnula som sa. Kto vie, čo by mi urobili, nech by som porušila i to najmenšie obmedzenie, ktorým chránili to, čo bolo v súlade s ich prioritami.

Moja slovná zásoba sa o dosť rozšírila. Keď človek robí, číta, to čo ho baví, robí ohromné pokroky bez toho, aby bol nejako zvlášť unavený. Tiež mi pomáha stretávať sa s ľuďmi z oddelenia cestovania v čase a priestore. Je to medzi čarodejníkmi elita elít. Nie všetci majú na podobnú manipuláciu energie totiž vlohy. Aspoň mi to tak bolo prezentované.

A hoci sa väčšina cestovateľov v čase a priestore tvári nedotknuteľne, moja kamarátka Hesra bola ochotná sa mi povenovať, keď ma našla túlať sa po chodbách hál hradu v môj prvý deň tu.

Na tvári sa mi pri spomienke na ňu usadil úsmev.

Naozaj. Odkedy som sem došla, mala som neskutočné šťastie na ľudí.

Otočila som ďalšiu stránku a porovnávala text oboch kníh.

Hovorili o fundamentálnych princípoch mágie. A hoci boli definície obsiahle, boli pre mňa nejasné.  Už je to nejaká tá doba, čo som došla do kráľovstva, no nepodarilo sa mi pokročiť s používaním svojich síl ani o piaď. Dokonca sa mi zdalo, že moja manipulácia energie strádala viac ako na začiatku mojej cesty. Spočiatku mi to vadilo a veľmi, no postupom času, aj vďaka prítomnosti a opore Leonarda, muža ktorý ma prišiel zachrániť, keď som to potrebovala, som našla akési zvláštne uspokojenie v tom, že som tam, kde som.

Návšteva knižnice už bola pre mňa neodmysliteľnou súčasťou mojej každodennej rutiny. Bavilo ma čítať pohľady rôznych ľudí na významné udalosti a poznatky spísané za histórie ľudstva.

Tiež som sa čiastočne vyliečila zo svojej nedôvery v ľudí. Som viac otvorená a pripravená jednať s ľuďmi tak, aby sme si vzájomne neubližovali. Naučila som sa jednať s láskou.

Razom mi mysľou preblesla silná myšlienka, vyňajúca z mojej mysle obraz toho, ktorý to všetko spustil ako padajúcu cestičku z domina.

Chcela by som... chcela by som sa mu trošku priblížiť.

Oplatiť mu jeho láskavosť a trpezlivosť, s akou so mnou jedná, a ktorá mnou prechádza kedykoľvek sme spolu.

Položila som si tvár do dlaní. Moja pozornosť určená štúdiu redla a akosi som vedela, že si ju momentálne nebudem vedieť vynútiť.

Zhlboka som vydýchla a privrela oči.

 

Vraj je to normálny fenomén, že sa človek v dôsledku niečoho zablokuje a nevie na istý čas používať mágiu tak ako predtým. Popísaných dôvodov tam bolo veľa. A hneď niekoľko sa podobalo na môj prípad.

Zahmkala som.

„Ale ako postupovať, keď je to celá zmes dôvodov?“ rozhodila som rukami a v tej chvíli mi obzor potemnel. Pri mojom uchu som započula hlas.

„Ženieš sa za niečím, čo máš v sebe.“ Leonardove dlane z mojich očí neschádzali. Dokonca si ma pritiahol ku svojej hrudi, kde mi oprel hlavu.

„Leon-“

„Ticho,“ prerušil ma a následne takmer nečujne zavelil, „Počúvaj.“

Počúvla som ho a započúvala sa do svojho okolia.

„Nič nepočujem,“ zasvätila som ho, načo mi on odpovedal: „Skutočne?“

Započúvala som sa znova.

Počula som svoj dych.

Pocítila som teplo jeho tela, ktoré ku mne sálalo zozadu, i cez jeho dlane. Tiež som pocítila, ako sa mu pri nádychoch nadvihuje hrudník a pri výdychoch opäť sťahuje.

Dotkla som sa jeho dlaní a pocítila, ako sa zo mňa zošuchli a Leonard odo mňa o krok ustúpil.

Zamyslene som si ho prezrela od hlavy, po päty.

„Zájdeme na obed?“ opýtal sa znenazdania. Prikývla som.

 

„Takže hovoríš, že chceš urobiť pokrok v manipulovaní energie,“ zhrnul Leonard, načo som nemo prikývla a vložila si do úst ďalšie sústo cestovín. Leonard sa načiahol ponad stôl k mojej ruke, no skôr ako sa jej dotkol sa opýtal: „Môžem?“

„Áno.“

Leonardova ruka vkĺzla pod moju nastavenú dlaň a trošku si ju pritiahol bližšie k sebe. Kmitala som pohľadom z jeho tváre na moju ruku. Prstom mi prešiel po dlani, na ktorej mi krátko na to zasvietil určitý sigil. Znak sa mi objavil aj na druhej ruke. Prekvapene som položila vidličku na tanier a obzrela si svoje ruky. „Čo si to urobil?“

Leonard uprel zrak na moje ruky.

„Nakreslil som ti na ruku sigil podporujúci prietok energie. Nebude to trvať večne, ale deň by to malo vydržať,“ povedal a pustil sa do svojho jedla.

Zarazene som pozerala na svoje ruky.

„Počuj... aká je pravdepodobnosť, že sa mi dostalo niečo ako podporný sigil v tú noc, čo som ušla zo žalára?“ Nedávalo mi to zmysel. Jednu chvíľu som mohla používať svoju mágiu voľne, a v tú druhú som v sebe nemohla nájsť ani uncu prietoku nadprirodzenej energie.

Leonard na moju otázku dlho nereagoval.

„Pokiaľ vylúčime možné dôvody tvojho úzkeho prietoku energie, ktoré by mohli byť psychického pôvodu, je možné, že niekto z tvojich predkov tvoje sily zapečatil a povolil uvoľnenie týchto reštrikcií, kým sú splnené určité podmienky. Katharina, len hádam a bol by som veľmi nerád, keby si kvôli rozvitiu svojho plného potenciálu urobila niečo nerozvážne...“

Jeho oči ma prepaľovali skrz na skrz. Hoci mi to prišlo absurdné, nemohla som sa nad chodom jeho myšlienok ani zasmiať. Pretože ich myslel viac, než smrteľne vážne.

„Sľúb mi, že nebudeš vyhľadávať nebezpečenstvo, len aby si túto teóriu potvrdila,“ vyslovil prísne a zreteľne, načo mi po chrbte prešli zimomriavky. Nevedela som, či sa mám smiať alebo hnevať.

„Pokiaľ mi v tomto smere tak veľmi neveríš, nechápem, prečo si mi o tvojej teórii povedal,“ povedala som chladne. Nechcela som. Len to akosi zo mňa vyšlo. Povzdychla som si, privrela som oči a opäť naňho pozrela. Na Leonardovej tvári som zazrela akýsi odtieň zarmútenia.

„Počuj. Urobila som odvtedy, čo sa poznáme, niečo nerozvážne? Myslím tým, nejakú hlúposť, ktorá by ohrozovala život môj, alebo život kohokoľvek iného?“

„Ja len nechcem, aby sa ti niečo stalo,“ vyslovil Leonard. „Zažil som ťa, keď ťa mágia veľmi trápila. Trápenie je jeden zo spúšťačov, ktoré primäjú človeka robiť veci, ktoré dovtedy nerobil. Ja... Viem, že si momentálne v poriadku a v bezpečí, no nemôžem si pomôcť. Nechcem zažiť tú bolesť, ktorá by ma súžila, keby sa ti niečo stalo.“

Môj pohľad zmäkol.

„Leonard.“ Chytila som jeho ruku do svojich dlaní. Privrela som oči a zamrmlala pár slov, ktoré som kedysi čítala v jednej knihe ochranných kúziel a z nejakého dôvodu mi práve v tejto chvíli zišli na rozum. Zopakovala som zariekanie. Ucítila som chlad a jemný vánok kĺzajúci sa okolo mňa. Otvorila som oči. 

Leonard na mňa šokovane pozeral.

„Čo si... to práve urobila?“

„Ochranné kúzlo,“ povedala som a moja istota sa vytrácala rýchlejšie ako piesok z horného dielu i tých najmenej objemných presýpacích hodín s tým najširším hrdlom.

„Zrejme nie štandardné ochranné kúzlo zodpovedajúce normám schváleným školstvom.“

„Nie?“ odpovedala som. Po chvíli som dodala, „Podľa čoho spoznám kúzlo zodpovedajúce normám?“

„Je zapísané v učebnici a vo všetkých knihách vydaných kráľovstvom... Kde si našla toto kúzlo?“

„V knižnici,“ zamrmlala som, „v nejakej knihe. Tuším sa autor volal Damyan Tenkowskyj?“

„Nerád ti to navrhujem, ale mohla by si to kúzlo zrušiť? Nemáme istotu, čo to presne robí a... zariekanie neznelo celkom v poriadku,“ Leonard si nanútil na tvár úsmev.

Zahryzla som si do pery a sklonila hlavu.

„Prepáč, nerozmýšľala som,“ dostala som zo seba previnilo. „Môžem?“ Natiahla som k nemu ruky, aby som svoju chybu napravila. Leonard nechal svoje dlane klesnúť do mojich rúk. Privrela som oči a dala sa do zvrátenia kúzla. Zopakovala som rušiacu formulku trikrát a opäť pozrela na Leonarda.

Fungovalo to? Necítila som takmer žiadnu zmenu.

„Radšej by sme si mali pozrieť to kúzlo,“ navrhol Leonard a postavil sa. Nasledovala som jeho príklad a spoločne sme sa vybrali do knižnice.

 

Knihu sme úspešne našli. Akonáhle ju Theká doniesla, obaja sme po nej chňapli ako lačné pirane. Theká nám knihu prekvapene odovzdala a rýchlo sa vytratila. Bohvie, čo si to chúďa myslelo.

Otvorila som knihu niekde v strede a odtiaľ listovala ďalej. Keďže kniha nemala obsah, ale rovno záznamy kúziel a čo k nim treba, musela som sa spoliehať na svoje spomienky, ktoré, povedzme si to na rovinu, neboli dvakrát spoľahlivé.

„Tu je,“ povedala som s iskričkou nádeje a posunula knihu bližšie k Leonardovi, aby sme mali obaja dobrý výhľad na stránku. Kúzlo bolo stručné. Ani zmienka o zrušení, či bližšom popísaní efektu kúzla. Schovala som si tvár do rúk.

Leonard obrátil stránku, kde už začínalo iné kúzlo a opäť ju pretočil naspäť.

„Nuž,“ riekol po chvíli a pred pokračovaním hlboko vydýchol, „podľa zariekania by mohol účinok vyprchať sám. Kedy, to vie alebo aspoň vedel, len Damyan. A čo to robí?“ odmlčal sa, následne odrecitoval, „Nech spojením získame pred trápením ochranu. - prvá polovica je to, čo ma znepokojuje. Slovo „spojením“ môže byť poňaté mnohými spôsobmi... Najskôr bude znamenať fyzické, psychické alebo duševné prepojenie a toto prepojenie bude mať zrejme na svedomí želané ochranné účinky.“

Zaskučala som. Nebola som o nič múdrejšia. A Leonard zrejme takisto nie.

„Je mi to ľúto...“

Leonard sa skleslo pousmial a natiahol ku mne ruku. Pohladil ma po vlasoch na temene hlavy a povedal: „To nič. Skúsime to nejako vyriešiť. Počkáme, aké účinky bude mať kúzlo a podľa toho sa zariadime. Mali by sme zatiaľ ostať spolu, aby sme prípadné účinky vedeli jeden druhému hlásiť, či ich zredukovať, pokiaľ budú neželané.“

„Dobre,“ dostala som zo seba. Teraz keď tak nad tým rozmýšľam... Niečo bolo skutočne cítiť inak.

„Vlastne,“ zamračil sa Leonard a znova ku mne načiahol ruku, ospravedlnil sa a položil mi dlaň na hlavu. Cítila som znepokojenie, ale bolo akosi zvláštne vystupňované. Akoby...

„Cítim zmätenie a nepokoj, ale inak, vzdialene... Akoby...“ zahľadel sa mi do očí. „No nie.“

Emócie, ktoré mnou rezonovali sa zmenili. Pocítila som akési zvoľnenie napätia, ktoré zreteľne nepatrilo mne.

„Ty...“ vyslovila som. Nevedela som to celkom presne opísať, ale pravdepodobne som cítila to, čo Leonard.

„Spojenie, o ktorom Damyan písal je emocionálneho charakteru.“ Leonard zo mňa chytro stiahol ruku. „Čiže ak ja cítim to, čo ty, predpokladám, že ty cítiš to, čo ja.“

Leonard na mňa pozrel, očakávajúc moju odpoveď.

„Mám taký dojem, že áno,“ pripustila som. Emócie, ktoré neboli moje pomaly odznievali.

„Kde v tom ale tkvie ochrana?“ nedalo mi. Ako nás ochráni to, že budeme cítiť pocity toho druhého?

Leonard sa zamyslel. „Ochrana zrejme nie je úplnou súčasťou kúzla. Môže to byť následok – to, prečo sa kúzlo zoslalo. Chcela si ochranu, teda kúzlo ti poskytlo možnosti, ako ju dosiahnuť. Pokiaľ zdieľame pocity s inými, vieme sa s veľkou pravdepodobnosťou vyhnúť raneniu toho druhého. Prípadne, ak by som vedel, že cítiš strach, bolesť, pokúsil by som sa tieto pocity eliminovať – ochrániť ťa... Kúzla takéhoto typu sú nevyspytateľné a práve preto sa v žiadnych knihách určených pre základné vzdelanie a údržbu neuvádzajú. Mali sme šťastie, že toto kúzlo nemá priamy vplyv na naše životy.“

Leonardov pohľad hovoril jasne – nechcel, aby sa niečo podobné znova opakovalo. A ja som s ním plne súhlasila. Cítila som, akoby mi zo srdca spadol jeden obrovský balvan.

„Chvalabohu, že to nie je nič vážne.“ Unavene som si oprela hlavu o jeho plece. Vzhliadla som k nemu. Cítila som nervozitu. Spýtavo som Leonardovi nahliadla do tváre.

„Nie som zvyknutý zdieľať svoje pocity s inými. Nie takto priamo,“ vysvetlil, načo som sa od neho odtiahla. Nejako mi nechcelo docvaknúť, že tento fenomén funguje obojstranne.

„Ja si veľakrát svoje pocity ani neuvedomujem,“ zamrmlala som, „Ty si si tých svojich dobre vedomý. Ja niekedy ani neviem, že cítim. Neviem pomenovať svoje pocity, určiť ich tvar a korene... Veľmi ťa obdivujem.“ Odmlčala som sa. „Čo si cítil, keď som sa ťa dotkla? Zrejme si niečo cítil už tam v reštaurácii, bol si zmätený... Mne to všetko dochádza pomaly. Takmer som nevedela povedať, že cítim pocity niekoho iného.“

Keď som sa otočila k nemu, znova som pocítila dotyk jeho dlane na mojej hlave.

Cítila som pobavenie, uvoľnenie.

„Je to celkom návykové,“ povedal Leonard potichu a s úsmevom, načo som očervenela ako paprika. „Môžem povedať, že cítim tvoje prekvapenie a zahanbenie. A čo sa tvojich otázok týka... v reštaurácii som mal iba slabé tušenie. Keď si sa ma teraz dotkla, emócia, ktorá prevládala bola v súlade s tvojimi slovami a výrazom - cítil som, že ti odľahlo.“

Pocítila som emóciu, ktorá doteraz v popredí nebola. Niečo teplé, spaľujúce a zároveň upokojujúce.

„Čo cítiš ty?“ opýtal sa potichu.

„Ja-Ja...“ zajachtala som. Zmĺkla som a namiesto slov som si dovolila pritiahnuť dlaňami jeho tvár k sebe. Nežne som ho pobozkala a nechala sa unášať značne znásobenými emóciami, pomiešanými s tými jeho.

„Cítim niečo sladké. Niečo slastné a príjemné,“ poskytla som mu svoju odpoveď, načo mi bozk vrátil aj spolu s prívalom ďalších emócií.