Ľudvikin les

Bolo vlhké, sychravé počasie, keď mladá dáma vošla do vlaku a uložila sa na jednom z čalúnených sedadiel kabíny. Rozopla si kabát a pohodlne sa oprela.

Keď k nej prišiel revízor, zašmátrala v taške, vytiahla lístok, a o niečo neskôr, po odchode muža, sa unavene oprela o opierku za ňou. Pootočila hlavu k utekajúcej krajine za oknom a ani nevedela ako, jej viečka oťažievali každou sekundou o čosi väčšmi. Až napokon zaspala.

V jej zornom poli sa náhle objavilo niečo, kvôli čomu musela otvoriť oči úplne dokorán. Vydesene vyskočila na nohy, a bola by aj padla, keby vlak práve nešiel konštantnou rýchlosťou a steny kabínky neboli natoľko úzke, aby sa o ne dalo bez problémov oprieť rukami pri stratení rovnováhy. Hrudník sa jej zbesilo dvíhal pri pohľade na to, čo ju zobudilo. Priamo pred ňou sedel akýsi muž - odetý v dlhom tmavom kabáte s pokožkou bledou ako mesačný svit a podliatymi očami, ktorými ju teraz tak prenikavo sledoval.

Dievčina hlasno prehltla a sledujúc muža pred ňou, sa znova pomaly usadila na sedačku. Nevedela, či sa jej to iba zdalo, no povedala by, že muž pred ňou nebadane podvihol obočie. Uhla pohľadom, aby zistila, kde to vlastne je. Rozmazané koruny stromov za sklom okna však nespoznávala.

„Prepáčte, vedeli by ste mi, prosím, povedať, aká zastávka nasleduje?“ odkašľala si, i keď jej bolo vrcholne nepríjemné pozerať sa do podliatych očí osoby pred ňou.

Ako muž otváral ústa v odpoveď, dievčaťu nepríjemne zovrelo žalúdok. 

„Ľudvikin les,“ povedal muž so stále zakliesnenými očami do tváre dievčiny.

Dievčina poďakovala a opäť zabehla pohľadom k oknu.

Nervózne si zahryzla do spodnej pery. Strnulo sedela a opierala sa zatnutými päsťami o svoje stehná.

Prinútila sa uvoľniť svoje dlane zovreté do pästí a pomedzi pery vypustila tenký prúd vzduchu. Keď už sa nervozita nedala eliminovať úplne, nech nemá na dlaniach aspoň otlačené vlastné nehty a nech jej plecia a krk nestuhne z toľkého napätia, ktoré stret s mužom vyvolal.

Znova sa jej podarilo zrak upriamiť na bledého muža. Stále ju sledoval. Jabĺčko jej jemne poskočilo. Neodvrátila zrak. Namiesto toho sa radšej spýtala: „Prečo na mňa tak pozeráte?“

Mužovi akoby tie slová unikli. Bez žmurknutia na ženu pozeral ďalej. Iba po pár dlhých, nekonečných sekundách sa jej rozhodol konečne odpovedať.

„Pozerať sa ľuďom do duše bolo pre mňa vždy akosi zvláštne potešujúce.“ Žene sa mimovoľne pootvorili ústa. „Toľko nevypovedaných príbehov, toľko nepochopených pocitov... Repertoár je rozmanitý.“

Dievčinu striaslo. Možno... Možno predsa len tie detektívky, čo občas čítala, neboli výsledkom zveličovania. Natiahla sa za kabelkou, nespúštajúc oči z muža pred ňou. Pomaly ju zdvihla a preniesla si ju k lonu. Stisla ju v akomsi úzkostlivom objatí vtesnajúc si na tvár ospravedlňujúci úsmev.

„Budem musieť už ísť. Nakoľko mi zvyčajne trvá, kým sa celkom pobalím. Ďakujem za spoločnosť.“

Muž ju trpezlivo pozoroval, keď sa dievča naťahovalo za svojim kabátom, potom za kufrom. Všetko by sa to dalo zhrnúť do dvoch nádychov. Dievčina stihla ešte pred svojim náhlym odchodom vyrieknuť strohé dovidenia, kým za sebou zasunula dvere kabíny a pár krokov od nich odstúpila.

Zhlboka vydýchla a so sklonenou hlavou sa vybrala do časti vlaku určenej pre nastupovanie a vystupovanie. Voľnou rukou si stisla medzi prstami koreň nosa a snažila sa dostať osadenca kabíny a jeho zvláštny výzor a správanie, jeho celú existenciu, von z hlavy.

Iný magor... Pomyslela si a ešte nezabudla dodať, že vychádzanie zo svojej vyhriatej, drahocennej, zlatej hrubej mušle predsa len nie je vždy tým najšťastnejším riešením. Niektorým ľuďom je jednoducho lepšie sa vyhnúť širokým oblúkom.

Oprela sa o stenu, pustila rúčku svojho kufra a privrela oči.

Nechcela na podobné veci viac myslieť, no občas sa jej zdalo, že takých a podobných ľudí priam do svojho života priťahovala. Nebolo to jediný a zrejme ani posledný raz, čo stretla podobné indivíduum. Naposledy však doslova utiekla.

Bolo to totiž uprostred noci, keď sa vracala domov cez tmavú uličku, ktorú používala ako skratku. Od toho času tade išla jedine za denného svetla a jedine, ak spolu s ňou tade prechádzala prinajmenšom jedna hodnoverne vyzerajúca osoba.

Spomedzi pier jej asi po milióntykrát unikol ťažký povzdych a ako sa zamýšľala nad celkom nesprávnymi vecami, milióntyprvý povzdych potlačila naspať do hrude, aby zabránila sama sebe, zbytočne dramatizovať veci, ktoré to jednoznačne nevyžadovali.

Preniesla svoj pohľad na krajinu za sklom okienka kovových dverí a nachvíľu prestala premýšľať nad svojimi biednymi problémami a blúdila zrakom po hustých korunách stromov, ktoré jej tak neúnavne behali pred očami.

Skutočne dlhý les.

Vlastne si ani nepamätala, že by na svojej ceste domov, vlakom, podobnú scenériu videla.

Je pravda, že mnohým veciam nevenovala veľkú, ba žiadnu pozornosť, ale že by si nepamätala práve toto?

Preľaknuto nadskočila, keď sa nad ňou z reproduktora ozvalo oznámenie.

„Ďalšia zastávka je konečná. Vitajte v Ľudvikinom lese.“

„Čože?“ vyšlo dievčaťu spomedzi pier, načo zmätene začalo kmitať očami z jedného okna do druhého. Vlak zastavoval. A zrejme už nemal v pláne ísť ďalej.

„Do akého vlaku som vlastne nastúpila?“ zamrmlala si sama pre seba. Hlas z reproduktora sa ozval znovu.

„Konečná zastávka. Prosím, vystúpte.“ Vlak zastal. Dievčina sa stále neveriacky obzerala okolo seba.
Ako mohla nastúpiť do nesprávneho vlaku?

Kedy a kde nastala chyba?

Dvere vlaku sa otvorili. Dievčina chvíľu stála na mieste, akoby zvažovala, či zísť dole schodmi, alebo nie. Napokon však zovrela vo svojej dlani rúčku svojho kufru a vydala sa von.

Niečo bolo inak. Cítila to ako zostupovala dole po schodíkoch vysokého vlaku. Niečo bolo cítiť inak.

Pohľad jej spočinul na malom nádraží pozostávajúcom z relatívne nízkeho, na bielo natretého domčeka, šiestich pohodlne vyzerajúcich, tmavo nalakovaných lavičiek a zelenej, mierne priehľadnej, vlnenej striešky podopretej tenkými kovovými stĺpmi, spoločne pokrývajúcimi celé nádražie. Nemohlo jej ujsť ani množstvo zelene, ktoré sa všade naokolo nachádzalo. Okolie nádražia pokrývali husté, listnaté stromy, cez ktoré sa predierali slnečné lúče.

Dievčina tuhšie zovrela vo svojom zovretí kufor a vybrala sa do domčeka.

Neurobila ani dva kroky, keď odrazu preľaknuto zastala. Obrátila sa a pozorovala vlak, ktorý sa práve v tej chvíli pohol smerom vpred. Rýchlo naberal na rýchlosti a mizol ďalej za húštinou vysokých stromov. Dievčina si opäť stisla koreň nosa medzi bruškami prstov.

„Ten... vrah. Ten ostal vo vlaku. Dúfam. Alebo sa mi to snáď iba zdá?“ mumlala si popod nos. Zhlboka vydýchla a snažila sa rozoznať, čo z dnešných udalostí bola skutočnosť a čo iba jej pokryvená, príliš živá predstavivosť ovplyvnená únavou. Potiahla za sebou kufor a rýchlym krokom sa vybrala k domčeku. Dvojkrídlové dvere so stroho vyrezaným vzorom vyzerali ako nové. Každopádne ako všetko iné.

Všetko tu bolo neskonale čisté, takmer akoby človekom nedotknuté, prešlo dievčaťu v mysli presne v tú sekundu ako chytila do ruky pozlátenú kľučku. 

Stisla kľučku nadol, zaprela sa do dverí, no tie sa odmietali otvoriť. Dievčina sa zamračila a skúsila potiahnuť k sebe.

Zatrzmovala dverami ešte, no vyzeralo to tak, že boli zamknuté.

„Toto je snáď sen. Toto je zlý sen!“ dostala zo seba ticho a zúfalo. Ako tu môže byť konečná zastávka, keď majú zavretú stanicu?

Podišla k jednému zo zatemnených okien, pustila kufor a zaclonila si kúsok výhľadu.

Vnútrajšok bol podobne ako vonkajšok nádražia čistý a priestranný. Pozorne sledovala interiér ešte ďalších pár sekúnd pokým zovrela jednu z dlaní do päste a párkrát zaklopala na sklo okna, dúfajúc, že tam predsa len zamestnanec železnice niekde je. Ani po niekoľkých ďalších zaklopaniach sa však nikto v jej zornom poli neukázal.

„Toto sa mi sníva,“ šomrala, ako si sadala na lavičku a vyťahovala mobil z vrecka kabáta.

Vytočila číslo. No po chvíli ticha v telefóne, jej pokojný hlas operátora oznámil, že je mimo pokrytia siete.

S pootvorenými ústami pozrela na displej svojho telefónu a rozmýšľala - očakávala, kedy tento žart skončí a niekto jej príde povedať, že sa fajnovo nachytala pri uskutočnení tohto hlúpeho vtipu.

Pohľad z mobilu presunula na svoje okolie. Haló? Už by ste mohli niekto prísť a oznámiť mi, že to je iba žart. Jeden nadmerne HLÚPY žart!

Prehltla hutnú guču, ktorá jej blokovala hrdlo.

Nemala tieto veci rada. Avšak čo nemala rada ešte viac, bol ten zvláštny pocit, ktorý sa jej usadil v hrudi od chvíle, čo vystúpila z vlaku.

Koruny stromov zašumeli. Vietor sa zodvihol a pohladil vydláždené nástupište listami a studeným dotykom. Dievčina pomaly pokrútila hlavou a postavila sa z lavičky. Musí sa poobzerať po niečom, čo by jej v tejto chvíli pomohlo. Po ľuďoch, po funkčnej technike, prípadne doprave či mape.

Nevedela kde je. No istotne je niekde odkiaľ sa jej podarí odísť a prísť šťastne až domov. Potiahla svoj kufor.

Dievčina išla popri múre bieleho domu. Kráčala dokým sa mačacie hlavy dláždiace nástupište vytratili a nahradil ich jeden veľmi ostrý a hlboký schod.

Dievčina pritiahla svoj kufor čo najbližšie k okraju vydláždeného priestranstva a sama zliezla dole. Zniesla svoj kufor k sebe, na hlinenú zem. Vybrala sa popri bočnej stene múru bieleho domu, pre zmenu držiac kufor za pútko, aby sa jej do koliesok nezachytili kamienky, vetvičky, či iné drobné predmety. Kroky jej takmer nečujne dopadali na povrch hlineného terénu ako prechádzala popri stene a obzerala sa po vyhliadkach lesa.

Vietor sa na pár sekúnd opäť zodvihol a zatrepotal listami okolitých korún stromov.

Dievčina si odkašľala a svoj zrak preniesla na priestor za sebou. Vzďaľovala sa miestu odkiaľ prišla stále väčšmi. Zaváhala keď sa vietor zodvihol znova a potiahol jej kabát, tým smerom, ktorým práve kráčala. Akoby ju pobádal ísť ďalej. Dych dievčiny sa spomalil. Jej kroky stále nasledovali líniu základov domu.

Videla, že koniec, roh domu, sa blížil. Spomalila. Zabočila za dom a premerala si miesto skeptickým pohľadom.

Bola tam len ďalšia hlina. Ďalší les. Za domom nebolo nič iné ako všade naokolo.

Štipla sa do ruky a hľadela na svoju bledú pokožku ako po bolestivom podnete ešte viac zbelela. Bol to normálny úkaz? Nemala by pokožka po štipnutí očervenieť?

Chvíľu tam stála, no napokon odlepila svoje nohy od zeme a vydala sa ďalej od domčeka. Dlhé desiatky minút však nič nedokázala nájsť. Sily, najmä tie duševné, ju opúšťali a tak so sprevádzaným výdychom klesla k jednému hutnému kmeňu stromu a odložila svoj kufrík. Prešla si dlaňou unavene po vlasoch.

„V akej diere som to zas skončila?“ Zamumlala si popod nos.

Ostala sedieť ešte hodnú chvíľu, kým sa prinútila pozviechať znova na nohy a oprášiť si zaprášené gate. Rozhliadla sa okolo seba, no nespokojne sa zamračila.

Vybrala sa k domčeku so svojimi vecami. Netrvalo dlho a stála pred dvojkrídlovými dverami vlakovej stanice. Premerala si ich pohľadom.

V hlave započula jemný hlások, ktorý jej hovoril, že aj keby chcela vyraziť dvere, s jej konšitúciou by to podľa všetkého aj tak nedokázala.

Na jednej strane jej odľahlo, že nemusí ničiť cudzí majetok, na tej druhej, ostala bezradná. Čo by v takejto situácii mala robiť?

Čo sa od nej očakávalo, že urobí? Čo by v tejto situácii robili iní ľudia?

„Haló?! Je tu niekto?!“ skríkla z plného hrdla a započúvala sa do svojej mdlej ozveny nesúcej sa priestranstvom. Svoje volanie zopakovala, potom znova a znova.

Nič a nikto jej však nedalo znať, že na tomto mieste nie je úplne a celkom sama. Až do pár minút, pokým za sebou nezacítila istú prítomnosť a nezapočula pár prostých slov.

„Som tu.“ 

Dievčine oči sa stretli s tými jeho, podliatymi krvou.

Dievčina prehltla a ustúpila o krok ďalej od postavy muža, ktorá sa pred ňou náhle objavila. Ten jeho znepokojujúci výjav si vedela zaradiť takmer okamžite.

„Vy ste ten pán z vlaku,“ zamumlala.

Muž tam bez slova stál, sledujúc dievčinu svojim neochvejným pohľadom.

Dievčina zovrela tuhšie dlane a opýtala sa: „Kde to som?“ Čo ste zač? Dodala v mysli.

Muž bol opäť dlhú chvíľu ticho. Dievčina zacítila ako malý plamienok hnevu schovaný kdesi vnútri jej hrude naberal na intenzite.

„V Ľudvikinom lese,“ stihol ešte povedať dotyčný, kým dievčina nestratila trpezlivosť. Zaťala zuby. 

„Áno, to už ste povedali. Chcem vedieť čo tu robím, čo je toto za miesto a kto ste vy? Prečo tu som?“

Muž si dievča premeral pohľadom. „Keď to nevie človek sám, prečo očakáva, že to bude vedieť niekto druhý?“ 

Po predchádzajúcom výroku muž k dievčine spravil krok, načo ona vyľakane ustúpila.

„Nemám v pláne ublížiť ti.“

Jeho slová na dievčinu nemali výrazný efekt.

„Nepribližujte sa,“ povedala dievčina akýmsi priškrteným hlasom.

Muž poslúchol. Zastal. Vpil sa do jej bledej tváre.

„Neublížim ti,“ zopakoval.

Dievčina zhlboka, namáhavo dýchala. Nepribližuj sa...nepribližuj sa... opakovala v mysli.

Muž bez uhnutia pohľadu pozoroval dievčinu ako si úzkostlivo zabárala prsty do ramien. Pohľad mala sklopený k zemi a hrudník sa jej dvíhal pri každom sťaženom nádychu.

„Ja len chcem vedieť, kde to som, prečo tu som... čo so mnou chcete...“

Muž si dievčinu premeral pozorným pohľadom.

„Už je to dlho, čo som naposledy videl na tomto mieste človeka,“ vyriekol po dlhej odmlke muž. Dievčina k nemu vzhliadla.

„Zvyčajne tadeto duše len prechádzajú, nikdy sa tu nezastavujú, ale tá tvoja sa tu z nejakého dôvodu rozhodla ostať a poprezerať si to tu. Asi máš veľmi zvedavú dušu. To by vysvetľovalo, prečo si bola schopná ma vidieť a rozprávať sa so mnou vo vlaku.“

O čom to hovorí?

Dievčina mala v hlave chaos. Nevedela, čo si má myslieť, čomu veriť. Nepoznala človeka pred sebou. Nevedela, prečo alebo ako sa stali veci, s ktorými sa v ten deň stretla. Jedno vedela isto. Nie je to normálne.

„Asi potrebujem pomoc,“ hlesla potichu, načo si muž ešte pozornejšie prehliadol jej tvár.

„Chceš, aby som ti pomohol?“ opýtal sa, načo dievčina k nemu zodvihla zrak. Tú pomoc pravdepodobne nemyslela tak, ako myslí on. Ale, v terajšej situácii, kedy sa nevie vyznať v tomto svete, v sebe, by jej pomoc jednoznačne bodla. Môže mužovi veriť? Čo presne sa jej môže stať? Nevedela, čo riskuje. Nevedela absolútne nič. Nevedela, čoho sa môže a čoho nemôže vzdať. Prepracovanosť, zložité vzťahy... posledné mesiace sa jej stalo v živote mnoho. 

Mohli ony, udalosti, zapríčiniť to, že videla, to čo videla? Opustenú stanicu, zvláštneho muža?...

Čomu má veriť, svojim očiam, vnútru, alebo svojim pocitom, pudom sebazáchovy?

„Pokiaľ...“ začala, no hneď sa aj odmlčala. Čo presne očakávala? Čo vlastne chcela od muža? Že ju zavedie domov? Že jej povie, čo sa to deje? Akú predstavu má o "pomoci" on?

Vypustila tenký prúd vzduchu. Keď si uvedomila, že je vlastne vydaná na pospas tomuto mužovi, ktorý je schopný, jemne vyjadrené, nezvyčajných vecí, telo sa jej zachvelo. 

„Budem rada, ak mi pomôžete,“ vyriekla napokon, vďaka čomu sa muž pohol jej smerom. Dievčina zatajila dych, jemne sebou trhla, keď k nej muž natiahol ruku. Ostala však stáť na mieste. 

Mužove prsty obomkli jej rameno a sotva dievčina stihla vydýchnuť, zahmlelo sa jej pred očami. 

Následne sa jej pohľad opäť pomaly vyjasnil a ona zistila, že sa odrazu nenachádzali na nádraží, ale jej oči mohli pozorovať známe steny jej malej kancelárie, kde sa zdržiavala, keď robila všetky papierovačky.

Otázku - ako, si nechala len pre seba. Zaujímali ju aj iné veci.

„Prečo sme v mojej robote?“

Muž sa poobzeral okolo seba. „Na tomto mieste je niečo, čo si tu nechala. Kričí to a snaží sa to dostať von.“

Neurčité slová dievčinu znervóznili. I keď to, že ju muž preniesol z jedného miesta na iné v zlomku sekundy ju akosi zvláštne upokojilo. Toto predsa nemohlo byť skutočné.

„Čo tu mám hľadať?“

Muž urobil pár krokov po malej izbietke. Dal si načas s odpoveďou. „Táto izba nosí veľkú čiastku krivdy a ľútosti. Možno tu bolo človeku ubližované, ale bol to skutočný zámer tých, ktorí ublížili? Hoci to môže tak veľakrát vyzerať, ľudia nikdy nerobia činy, výlučne pre druhých, ani keď im chcú ublížiť.“

Dievčina mu opätuje pohľad.

„Činy, ktoré robia, sú poháňané ich vlastnou túžbou. Všetko, čo ľudia robia, je len pre nich a od nich. Činmi sa snažia kompenzovať to, čo si myslia, že im chýba alebo čoho si myslia, že majú nedostatok. Na základe tohto sa ťa spýtam: Čo chýba tebe? Prečo si nechala sebecké činy iných ľudí, aby ovplyvňovali tvoje správanie?“

Dievčina uhla pohľadom. 

Muž obrátil svoju pozornosť k oknu. Cez žalúzie bolo vidieť okolité budovy ale aj zatiahnuté nebo. Avšak oblaky, ktoré by za normálnych okolností prejavili aspoň minimálne známky pohybu, stáli nehybne na mieste. Akoby sa zastavil čas. Pohľad mu následne padol na hodiny na stole.

„Nikdy som si nebola istá svojim pracovným výkonom, vlastne väčšinou vecí, ktoré sa týkali iných ľudí,“ vyslovila odrazu dievčina potichu. „Keď mali nejaké narážky na mňa, na moju robotu, automaticky som bola nervózna, lebo sama som spozorovala veci, ktoré by mohli byť inak, lepšie, dokonalejšie. Sama som do seba nechala vniesť jadierko pochybností a nespokojnosti, ktoré tam predtým neboli. Alebo som si želala, aby tam neboli. Ak by som veci robila inak, "dokonale", pravdepodobne by mi to úplne nevyhovovalo, pretože by som nebola pripravená, na takú rýchlu zmenu. Alebo by to bolo mojimi štandardmi a prioritami, ktoré by neboli v súlade s očakávaniami druhých ľudí.“ Dievčina sa opäť odmlčala. Ťažko sa jej nad týmito vecami rozmýšľalo. Ona to vedela. Preto im doteraz nevenovala toľkú pozornosť.

„Možno by som pár vecí zvládla robiť lepšie, ale niektoré očakávania ľudí sú jednoducho nad moje sily alebo sa nestretajú s mojimi túžbami. Ja... Nehodlám obetovať niečo, čo nie som ochotná obetovať, aby som tieto nároky na mňa naplnila.“ 

Dievča sa neveselo pousmialo. 

„Prečo sa vlastne stotožňujem s očakávaniami ľudí?“ stíšila hlas, „Pretože s nimi žijem, obklopujú ma, vplývajú na mňa svojimi rečami, pohľadmi... Nemám istotu. Ešte stále som nevyrástla. Aspoň nie duševne. Pokiaľ by som bola veľká a silná, ak by som duševne dospela, nemala by som s podobnými vecami problém, prezencia druhých ľudí by ma neovplyvnila.“

Dievčina zmĺkla. Pohľad zo zeme jej nasledoval muža s podliatymi očami.

„Čo mieniš urobiť, aby si dospela čím skôr?“ vyslovil po chvíli.

Predtým než stihla túto otázku zodpovedať zvyčajným "neviem", sa jej oči otvorili dokorán pri náhlej myšlienke, ktorá jej zahatila myseľ. 

„Opakovať svoje skutky, chyby, pokým sa vír v pohári nepreleje von od neustáleho krútenia vybraným smerom. Nájdem cestu von z toho začarovaného kruhu.“

V ušiach dievčiny, i muža sa rozľahol krátky prenikavý zvuk. Akoby niekde v ich hlave praskol a následne sa rozbil spomínaný pohár. 

Dievčina sa zmätene a obozretne začala obzerať okolo seba. 

Ak bol muž z náhleho zvuku prekvapený, nedal to na sebe znať. 

Okolie okolo dvoch postáv sa začalo meniť - vlniť, akoby ho splachoval prúd vody. Farby za dislokovanou stenou tmavli. Kým dievčina opäť stihla úplne vydýchnuť, všetko okolo nej potemnelo.

Sprudka sa nadýchla a otvorila oči. Hrudník sa jej začal nadvihovať o niečo rýchlejšie, než doposiaľ. 

Rozhliadla sa po kupé vlaku, v ktorom sa nachádzala. 

Z pľúc vydala objemný výdych sprevádzaný spoluhláskou H. Bola sama. Oči jej nasledovali krajinu za oknom. 

Miesto, ktorým prechádzal vlak spoznávala.

Zamrvila sa na mieste. A akosi nepokojne sa jej pohľad zavŕtal do prázdneho sedadla pred sebou.

...

„Ďakujem,“ šepla potichu.