Príbeh Saviena (1/3)

Keď sa v tôni skrývaš pred horkastou búrkou,

keď sa slzy zlúčia s letným dažďom

Tvoj krik v besných hromoch zanikne.

Nik neuvidí, ako veľmi sa trápiš,

a strhávaš svoje srdce

pod čiernym tieňom zakryté.

Pamätám si to celkom presne.

V tom období skončila vojna, konali sa oslavy na počesť Veľkých. Deti vymýšľali nové riekanky na jeho meno. Stal sa hrdinom, legendou - tvorom, čo žil iba v rozprávke.

Ale on v nej nežil.

Všetko bolo tak bolestivo skutočné a iba on sám poznal pravdu.

Ostatní ho pretvorili v nesmrteľného tvora - muža bez emócií. Muža, ktorého činy boli spravodlivosť. 

To, že mal problémy ako ktokoľvek iný, ohľaduplne prehliadali, lebo by museli znova vstúpiť do sveta schátralého očakávania a čeliť vlastnej bolesti z bezmocnosti a stroskotanej nádeje, strachu z nového rána.

.

Napísala som, že mal problémy ako ktokoľvek iný?

Bohužiaľ, jeho problémy boli omnoho ťažšie. Nosil na svojich pleciach bremená iných ľudí - všetko, čo mu podhodili pod nohy, to všetko musel niesť. Pretože to bolo jeho poslaním. Bol predsa Savienom. Mužom bez limitov.

Tento muž nechcel byť jednou z prázdnych schránok, ktoré okolo seba denno-denne vídaval.

Preto sa stal Savienom.

Dni, ktoré boli ľahostajné jeho smútku, plynuli. Ruky pošpinené krvou nestrácali nič zo svojej rokmi zocelenej viny. Nie, špinavé neboli.

Jeho duša však skučala, skuvíňala pod ťažobou zlomených snov.

Toľko nevinných životov...

Odpil si zo svojho pohára. Znechutene zistil, že už sa znova pozeral na jeho dno.

Toľko sĺz...

Alkohol už nepomáhal. Dávno nie. Naučil sa, ako väčšine vplyvu zvonka vzdorovať. A hoci vedel, že svoju myseľ silnými nápojmi nemohol opantať, neprestával to skúšať.

Savien od seba odsunul prázdny pohár a nechal niekoľko mincí skotúľať sa na drsný povrch dreveného stola. Zodvihol sa a pobral sa ďalej.

Ročné obdobie tigra bolo známe jeho chladom, ktorý sa poľahky, ako vánok, dokázal prevŕtať až ku samotným kostiam človeka. Snežiť v ňom však nikdy nezačalo. Na rozdiel od ročného obdobia zajaca.

Savienovi sa obdobie tigra páčilo. Odzrkadľovalo totiž jeho samotné bytie. Pripomínalo mu vlastnú ťarchu života, ktorý viedol, fasády, ktorú nosil. Pripomínalo mu, že i keď sa zdalo byť všetko v tom najlepšom poriadku, ako breza ligotajúca sa od ľadovej námrazy, tak predsa len to tak nemuselo byť.

Muž chytil konárik brezy do dlane. Okamžite mu do nej vystrelila bolesť tisícov nožov z chladu, ktorý skrývala breza vo svojej kráse. Poľahky ho zlomil. 

Breza bola vysušená, čierna ako noc. Nič by ju viac nemohlo zachrániť od tej hrozivej zimy. A predsa, keď sa obdobie vystrieda s obdobím zajaca a srny, po zraneniach a mŕtvolných jadrách všetkých živých bytostí nezostane nič.

Až na tie jeho.

Sú priveľmi hlboké na to, aby ich dokázali zahojiť krásne výhľady obdobia srny, či hrejivé očakávanie obdobia zajaca.

Muž sa striasol ani nie tak od zimy ako z prázdna, ktoré zívalo v jeho duši. Pohol sa smerom ku ceste a nechal sa viesť vlastnými nohami niekam preč. Ďaleko od ostatných ľudí. Chcel byť so svojou bolesťou aspoň na chvíľu sám, lebo to nebolelo tak veľmi, ako keď sa pozeral na hundrajúcich ľudí, ktorí vlastne ešte nikdy v živote nič nestratili.

Jeho kroky ustali.

Nevedel, ako dlho kráčal, nevedel, kam sa dostal - jediné, čo vedel celkom jasne bolo to, čo sa mu práve odohrávalo pred očami.

Stála tam. Stála tam nevinná a čistá, tak ako si ju pamätal. V mesačnom svite sa trblietali jej krásne belavé vlasy, na tvári jej hrial ten toľkými rokmi strádaný úsmev.

Hrejivými očami ho volala k sebe a on... on len dokázal stáť na mieste.

Plakal? Ak áno, prepáčte mu to. Predsa len Savien nie je z rozprávky. On má emócie ako každý iný, má problémy ako každý iný, ktoré pre neho v tejto chvíli prestali úplne existovať... 

Pomaličky sa pohol. Jeden krok, druhý, tretí... Rozbehol sa k nej ako ešte nikdy pred tým.

Vlk by bol proti nemu pomalý a ťažkopádny.

Bol silný, mohutný a drsný ako víchor. V pažiach držal svoju Lyru a jeho zamrznuté vnútro sa pomaly roztápalo.

Toľko prebdetých nocí, bez jej jemného hlasu... toľko prežitých zím, bez jej tepla, úsmevov, bozkov... Toľko niečoho, čo sa životom viac nedalo nazývať, bez nej.

Jemne zvieral jej telo, akoby sa bál, že sa mu pred očami rozplynie.

Lyra ho hladila, utešovala, láskala, úsmevom sa dobíjala jeho strateného srdca, až ho nakoniec našla. Pobozkala ho. A Savien už viac nemusel čeliť zúfalstvu sám. Nemusel byť viac tým hrdinom z rozprávok.

Pretože tu mal svoju Lyru.

.

.

.

.

.

 

 

 

.

 

 

Príbeh Saviena však nikdy nebol ľúbostným príbehom o Lyre, ani o jeho hrdinských činoch. Bol o utrpení, spomínaní a obetovaní.

Savien skrýval viac tajomstiev, akoby mohol iný smrteľník. Jeho paže stínali viac hláv než ktorýkoľvek kat a telo získalo viac rán než ten najväčší mučeník... On býval však obyčajným človekom.

Obyčajným, dokedy tomu sám veril. 

Tak veľmi rád by nikdy neuveril.

Muž zovrel ruky v päste a následne ich zničene uvoľnil. Prehrabol si vlasy, pričom mu do ruky vystrelila pri tom pohybe bolesť. Chlad tam bol stále. Zahryznutý do každej štrbiny v jeho tkanivách a kostiach. Lyra s ním nebola. Bola mŕtva. Nemohla sa vrátiť zo sveta prekliatych... Ako na to mohol zabudnúť?

Ako si len na zlomok sekundy mohol myslieť, že to bola ona? 

Zavrčal a bolestivo opäť zovrel dlane. Nie, nemohla byť... Boli to len kruté vrtochy víl zo Snového lesa. Tak rád by im za to, čo spôsobili ublížil, ale stále mal v sebe kúska ľudskosti.

Vedel, že tie za svoje kúzla zodpovednosť neniesli. Bol to on sám. To on ju chcel vidieť tak veľmi, až mágia obkolesujúca čistinku lesných víl jeho túžbu zhmotnila... Ilúzia vytvorená mágiou mala však svoj časový limit a Lyra, i keď bola krásna, strádala to najdôležitejšie - dušu.

Bolestivo vydýchol a zahľadel sa do temného neba.

Hviezdy bolo vidieť len matne. 

Husté oblaky sa lenivo šmýkali po oblohe a zakrývali tak ich blikotavé svetlo. Ešte chvíľu tam ostal stáť, ponorený vo svojej ničote. Napokon sa však vybral ďalej. 

Kráčal pomalšie ako predtým. Hľadel len na cestu pred sebou, nevnímajúc zvuky okolitého lesa a suchého lístia šuštiaceho pod jeho nohami. Prázdno v jeho duši prehlušovalo všetko ostatné. Cítil sa byť mŕtvy ako breza, ktorú rozlomil, ako lístie, ktoré sa pod jeho váhou tela a chladom poľahky drobilo.

Život, ktorý kedysi žil sa mu zdal tak vzdialený, akoby bol iba obyčajným snom. Je jedno, ako veľmi by sa snažil zabudnúť, ako veľmi by sa snažil potlačiť spomienky do úzadia... nezabudol by. On nie. Jeho jazvy boli priveľmi živé na to, aby zabudol.

„Patetický hlupák.“

Priestranstvom sa rozľahol zvonivý smiech. Savien sa rozhliadol okolo seba.

„Patetický hlupák...“ zopakovala bytosť pomaly pri pohľade na jeho rotujúce telo. Nasledoval výdych. „Napáda lesné víly a s bytosťami noci paktuje.“

Savien do nej zabodol svoj pochmúrny pohľad.

„Povedz mi, čo očakávaš?“ opýtala sa temná víla, nedbajúc nepriateľského pohľadu svojho pozorovateľa či neexistujúcej odpovede, ktorú jej jeho prázdny pohľad ponúkal. 

„Kvôli citu lásky si zavrhol všetky potešenia života a zavrhol všetkých naokolo. Otočil si sa chrbtom k tomu dobrému.“

Žmurkla na Saviena a zvedavo k nemu predniesla: „Povedz, čo by si povedal na to, keby som ti vedela vrátiť drahú Lyru? Čo všetko by si obetoval?“

Hoci Savien nepoznal bytosť pred sebou, ani jej pohnútky, jeho odpoveď znela jasnejšie a istejšie ako kedykoľvek predtým – „Všetko.“

Druhým, roztraseným dychom dodal, „Svoj život. Svoju dušu.“

Vyjadrenie Saviena nenosilo štipku zaváhania, akonáhle ucítil malý náznak nádeje. Nádeje, že sa jeho drahá Lyra môže vrátiť späť.

Temná bytosť pred ním sa zvonivo zasmiala, „Zvláštne. Veľmi zvláštne. Pretože, ak by si bol ochotný obetovať všetko, i svoju túžbu, bol by si už nemal nikdy o takúto dohodu záujem.“

Zoskočila z konára stromu, na ktorom práve sedela a s rukami za chrbtom, s pohľadom upretým na temné nebo, začala okolo Saviena pomaličky krúžiť ako sup okolo vysileného zvera. 

„Ó, áno. Ak by bolo všetko tak ako má byť, žil by si život naplno aj po Lyrinej smrti. Nehľadal by si cestičky, ľahšie riešenia, neľutoval by si sa a nehádzal vinu na ostatných. Ibaže, drahý Savien je iba obyčajným človekom, je tak?“ Úsmev. „Ľudia robia chyby.“

Savien z nej nespúšťal oči.

„Áno. A ľudia tiež neradi znášajú následky svojich rozhodnutí a činov. Radi pravdu obaľujú do pozlátka, aby nemuseli niesť následky za seba, svoju existenciu.“ Zastala a obrátila sa na Saviena. 

„Na svete sa rozšíril taký trend - aby ľudia hodili zodpovednosť za svoje činy na niekoho iného, vymysleli si vyššie bytosti. Tie človeka stvorili, a teda po správnosti viac nenesú zodpovednosť za svoje správanie sami. Boh semto, boh tamto. Chcete niečo, prosíte o to bohov. Niečo sa nevydarilo, obraciate sa na bohov. Vina, špina, neschopnosť niesť za seba zodpovednosť. Toto je zmýšľanie ľudí, toto robí človeka človekom, toto je ľudské. Si len človek, Savien.“ Akýsi trpký úsmev sa rozšíril na jej vílej tvári. 

„No, aby som tu len nemlátila prázdnu slamu, pomôžem ti, Savien. Tvoja Lyra bude znova tvoja. Privediem ťa k nej, a ty mi za to sľúbiš svoj jediný život, kúsok svojej mysle. Načo mi bude?“

Odmlčala sa a odhalila svojim úsmevom bielučké zuby. „Zaistíš mi zábavu vo večnosti.“

Chytro k Savienovi pristúpila. „Tak poďme skôr, než sa vznesie svetlo. Chápeš tú slovnú hračku? Padne tma, vznesie sa svetlo... Krásne, nie? Podaj mi ruku.“

Víla zarezala dýkou, ktorú vytiahla spoza chrbta, do vlastnej ruky a nechala karmínovú tekutinu pokropiť zem, i dlaň jej príhodného spoločníka.

„Prečo si nechcela moju krv?“ vyhľadal jej tvár Savien.

Víla pri pohľade naňho nadvihla obočie. „Krv patetického hlupáka, klamára a sebca? To je slabá krv. Nebudem sa spoliehať na slabé myšlienky slabých ľudí. Teraz sa nehýb...“

Tichosťou noci sa rozniesol jej jemný hlas,

„Chai ke sa mle di par suo ni al ma ty ko premlennsaa.“

Svetlo.

Ticho.

Tma. 

V Savienovej mysli sa náhle vynorili slová: Otvor oči, Savien.

Chcem vidieť príbeh barda - Saviena. To, ako sa dotkol strún svojej lýry a vyčaril tú najlahodnejšiu hudbu.

>>