Čierne myšlienky

Vždy keď idem cez chodby skladov, neodpustím si letmé pozretie cez okno. Páči sa mi, ako v tejto rannej dobe prúdia cez okná slnečné lúče. Akosi ma to drží pri zemi. Moja myseľ neblúdi po tmavých uličkách, ale naopak, sa vypne a dá mi tak aspoň na zlomok času pokoj. 

Chcela by som byť silná, normálna. Táto moja pretvárka nie je normálna. Jediné, čo robí je, že zo mňa vysáva drahocennú silu, energiu. A to si viac nemôžem dovoliť. Nie v tomto stave. 

„...ra... Klára!“ Prekvapene zdvihnem hlavu k Eve. „Si v poriadku?“ 

„Ach, ale áno,“ prikývnem a zameriam svoju pozornosť na svoje nohy. Nerada by som zakopla a spadla, s následným vysypaním drahocenného obsahu krabice, ktorú som práve zvierala v rukách. Musela by som to potom poupratovať a okrem toho by mi to strhli z platu.

„Nevyzeráš veľmi v poriadku,“ podotkne Eva a následne obráti svoj pohľad zo mňa, pred seba. „Vieš, keď je to niečo, s čím ti môžem pomôcť, budem rada, ak mi o tom povieš. Ale na to, vo väčšine prípadoch, prídeš, iba pokým to vyskúšaš.“

Akosi bolestne mi zovrie hrdlo. Rada by som Eve povedala, že je všetko v najlepšom poriadku a že sa nič nedeje, no nešlo to. Tá ťažoba v hrdle ma odstrihla od vonkajšieho sveta a prinútila ma sa viac vnoriť do toho svojho, vlastného. 

Eva si po dlhej odmlke nahlas povzdychne a privrie oči. 

„Prepáč. Nemusíš mi o tom hovoriť. Ja len, mám blbý deň. Nevychádza mi nič, čo som chcela. A teraz som nepríjemná k tebe. Naozaj, ma to mrzí.“

Prikývla som. Hoci by som jej najradšej povedala, že ona za to nemôže. To ja som tá vadná. Je luxus mať priateľa, ktorý sa opýta, či je všetko v poriadku...

Hoci by som jej toto všetko chcela povedať, zovreté hrdlo mi nedovolilo vydať ani hláska.

„Vyžaruje z vás také dobro a taká pozitívna energia, ktorá mi sadne.“

Vážne? Váš aurový kompas musí byť v tom prípade pokazený. Pomyslela som si trpko pri pohľade na ženu, ktorá frekventovane navštevuje tento obchod. Stretávame sa pomerne často a vždy si medzi sebou vymeníme pár slov. Najmä kvôli tomu, že ma raz stretla v prítomnosti Evy, ktorú už zrejme poznala a rozprávala sa s ňou. Tak si ma zrejme zaradila do svojho repertoáru zamestnancov, s ktorými má "priateľské" vzťahy...

Kvôli situáciám, ktoré ma sprevádzajú celý život vám viem povedať jedno - ľudia si mýlia milosť a slušnosť za ochotu a otvorenosť.

No ja som tá najhoršia.

Na tvári si nechávam úsmev, hoci by som najradšej plakala, kričala. Ako môžem byť sama sebou, keď to ľudí naokolo zraní? Nechcem rozbiť iných, preto je zo mňa troska. 

Nie je na tom nič ušľachtilé. Nič zvláštne. Cítim sa, akoby som bola zviazaná, v okovách, ťahajúc za sebou ťažké reťaze s olovenou guľou len preto, aby som niečo robila, aby som nestála na mieste.

Môžem niekedy utiecť z tohto väzenia? 

Občas... občas, keď vidím ľudí okolo mňa, akí sú šťastní, občas mi myseľ zahatia takéto myšlienky: Pozri sa na nich. Ako môžu byť šťastní, keď sa iní ľudia utápajú v strachu, výčitkách a bolesti? Ako môžu byť šťastní, keď nie som šťastná ja? 

Je mi z toho zle.