Another Love Story
Týmto tu, čudom, by som sa Ti chcela poďakovať za všetko.
¤
„Óch, aké dramatické...“ zamrmlala dievčina a po zaklapnutí Zekiho sa pretočila na chrbát. Poriadne sa ponaťahovala a keď usúdila, že by už aj bolo vhodné sa z postele pozbierať, ťažkopádne sa vyštverala do sedu, postavila sa a vybrala sa ku skrini. Rozmýšľajúc nad tým, čo by s takým démonom, o ktorom práve čítala, spravila ona, prezliekla sa z pyžama do teplákov a natiahla na seba vyblednuté tričko.
Pery sa jej roztiahli do zlovestného úsmevu, keď usúdila, že by to teda rozhodne nič nevinné nebolo a asi by oproti nej bol viac-menej takým neškodným malým anjelikom.
„Veď, bolo by naozaj zaujímavé zistiť, koľko taký démon vydrží,“ poznamenala si pre seba s tým, že nech si každý domyslí, čo touto vetou skutočne myslela a vybrala sa von z izby.
Sčesávala pohľadom dózičky pred sebou a so zmrašteným čelom rozmýšľala, aké raňajky si urobí zo surovín, čo ešte doma ostali. Znechutene si odfrkla a nakoniec vybrala z chladničky maslo.
„Musím sa po práci zastaviť v potravinách,“ zamrmlala. Pustila sa už do namaslovaného chleba a s pohľadom upretým na displeji mobilu sucho prežúvala. Niečo si doň napísala a odložila ho na okraj stola.
To bude zase deň, poznamenala v duchu, keď si predstavila svoj nadchádzajúci deň v práci. Väčšinu ľudí tam neznášala. Dokonca by sa dalo povedať, že nejakej časti z nich by občas bola schopná aj oči vyškriabať, ale kvôli stálemu príjmu a práci je ochotná vystáť aj jej neznesiteľne desného šéfa... teda do istého bodu určite. Nevie, ako dlho sa jej podarí so svojimi emóciami ešte bojovať.
Ak ten boj ale prehrá, bude to veľmi zaujímavé. Kyslo sa zaksichtila. Nie, nebolo to vtipné.
Nad takými vecami by sa ani nemalo rozmýšľať.
Odpratala po sebe tanier a na následné zakňučanie vychádzajúce spod jej nôh sa otočila na svojho miláčika.
„Áno, Maxo, už to bude.“
Otvorila mu konzervu, ktorej obsah vyklopila do misky a vybrala sa naspäť do izby.
Skôr ako tam však došla, pohľadom zavadila o svoj odraz v zrkadle, ktoré stálo na chodbe.
Zastavila a zamyslene si prezrela svoju tvár. Napokon sa však pobrala ďalej a po ceste si ešte stihla povedať v duchu pár zbytočných poznámok.
Nikdy sa nepovažovala za peknú. Pred okolitými ľuďmi, dokonca aj sama pred sebou, rada tvrdila, že z nej vyrástla stará babizňa... Ak by sme sa ale nad tým zamysleli o niečo viac, toto jej správanie by sa dalo pripísať únave, ktorú dňom, čo dňom pociťovala stále väčšmi a častejšie.
Nie, nebola to únava zapríčinená nedostatkom spánku. Tá by sa dala veľmi rýchlo napraviť. Táto únava pramenila z niečoho celkom iného - z pretvárok, z ľudí, nesplnených sľubov, snov a očakávaní, zo života.
Dievčina pozrela na hodinky a zachmúrene zistila, že mešká. Netrpezlivo poklopkávala prstami po stene autobusu a v duchu nadávala na všetko zlé, čo jej dneska skrížilo cestu a na všetko, čo jej ju ešte len skríži.
Vedela, že jej niečo prekazí plány. Predsa len, bola to už jej rutina. Zatvárila sa ešte kyslejšie, načo na ňu babka sediaca na vedľajšom sedadle krivo zagánila. Noe si to nevšímala a ďalej netrpezlivo pozerala von z okna. Dokonca aj z pekného počasia, čo večer hlásili v správach, sa vykľulo toto.
Dievča si rezignovane povzdychlo a čakalo, kým sa autobus konečne dostaví na jej zastávku.
Našťastie jej šéf ešte nebol prítomný, a tak si nemohol zgustnúť na jej oneskorenom príchode. Priam kozmickou rýchlosťou sa prezliekla do montériek a počúvajúc kolegovo nehynúce podpichovanie či rozoberanie príhody, ktorá sa mu stala cez víkend sa venovala svojej práci.
Ku kolegovi predniesla iba pár sarkastických poznámok, keď sa neďaleko nich ozval akýsi nepríjemný, priam nenávidenia hodný hlas.
Áno, Noe dobre vedela, akému živočíchovi pripísať ten najviac nepríjemný zvuk.
Bol to jej šéf.
Znechutene pokrčila nosom, čo bola mimovoľná reakcia na jeho prítomnosť.
Čo však Noe zaregistrovala potom, nebol sám. Bol pri ňom akýsi vysoký tmavovlasý muž v obleku, ktorý si nezaujato prezeral ich brloh, v ktorom boli držaní a odovzdane museli vykonávať svoju prácu.
Muž pôsobil diplomaticky a uhladene. Avšak Noe si nemohla pomôcť a videla v jeho pohľade aj niečo iné, istú otrávenosť, akoby hovoril, prečo som tu práve ja?
Znenazdania sa mužov blúdiaci pohľad zastavil na nej. Noe sebou mykla, prečo následne udivene hľadela na nožnice pred sebou. Nevedela prečo. Prečo sa tak trhla? Normálne sa pod pohľadmi cudzích ľudí nemyká, hlavne ak v ich pohľade zazrie to, čo aj u dotyčného - absolútny nezáujem.
V duchu si zamrmlala niečo na spôsob, že jej tá nespavosť veľmi dobre nerobí. Letmo sa pozrela na muža v obleku, ktorý jej už však dávno nevenoval pozornosť, a preto sa radšej znova pozrela na nožnice pred sebou a zamerala sa na manuálnu prácu, ktorú vykonávala.
To, že tu bol jej šéf ju trápilo najmenej. Pokojne by sa ďalej rozprávala popri práci s kolegom – veď si robila svoju robotu precízne. No to myknutie, ktoré mala možnosť pred chvíľou zaznamenať, ju vyviedlo z miery natoľko, aby všetko, čo doteraz vnímala, pustila z hlavy a venovala sa iba kovu pred sebou.
„...Aha! Máme návštevu,“ zachytila odrazu kolegove slová, ktorý sa ohliadol na mužov pri dverách.
„Nie som slepá,“ zamrmlala potichu, čo vlastne vôbec nemala v pláne. Pohľad jej zabehol k mužovi a jej šéfovi, načo potlačila opätovné pokrčenie nosom, ktoré jej sadalo na tvár...
Neznášala to tu.
Čas v práci skôr pretrpela, čo nebolo zvláštne či neobvyklé. Čas sa otrasne vliekol a jej šéf sa tu ukázal hneď niekoľko krát, čo tiež nebolo bohviečo. Prácu naťahovala tak, že sa to už snáď väčšmi ani nedalo, len aby boli jej nadriadení spokojní. Ešte stále si pamätala incident, keď svoju robotu dokončila príliš skoro a hneď na to jej potom čistili žalúdok, že nič nerobí.
Noe pokrčila nahnevane čelom.
Človek aby sa tu na nich vysral! Vyprskla v duchu. Tak oni nie, aby boli radi, že rýchlo dokončí svoju prácu, ešte jej aj vynadajú, že to dokončila tak skoro a nakážu jej, aby si hľadala ďalšiu robotu, ktorú by mohla vykonať. Nevedela, ako presne by mala obrátená psychológia fungovať, ale takto si to nikto normálny určite nikdy nepredstavoval!
Zamračila sa, keď si cez hlavu preťahovala tričko. Neznášala ten ich zvrátený „systém“, vďaka ktorému tu ľuďom prítomným motiváciu skôr brali ako podporovali.
Rozlúčila sa s kolegami a už aj pálila k východu z toho inštitútu. Náhlivo otvorila dvere a ešte pár krokov strnulo prešla, kým bola schopná sa zhlboka nadýchnuť a následne unavene zvesiť plecia. Vnímala jemný vetrík, ako jej chladí horúcu tvár a popritom sa snažila všetko nepotrebné vytesnať z hlavy. Pohľad jej zablúdil k tmavej oblohe nad ňou. Chvíľu ju len tak bezcieľne pozorovala, kým sa vydala preč.
Ďalší deň prišiel na jej vkus príliš skoro. Na tvár jej vysadlo znechutenie. Práve si vyčesávala vlasy, keď jej znenazdania napadlo, aké by to bolo odísť z práce úplne.
Nad zmenou roboty už rozmýšľala predtým, no zakaždým túto jej pochabú myšlienku zavrhlo racionálne zmýšľanie, ktoré spočívalo vo vymenúvaní všetkých možných neúspechoch, ktoré na ňu na ceste za novou prácou čakali. Dúfala vo vhodnú chvíľu, kedy by mala novú robotu istú, nemusela sa strachovať, že ostane rodičom na obtiaž či na ulici, bez peňazí... ale tá neprichádzala a už aj začínala silno pochybovať, že sa ešte niekedy dostaví.
Zavrtela hlavou a odložila hrebeň.
„Chcelo by to zázrak,“ zamrmlala si popod nos a preniesla k svojmu zrkadlu príhovor, nech, dočerta, tá osoba za ním konečne nejaký urobí.
Ďalší deň v práci, ďalší unavujúci ľudia a stroje... chýba jej príroda. Áno, možno každý deň chodí po vonku, vidí vtáky a stromy, ale nie je to to, čo by skutočne nazývala tou prírodou. Nespútanou, krásnou, divokou. Na malú chvíľu sa zapozerala von z okna, hoci nemala šancu nič z toho, čo jej vírilo hlavou, vidieť.
„Szabóová, do kancelárie,“ započula náhle hlas svojho šéfa, načo naňho preniesla svoj zachmúrený pohľad. Nie, že by od neho čakala nejaké úctivejšie oslovenie, či niečo iné ako vyšteknutie toho, čo si „želá“, aby sa vykonalo. Len jej to veľmi nepríjemne pripomenulo, kde presne sa nachádzala a čo bolo jej úlohou. Zachmúrila sa a odtrhla sa od nožníc, ktoré práve skladala.
„Trvalo Vám to,“ povedal hneď ako ju uvidel vo dverách. Noe sa veľmi snažila, aby mu hneď teraz neskočila po krku. V jeho prítomnosti jej tlak zakaždým vyskočil do závratných výšin, hoci za normálnych okolností ho mala vždy v poriadku...
Pery sa jej roztiahli do zlovestného úsmevu, keď usúdila, že by to teda rozhodne nič nevinné nebolo a asi by oproti nej bol viac-menej takým neškodným malým anjelikom.
„Veď, bolo by naozaj zaujímavé zistiť, koľko taký démon vydrží,“ poznamenala si pre seba s tým, že nech si každý domyslí, čo touto vetou skutočne myslela a vybrala sa von z izby.
Sčesávala pohľadom dózičky pred sebou a so zmrašteným čelom rozmýšľala, aké raňajky si urobí zo surovín, čo ešte doma ostali. Znechutene si odfrkla a nakoniec vybrala z chladničky maslo.
„Musím sa po práci zastaviť v potravinách,“ zamrmlala. Pustila sa už do namaslovaného chleba a s pohľadom upretým na displeji mobilu sucho prežúvala. Niečo si doň napísala a odložila ho na okraj stola.
To bude zase deň, poznamenala v duchu, keď si predstavila svoj nadchádzajúci deň v práci. Väčšinu ľudí tam neznášala. Dokonca by sa dalo povedať, že nejakej časti z nich by občas bola schopná aj oči vyškriabať, ale kvôli stálemu príjmu a práci je ochotná vystáť aj jej neznesiteľne desného šéfa... teda do istého bodu určite. Nevie, ako dlho sa jej podarí so svojimi emóciami ešte bojovať.
Ak ten boj ale prehrá, bude to veľmi zaujímavé. Kyslo sa zaksichtila. Nie, nebolo to vtipné.
Nad takými vecami by sa ani nemalo rozmýšľať.
Odpratala po sebe tanier a na následné zakňučanie vychádzajúce spod jej nôh sa otočila na svojho miláčika.
„Áno, Maxo, už to bude.“
Otvorila mu konzervu, ktorej obsah vyklopila do misky a vybrala sa naspäť do izby.
Skôr ako tam však došla, pohľadom zavadila o svoj odraz v zrkadle, ktoré stálo na chodbe.
Zastavila a zamyslene si prezrela svoju tvár. Napokon sa však pobrala ďalej a po ceste si ešte stihla povedať v duchu pár zbytočných poznámok.
Nikdy sa nepovažovala za peknú. Pred okolitými ľuďmi, dokonca aj sama pred sebou, rada tvrdila, že z nej vyrástla stará babizňa... Ak by sme sa ale nad tým zamysleli o niečo viac, toto jej správanie by sa dalo pripísať únave, ktorú dňom, čo dňom pociťovala stále väčšmi a častejšie.
Nie, nebola to únava zapríčinená nedostatkom spánku. Tá by sa dala veľmi rýchlo napraviť. Táto únava pramenila z niečoho celkom iného - z pretvárok, z ľudí, nesplnených sľubov, snov a očakávaní, zo života.
Dievčina pozrela na hodinky a zachmúrene zistila, že mešká. Netrpezlivo poklopkávala prstami po stene autobusu a v duchu nadávala na všetko zlé, čo jej dneska skrížilo cestu a na všetko, čo jej ju ešte len skríži.
Vedela, že jej niečo prekazí plány. Predsa len, bola to už jej rutina. Zatvárila sa ešte kyslejšie, načo na ňu babka sediaca na vedľajšom sedadle krivo zagánila. Noe si to nevšímala a ďalej netrpezlivo pozerala von z okna. Dokonca aj z pekného počasia, čo večer hlásili v správach, sa vykľulo toto.
Dievča si rezignovane povzdychlo a čakalo, kým sa autobus konečne dostaví na jej zastávku.
Našťastie jej šéf ešte nebol prítomný, a tak si nemohol zgustnúť na jej oneskorenom príchode. Priam kozmickou rýchlosťou sa prezliekla do montériek a počúvajúc kolegovo nehynúce podpichovanie či rozoberanie príhody, ktorá sa mu stala cez víkend sa venovala svojej práci.
Ku kolegovi predniesla iba pár sarkastických poznámok, keď sa neďaleko nich ozval akýsi nepríjemný, priam nenávidenia hodný hlas.
Áno, Noe dobre vedela, akému živočíchovi pripísať ten najviac nepríjemný zvuk.
Bol to jej šéf.
Znechutene pokrčila nosom, čo bola mimovoľná reakcia na jeho prítomnosť.
Čo však Noe zaregistrovala potom, nebol sám. Bol pri ňom akýsi vysoký tmavovlasý muž v obleku, ktorý si nezaujato prezeral ich brloh, v ktorom boli držaní a odovzdane museli vykonávať svoju prácu.
Muž pôsobil diplomaticky a uhladene. Avšak Noe si nemohla pomôcť a videla v jeho pohľade aj niečo iné, istú otrávenosť, akoby hovoril, prečo som tu práve ja?
Znenazdania sa mužov blúdiaci pohľad zastavil na nej. Noe sebou mykla, prečo následne udivene hľadela na nožnice pred sebou. Nevedela prečo. Prečo sa tak trhla? Normálne sa pod pohľadmi cudzích ľudí nemyká, hlavne ak v ich pohľade zazrie to, čo aj u dotyčného - absolútny nezáujem.
V duchu si zamrmlala niečo na spôsob, že jej tá nespavosť veľmi dobre nerobí. Letmo sa pozrela na muža v obleku, ktorý jej už však dávno nevenoval pozornosť, a preto sa radšej znova pozrela na nožnice pred sebou a zamerala sa na manuálnu prácu, ktorú vykonávala.
To, že tu bol jej šéf ju trápilo najmenej. Pokojne by sa ďalej rozprávala popri práci s kolegom – veď si robila svoju robotu precízne. No to myknutie, ktoré mala možnosť pred chvíľou zaznamenať, ju vyviedlo z miery natoľko, aby všetko, čo doteraz vnímala, pustila z hlavy a venovala sa iba kovu pred sebou.
„...Aha! Máme návštevu,“ zachytila odrazu kolegove slová, ktorý sa ohliadol na mužov pri dverách.
„Nie som slepá,“ zamrmlala potichu, čo vlastne vôbec nemala v pláne. Pohľad jej zabehol k mužovi a jej šéfovi, načo potlačila opätovné pokrčenie nosom, ktoré jej sadalo na tvár...
Neznášala to tu.
Čas v práci skôr pretrpela, čo nebolo zvláštne či neobvyklé. Čas sa otrasne vliekol a jej šéf sa tu ukázal hneď niekoľko krát, čo tiež nebolo bohviečo. Prácu naťahovala tak, že sa to už snáď väčšmi ani nedalo, len aby boli jej nadriadení spokojní. Ešte stále si pamätala incident, keď svoju robotu dokončila príliš skoro a hneď na to jej potom čistili žalúdok, že nič nerobí.
Noe pokrčila nahnevane čelom.
Človek aby sa tu na nich vysral! Vyprskla v duchu. Tak oni nie, aby boli radi, že rýchlo dokončí svoju prácu, ešte jej aj vynadajú, že to dokončila tak skoro a nakážu jej, aby si hľadala ďalšiu robotu, ktorú by mohla vykonať. Nevedela, ako presne by mala obrátená psychológia fungovať, ale takto si to nikto normálny určite nikdy nepredstavoval!
Zamračila sa, keď si cez hlavu preťahovala tričko. Neznášala ten ich zvrátený „systém“, vďaka ktorému tu ľuďom prítomným motiváciu skôr brali ako podporovali.
Rozlúčila sa s kolegami a už aj pálila k východu z toho inštitútu. Náhlivo otvorila dvere a ešte pár krokov strnulo prešla, kým bola schopná sa zhlboka nadýchnuť a následne unavene zvesiť plecia. Vnímala jemný vetrík, ako jej chladí horúcu tvár a popritom sa snažila všetko nepotrebné vytesnať z hlavy. Pohľad jej zablúdil k tmavej oblohe nad ňou. Chvíľu ju len tak bezcieľne pozorovala, kým sa vydala preč.
Ďalší deň prišiel na jej vkus príliš skoro. Na tvár jej vysadlo znechutenie. Práve si vyčesávala vlasy, keď jej znenazdania napadlo, aké by to bolo odísť z práce úplne.
Nad zmenou roboty už rozmýšľala predtým, no zakaždým túto jej pochabú myšlienku zavrhlo racionálne zmýšľanie, ktoré spočívalo vo vymenúvaní všetkých možných neúspechoch, ktoré na ňu na ceste za novou prácou čakali. Dúfala vo vhodnú chvíľu, kedy by mala novú robotu istú, nemusela sa strachovať, že ostane rodičom na obtiaž či na ulici, bez peňazí... ale tá neprichádzala a už aj začínala silno pochybovať, že sa ešte niekedy dostaví.
Zavrtela hlavou a odložila hrebeň.
„Chcelo by to zázrak,“ zamrmlala si popod nos a preniesla k svojmu zrkadlu príhovor, nech, dočerta, tá osoba za ním konečne nejaký urobí.
Ďalší deň v práci, ďalší unavujúci ľudia a stroje... chýba jej príroda. Áno, možno každý deň chodí po vonku, vidí vtáky a stromy, ale nie je to to, čo by skutočne nazývala tou prírodou. Nespútanou, krásnou, divokou. Na malú chvíľu sa zapozerala von z okna, hoci nemala šancu nič z toho, čo jej vírilo hlavou, vidieť.
„Szabóová, do kancelárie,“ započula náhle hlas svojho šéfa, načo naňho preniesla svoj zachmúrený pohľad. Nie, že by od neho čakala nejaké úctivejšie oslovenie, či niečo iné ako vyšteknutie toho, čo si „želá“, aby sa vykonalo. Len jej to veľmi nepríjemne pripomenulo, kde presne sa nachádzala a čo bolo jej úlohou. Zachmúrila sa a odtrhla sa od nožníc, ktoré práve skladala.
„Trvalo Vám to,“ povedal hneď ako ju uvidel vo dverách. Noe sa veľmi snažila, aby mu hneď teraz neskočila po krku. V jeho prítomnosti jej tlak zakaždým vyskočil do závratných výšin, hoci za normálnych okolností ho mala vždy v poriadku...
Noe sťažka vydýchla. Možno by bolo lepšie nevedieť, čo presne tento človek môže od nej chcieť. Zrejme ju prišiel urážať. A zavolal si ju do kancelárie, aby to ostatní nemohli vidieť. Ale ona sa rozhodne nedá, ak čo i len slovíčkom niečo začne...
Už-už mala na jazyku pripravený predslov, ktorý mu vchrstne do tváre, aby ho schladila, že je akurát tak vrch z lajna a nemôže si dovoľovať na nikoho, o kom si myslí, že je niečo menej ako on, nieto na svojich stokrát lepších podriadených, no jeho nasledujúce slová ju prinútili ešte trochu počkať.
„Ste preradená na iné pracovisko. Túto zmluvu podpíšte a potom sa vráťte ku stroju. Hlásite sa na novom pracovisku od nového týždňa.“
Noe sa nezmohla na slovo. Chvíľu iba naňho neveriacky čumela, snažiac sa pochopiť, čo práve povedal.
Ten skurvysyn...
Ako sa opovážil?!
Jej prekvapený výraz razom nahradil naštvaný.
Vhodiť ma pred hotovú vec, priam NAKÁZAŤ, aby niekto podpísal zmluvu, skonštatovať, že začína prvým dňom nového týždňa a tváriť sa pritom ako...
Noe stisla čeľusť a preniesla svoj pohľad na šéfa.
Tak to teda nie! Nič nepodpíše, a pekne mu to tu teraz vytmaví!
Dievčina sa zhlboka nadýchla a vypustila zo seba tok diplomatických slov, ktoré v sebe dusila už nejakú dobu. Nezastavila sa ani vtedy, keď šéfova tvár nadobudla ružovkastý odtieň a premenila sa na akúsi zúrivú masku plnú nepríčetnosti. Dievčina mala dosť svojich vlastných pocitov z jeho predchádzajúceho výroku, takže nemala akékoľvek zábrany v tom, čo rozpráva a necítila, že jej dlho ochraňovaná pracovná pozícia bola ohrozená. Došlo jej to až potom, čo sama vychladla a muž pred ňou začal do nej nepríčetne skákať. Už tak bola dostatočne vyvedená z miery z vlastnej reakcie na jeho hlúposť, ktorú sa jej doteraz, v rámci možností, darilo nie, že ignorovať, ale dokázať sa cez ňu opätovne preniesť.
Aj napriek tomu, že jej šéf bol, s prepáčením, kus hovna, a ona si to uvedomovala, i tak sa jej ale jeho slová dotkli a pobúrili ju. Ako sa vôbec niekto dokáže takto správať?
Nie, nemienila sa s ním už viac baviť – k ničomu to neviedlo, čo koniec koncov vedela skôr, ako sa do tejto konverzácie pustila. Jej pohľad preto padol na stôl, kde ležala aj zmluva s jej preradením. Bez rozmyslu ju schmatla do ruky a priam vypálila von z kancelárie. A napokon z celej tejto inštitúcie, kde za sebou zanechala besného šéfa a šokovaných kolegov, ktorí jej venovali nejeden prekvapený pohľad. Sťažka vydychovala a prehĺtala nervozitu, ktorá jej hrýzla vnútro a pripomínala, akú nesmiernu hlúposť spravila.
Mala chuť plakať, vyhodiť niečo do vzduchu, ale jediné, na čo sa teraz zmohla bolo iba pochmúrne hľadenie do diaľky.
Po dlhej chvíli zúfalého premietania si svojej nesmiernej chyby, akej sa dopustila v kancelárii a situácie, ktorú mala teraz na krku, sa pomaly, hystericky rozosmiala.
Bezmyšlienkovite hľadela zo svojej postele na stenu pred sebou.
Prvotnú hysterickú scénu už mala za sebou. Prišla fáza otupenosti. Teda... asi skôr istej bezradnosti. Nevedela, čo ďalej. Teda vedela, ale nepodnikali sa jej isté kroky ľahko.
Znova si hľadať prácu...
Kam sa to len dostala?
„Do sračiek, Noe. Do sračiek...“ zamrmlala si popod nos a prevrátila sa na bok. Jej pohľad zablúdil na stôl, kde ležala zmluva. Dlho sa na ňu zahľadela.
Jej šéf už pravdepodobne dal echo riaditeľovi, že ju nemajú prijať. V podstate Noe už len čaká, kedy jej poštár vloží do ruky výpoveď pre porušovanie pracovnej disciplíny a môže si oficiálne začať hľadať novú prácu.
„Dočerta,“ vydýchla unavene a znova sa obrátila na chrbát.
Prečo to ale neskúsiť? Premýšľala ďalej, hoci len s malou nádejou, že by jej niečo mohlo vyjsť. Nevedela, že majú ešte jednu prevádzku, kde by potenciálne mohla pracovať. Určite by sa o nej dozvedela, teda musela vzniknúť iba nedávno. Čo ju tiež zarážalo, lebo medzi ľuďmi by sa to už aj tak rozšírilo. Pomyslela si zachmúrene.
Pomaly sa nadvihla a zošuchla nohy z postele. Postavila sa a prešla k stolíku, z ktorého zobrala papier a nedbalo ho prečesala pohľadom. V rýchlosti si prečítala, kde má sídlo a prekvapene zistila, že tú adresu pozná. S pevne zomknutými perami vrátila papier na stôl a zahľadela sa do okna.
Možno riskuje, že sa strápni, či príde úplne zbytočne, ale bola ochotná to skúsiť. Zrejme by si neodpustila, keby to neurobila.
Nervóze postávala pred obrovskou budovou, ktorá jej viac pripomínala akúsi ruinu ako niečo, kde by sa dalo skutočne pracovať.
Okná visiace vysoko nad zemou boli sčasti povybíjané, začmudené, omietka úplne opadnutá a zo stien na ňu kukalo aj pár nepekných dier, okrem starých pálených tehál.
Nevedela, k čomu kedysi tá budova slúžila, no usudzovala, že sa používala veľmi, veľmi dávno. Popri prezeraní jej zovňajšku jej napadla veľmi nepravdepodobná, avšak nepríjemná myšlienka.
Čo ak ju sem šéf poslal schválne?
Nepáčila sa jej verzia, v ktorej by jej šéf na ňu nachystal atentát a poslal ju do tejto rozpadávajúcej sa budovy preto, aby ju zabili nájomní vrahovia, ktorí na ňu čakali vo vnútri.
Znechutene pokrčila nosom a hoci vedela, že jej šéf je debil a niečo také premyslené by mu rozhodne nemohlo napadnúť, pohľad na rozpadávajúcu sa budovu ju znepokojoval. Už teraz na seba v duchu nadávala, že sem vôbec išla.
Kto vie, či sa tam usadili nejakí bezdomovci či nejaké iné pochybné indivíduá?
Povzdychla si. Malo jej napadnúť, že budova, okolo ktorej kedysi chodievali bola v nepoužiteľnom stave. Isteže sa tu nemohla nachádzať žiadna podobná prevádzka.
Dievčina sa otočila na odchod, no sotva urobila prvý krok, znova sa otočila čelom k budove a namrzene si ju prezerala.
„Došľaka... hádam si to zaslúži aspoň jednu malú šancu,“ zamrmlala si pre seba a vybrala sa k dverám. Zovrela v ruke kľučku a stisla ju nadol. Zhrdzavené pánty starých dverí vydali ostrý zvuk, ktorý sa Noe nepríjemne zarezal do uší. Pohľad jej skúmavo preletel celú miestnosť, než otvorila dvere úplne. Bolo to, akoby sa vrátila v čase. Betónová podlaha bola úplne zaprášená, staré výrobné linky mali na sebe niekoľkoročnú vrstvu prachu a ako bonus ich prepletávali husté nite pavučín. Kvádrové reflektory použité namiesto lámp, sa mierne skláňali k priestranstvu na zemi a hrozilo, že sa každú chvíľu zrútia k zemi.
Dievčina bola zhrozená pohľadom na rozpadávajúci sa interiér budovy. V tej chvíli bola dokonca rada, že toto miesto nie je jej novým pracoviskom. Čo usudzovala z toho, že tu nebolo ani nohy.
Ale na druhej strane...
Priestor budovy ju lákal.
Mala rada takéto opustené miesta, kde nikto nechodí. Chcela to preskúmať. Potrebovala to preskúmať. No skôr, ako stihla urobiť prvý krok do zabudnutej budovy, sa zháčila a trocha ustúpila.
Čo ak je tam naozaj usadená nejaká banda pochybných ľudí?
Noe sa zamračila a opäť prečesala miestnosť rýchlim pohľadom.
„Nikto tu nie je, preboha. Nebuď strachopud...“ zamrmlala si pre seba, slabo pokrútila hlavou a vkročila dnu. Pohľadom prečesávala staré stroje, čo stáli uprostred priestranstva. Prezerala si jednotlivé ramená, dosky, skrutky a zhrdzavené náradie. Podišla k nim bližšie a ešte detailnejšie si ich prezerala popri pomalom kráčaní naprieč miestnosťou. Dávala si pozor, aby sa o nič neoprela, aby nemusela mať pamiatku na tento jej výlet za ničím...
Už-už mala na jazyku pripravený predslov, ktorý mu vchrstne do tváre, aby ho schladila, že je akurát tak vrch z lajna a nemôže si dovoľovať na nikoho, o kom si myslí, že je niečo menej ako on, nieto na svojich stokrát lepších podriadených, no jeho nasledujúce slová ju prinútili ešte trochu počkať.
„Ste preradená na iné pracovisko. Túto zmluvu podpíšte a potom sa vráťte ku stroju. Hlásite sa na novom pracovisku od nového týždňa.“
Noe sa nezmohla na slovo. Chvíľu iba naňho neveriacky čumela, snažiac sa pochopiť, čo práve povedal.
Ten skurvysyn...
Ako sa opovážil?!
Jej prekvapený výraz razom nahradil naštvaný.
Vhodiť ma pred hotovú vec, priam NAKÁZAŤ, aby niekto podpísal zmluvu, skonštatovať, že začína prvým dňom nového týždňa a tváriť sa pritom ako...
Noe stisla čeľusť a preniesla svoj pohľad na šéfa.
Tak to teda nie! Nič nepodpíše, a pekne mu to tu teraz vytmaví!
Dievčina sa zhlboka nadýchla a vypustila zo seba tok diplomatických slov, ktoré v sebe dusila už nejakú dobu. Nezastavila sa ani vtedy, keď šéfova tvár nadobudla ružovkastý odtieň a premenila sa na akúsi zúrivú masku plnú nepríčetnosti. Dievčina mala dosť svojich vlastných pocitov z jeho predchádzajúceho výroku, takže nemala akékoľvek zábrany v tom, čo rozpráva a necítila, že jej dlho ochraňovaná pracovná pozícia bola ohrozená. Došlo jej to až potom, čo sama vychladla a muž pred ňou začal do nej nepríčetne skákať. Už tak bola dostatočne vyvedená z miery z vlastnej reakcie na jeho hlúposť, ktorú sa jej doteraz, v rámci možností, darilo nie, že ignorovať, ale dokázať sa cez ňu opätovne preniesť.
Aj napriek tomu, že jej šéf bol, s prepáčením, kus hovna, a ona si to uvedomovala, i tak sa jej ale jeho slová dotkli a pobúrili ju. Ako sa vôbec niekto dokáže takto správať?
Nie, nemienila sa s ním už viac baviť – k ničomu to neviedlo, čo koniec koncov vedela skôr, ako sa do tejto konverzácie pustila. Jej pohľad preto padol na stôl, kde ležala aj zmluva s jej preradením. Bez rozmyslu ju schmatla do ruky a priam vypálila von z kancelárie. A napokon z celej tejto inštitúcie, kde za sebou zanechala besného šéfa a šokovaných kolegov, ktorí jej venovali nejeden prekvapený pohľad. Sťažka vydychovala a prehĺtala nervozitu, ktorá jej hrýzla vnútro a pripomínala, akú nesmiernu hlúposť spravila.
Mala chuť plakať, vyhodiť niečo do vzduchu, ale jediné, na čo sa teraz zmohla bolo iba pochmúrne hľadenie do diaľky.
Po dlhej chvíli zúfalého premietania si svojej nesmiernej chyby, akej sa dopustila v kancelárii a situácie, ktorú mala teraz na krku, sa pomaly, hystericky rozosmiala.
Bezmyšlienkovite hľadela zo svojej postele na stenu pred sebou.
Prvotnú hysterickú scénu už mala za sebou. Prišla fáza otupenosti. Teda... asi skôr istej bezradnosti. Nevedela, čo ďalej. Teda vedela, ale nepodnikali sa jej isté kroky ľahko.
Znova si hľadať prácu...
Kam sa to len dostala?
„Do sračiek, Noe. Do sračiek...“ zamrmlala si popod nos a prevrátila sa na bok. Jej pohľad zablúdil na stôl, kde ležala zmluva. Dlho sa na ňu zahľadela.
Jej šéf už pravdepodobne dal echo riaditeľovi, že ju nemajú prijať. V podstate Noe už len čaká, kedy jej poštár vloží do ruky výpoveď pre porušovanie pracovnej disciplíny a môže si oficiálne začať hľadať novú prácu.
„Dočerta,“ vydýchla unavene a znova sa obrátila na chrbát.
Prečo to ale neskúsiť? Premýšľala ďalej, hoci len s malou nádejou, že by jej niečo mohlo vyjsť. Nevedela, že majú ešte jednu prevádzku, kde by potenciálne mohla pracovať. Určite by sa o nej dozvedela, teda musela vzniknúť iba nedávno. Čo ju tiež zarážalo, lebo medzi ľuďmi by sa to už aj tak rozšírilo. Pomyslela si zachmúrene.
Pomaly sa nadvihla a zošuchla nohy z postele. Postavila sa a prešla k stolíku, z ktorého zobrala papier a nedbalo ho prečesala pohľadom. V rýchlosti si prečítala, kde má sídlo a prekvapene zistila, že tú adresu pozná. S pevne zomknutými perami vrátila papier na stôl a zahľadela sa do okna.
Možno riskuje, že sa strápni, či príde úplne zbytočne, ale bola ochotná to skúsiť. Zrejme by si neodpustila, keby to neurobila.
Nervóze postávala pred obrovskou budovou, ktorá jej viac pripomínala akúsi ruinu ako niečo, kde by sa dalo skutočne pracovať.
Okná visiace vysoko nad zemou boli sčasti povybíjané, začmudené, omietka úplne opadnutá a zo stien na ňu kukalo aj pár nepekných dier, okrem starých pálených tehál.
Nevedela, k čomu kedysi tá budova slúžila, no usudzovala, že sa používala veľmi, veľmi dávno. Popri prezeraní jej zovňajšku jej napadla veľmi nepravdepodobná, avšak nepríjemná myšlienka.
Čo ak ju sem šéf poslal schválne?
Nepáčila sa jej verzia, v ktorej by jej šéf na ňu nachystal atentát a poslal ju do tejto rozpadávajúcej sa budovy preto, aby ju zabili nájomní vrahovia, ktorí na ňu čakali vo vnútri.
Znechutene pokrčila nosom a hoci vedela, že jej šéf je debil a niečo také premyslené by mu rozhodne nemohlo napadnúť, pohľad na rozpadávajúcu sa budovu ju znepokojoval. Už teraz na seba v duchu nadávala, že sem vôbec išla.
Kto vie, či sa tam usadili nejakí bezdomovci či nejaké iné pochybné indivíduá?
Povzdychla si. Malo jej napadnúť, že budova, okolo ktorej kedysi chodievali bola v nepoužiteľnom stave. Isteže sa tu nemohla nachádzať žiadna podobná prevádzka.
Dievčina sa otočila na odchod, no sotva urobila prvý krok, znova sa otočila čelom k budove a namrzene si ju prezerala.
„Došľaka... hádam si to zaslúži aspoň jednu malú šancu,“ zamrmlala si pre seba a vybrala sa k dverám. Zovrela v ruke kľučku a stisla ju nadol. Zhrdzavené pánty starých dverí vydali ostrý zvuk, ktorý sa Noe nepríjemne zarezal do uší. Pohľad jej skúmavo preletel celú miestnosť, než otvorila dvere úplne. Bolo to, akoby sa vrátila v čase. Betónová podlaha bola úplne zaprášená, staré výrobné linky mali na sebe niekoľkoročnú vrstvu prachu a ako bonus ich prepletávali husté nite pavučín. Kvádrové reflektory použité namiesto lámp, sa mierne skláňali k priestranstvu na zemi a hrozilo, že sa každú chvíľu zrútia k zemi.
Dievčina bola zhrozená pohľadom na rozpadávajúci sa interiér budovy. V tej chvíli bola dokonca rada, že toto miesto nie je jej novým pracoviskom. Čo usudzovala z toho, že tu nebolo ani nohy.
Ale na druhej strane...
Priestor budovy ju lákal.
Mala rada takéto opustené miesta, kde nikto nechodí. Chcela to preskúmať. Potrebovala to preskúmať. No skôr, ako stihla urobiť prvý krok do zabudnutej budovy, sa zháčila a trocha ustúpila.
Čo ak je tam naozaj usadená nejaká banda pochybných ľudí?
Noe sa zamračila a opäť prečesala miestnosť rýchlim pohľadom.
„Nikto tu nie je, preboha. Nebuď strachopud...“ zamrmlala si pre seba, slabo pokrútila hlavou a vkročila dnu. Pohľadom prečesávala staré stroje, čo stáli uprostred priestranstva. Prezerala si jednotlivé ramená, dosky, skrutky a zhrdzavené náradie. Podišla k nim bližšie a ešte detailnejšie si ich prezerala popri pomalom kráčaní naprieč miestnosťou. Dávala si pozor, aby sa o nič neoprela, aby nemusela mať pamiatku na tento jej výlet za ničím...
Jej tvár preťala kyslá grimasa, keď si opäť pripomenula, že šéf si z nej proste nechutne vystrelil.
„Prisahám, že sa vrátim a uškrtím ho,“ zamrmlala s pohľadom upretým pred seba a jej kroky pokračovali ďalej, hlbšie do budovy. Keď bola takmer na jej konci, zastala. Prekvapene hľadela na stôl pred sebou a na zväzky papierov, ktoré na ňom našla. Váhavo ich zobrala do ruky a preštudovala ich, jej prekvapenie nezmizlo, ba sa zvýšilo ešte väčšmi.
„Môžem vám pomôcť?“ započula odrazu odo dverí, ktoré si doteraz pri študovaní papierov, nevšimla... Vlastne si ich nemala ako všimnúť, keď na pántoch dvere neviseli, ale zívala tam prázdna zárubňa. A v tej zárubni stál muž.
Noe zo seba vydala neurčitý zvuk, ktorý bol následkom šoku, ktorý v nej nečakaný mužský hlas vyvolal. Vrátila na stôl papiere, odkašľala si a už mierne pokojná sa narovnala.
„Mala by som tu pracovať.“ Nervózne si zakusla do jazyka a aj by nahlas zanadávala, keby pred ňou nestál muž, z ktorého vyžarovala priam hmatateľná autorita. Mala chuť sa prepadnúť pod zem po jej chabom vyhlásení a rýchlo v mysli rozmýšľala, ako by mu svoju prítomnosť lepšie vysvetlila.
Povedala niečo o tom, že ju z firmy preložili sem, a keď sem došla, nikoho tu nenašla. Popri rozprávaní vytiahla zmluvu a predstrčila ju pred muža, ktorý tam doteraz len pokojne stál a počúval ju. Keď si ju od nej zobral, mierne sa od Noe odtiahol a začal si jej obsah prezerať pohľadom.
Počas toho Noe konečne došlo, odkiaľ jej bol ten muž známy! Pred pár dňami ho predsa zahliadla v ich firme, keď sa rozprával so šéfom. Rozmýšľala, prečo jej to napadlo až teraz.
„Chápem,“ zamrmlal potichu muž a svoj pohľad opäť stočil na Noe. „Nepovedali vám, že sa otvorenie našej prevádzky preložilo.“
„Preložilo?“ zopakovala Noe zachmúrene.
„Na ďalší týždeň. Ešte nedoviezli stroje,“ zamrmlal muž otrávene a podal jej naspäť zmluvu, ktorú si prezeral. Noe ju vzala a vložila si ju do tašky. Nie len stroje... ale aj novú budovu zrejme nedoviezli, ozval sa v Noeminej mysli uštipačný hlas, ktorý okamžite potlačila do úzadia.
„Paráda...“ zamrmlala si popod nos, no potom sa zháčila a uvedomila si jednu podstatnú vec.
On ju nevyhodil. Asi sa k nemu ešte nedostala novina o tom, ako dávala morálne poučky svojmu šéfovi... Dúfa, že sa jej to ešte do ďalšieho týždňa oblúkom vyhne a jej nový nadriadený nebude taký predpotopný, že si o nej mienku utvorí zo slov jej bývalého šéfa. Jediné, čo Noe teraz zostávalo spraviť je sekať dobrotu ako najviac vie a napraviť si naštrbenú reputáciu skôr, ako sa k nemu stihnú dovaliť všetky tie krivé obvinenia.
Noe si premerala analyzujúcim pohľadom muža pred ňou.
Áno... sekanie je niečo, v čom sa cíti byť dobrá. To druhé slovo je ale o niečom inom.
Noe mala odrazu sucho v hrdle. Krátko si odkašľala a začala - „Tak... vy ste vedúci prevádzky, pán Adrián Novoský?“
Muž v obleku prikývol. „Áno.“
Noe sa naňho vážne pozrela a natiahla k nemu ruku.
„Szabóová, teší ma!“
Muž prijal jej ruku a krátko si s ňou potriasol. Chvíľu na seba bez slova hľadeli, pokým sa on neotočil ku stolu a nezobral z neho papiere, ktoré predtým Noe tak zaujali.
„Do stredy by to tu malo byť všetko vypratané a namiesto tohto múzea by tu mali byť privezené a nastavené už nové stroje. Uvidíme, či sa to podarí. Pevne verím, že to stihneme v určenom termíne, lebo by som ďalšie preloženie štartu prevádzky ohlásil nerád,“ povedal, načo Noe prikývla. Chcela sa ho spýtať, či nepotrebuje s niečím pomôcť, ale to nebolo niečo, čo by robila rada. Koniec koncov, toho muža vôbec nepoznala a ponúkať mu pomoc jej prišlo silené. Tiež by sama sebe pripadala ako vtierka, ak by sa nepoznala. Toľko k plánu, že si urobí očko u nového šéfa.
Keď už hovoríme o očiach... Dievčina sa striasla.
Muž pred ňou nebol vyslovene nesympatický, ale Noe proste na ňom niečo nesedelo. Vyžarovalo z neho niečo, čo jej nesedelo. Možno to zapríčiňoval jeho postoj, spôsob reči, ktorý sa k nemu rozhodne nehodil... Ale najskôr to bol ten istý flegmatický pohľad, ktorý mala šancu vidieť už predtým, keď ho zazrela u nich vo firme.
Nech to bolo akokoľvek, nevedela sa v jeho prítomnosti dostatočne uvoľniť na to, aby mu dokázala ukázať, že je v skutočnosti veľmi snaživá a urobiť nejakú prácu naviac jej ale absolútne problém nerobí, i keď sa veľmi snažila. Necítila ten správny impulz, či vlnu ako sa hovorí. Preto, aj keď nie celkom z vlastnej vôle, začala rozmýšľať o tom, ako by mohla čo najrýchlejšie ukončiť túto ich nie príliš zmysluplnú konverzáciu, a tým aj ich stretnutie. Nechcela pri ňom stráviť viac času ako by bolo nutné a teda sa hrať, v tejto chvíli na niekoho, kým sa necítila byť.
Skôr ako jej však čokoľvek stihlo napadnúť, k nej muž znova prehovoril. Očividne vycítil jej nervozitu, preto navrhol, aby obaja opustili budovu, keďže sa potrebuje ešte niekde staviť, a teda nestráženú budovu uzamknúť. Noe neprotestovala. Veď v podstate zariadil to, po čom ona túžila. Prikývla hlavou a nasledujúc jeho kroky sa vybrala von.
„Na dnes by to malo byť všetko,“ zamrmlal si pre seba, keď strkal kľúč do dverí. Po zaistení, že sa do budovy nikto nezvaný nedostane, sa znova otočil na Noe, ktorá tam doteraz čakala. Mierne sa usmial. Nebol to škaredý úsmev. Jeho tvár to príjemne oživilo. Prebleslo Noe v mysli, načo sa zahriakla a znova sa venovala tomu, čo jej chcel povedať.
„Rád som Vás spoznal. Vidíme sa teda v stredu. Dovidenia!“ Potriasli si rukou a obaja sa vydali svojou cestou. Noe nad týmto stretnutím rozmýšľala ešte dlho. Rovnako, ako keď ho videla u nich vo firme, aj teraz po sebe zanechal v jej mysli určitú stopu. Nechápala to, vlastne to ani nechcela pochopiť. Len už chcela prestať na podobné veci myslieť a naplno si užiť tie dni „dovolenky“, ktoré jej ešte ostávali. Len dúfala, že sa jej ešte viac nepredĺžia, narážajúc na celkom reálnu možnosť, že ju tento muž vyhodí, len čo sa o nej dopočuje od jej minulého šéfa.
„Prisahám, že sa vrátim a uškrtím ho,“ zamrmlala s pohľadom upretým pred seba a jej kroky pokračovali ďalej, hlbšie do budovy. Keď bola takmer na jej konci, zastala. Prekvapene hľadela na stôl pred sebou a na zväzky papierov, ktoré na ňom našla. Váhavo ich zobrala do ruky a preštudovala ich, jej prekvapenie nezmizlo, ba sa zvýšilo ešte väčšmi.
„Môžem vám pomôcť?“ započula odrazu odo dverí, ktoré si doteraz pri študovaní papierov, nevšimla... Vlastne si ich nemala ako všimnúť, keď na pántoch dvere neviseli, ale zívala tam prázdna zárubňa. A v tej zárubni stál muž.
Noe zo seba vydala neurčitý zvuk, ktorý bol následkom šoku, ktorý v nej nečakaný mužský hlas vyvolal. Vrátila na stôl papiere, odkašľala si a už mierne pokojná sa narovnala.
„Mala by som tu pracovať.“ Nervózne si zakusla do jazyka a aj by nahlas zanadávala, keby pred ňou nestál muž, z ktorého vyžarovala priam hmatateľná autorita. Mala chuť sa prepadnúť pod zem po jej chabom vyhlásení a rýchlo v mysli rozmýšľala, ako by mu svoju prítomnosť lepšie vysvetlila.
Povedala niečo o tom, že ju z firmy preložili sem, a keď sem došla, nikoho tu nenašla. Popri rozprávaní vytiahla zmluvu a predstrčila ju pred muža, ktorý tam doteraz len pokojne stál a počúval ju. Keď si ju od nej zobral, mierne sa od Noe odtiahol a začal si jej obsah prezerať pohľadom.
Počas toho Noe konečne došlo, odkiaľ jej bol ten muž známy! Pred pár dňami ho predsa zahliadla v ich firme, keď sa rozprával so šéfom. Rozmýšľala, prečo jej to napadlo až teraz.
„Chápem,“ zamrmlal potichu muž a svoj pohľad opäť stočil na Noe. „Nepovedali vám, že sa otvorenie našej prevádzky preložilo.“
„Preložilo?“ zopakovala Noe zachmúrene.
„Na ďalší týždeň. Ešte nedoviezli stroje,“ zamrmlal muž otrávene a podal jej naspäť zmluvu, ktorú si prezeral. Noe ju vzala a vložila si ju do tašky. Nie len stroje... ale aj novú budovu zrejme nedoviezli, ozval sa v Noeminej mysli uštipačný hlas, ktorý okamžite potlačila do úzadia.
„Paráda...“ zamrmlala si popod nos, no potom sa zháčila a uvedomila si jednu podstatnú vec.
On ju nevyhodil. Asi sa k nemu ešte nedostala novina o tom, ako dávala morálne poučky svojmu šéfovi... Dúfa, že sa jej to ešte do ďalšieho týždňa oblúkom vyhne a jej nový nadriadený nebude taký predpotopný, že si o nej mienku utvorí zo slov jej bývalého šéfa. Jediné, čo Noe teraz zostávalo spraviť je sekať dobrotu ako najviac vie a napraviť si naštrbenú reputáciu skôr, ako sa k nemu stihnú dovaliť všetky tie krivé obvinenia.
Noe si premerala analyzujúcim pohľadom muža pred ňou.
Áno... sekanie je niečo, v čom sa cíti byť dobrá. To druhé slovo je ale o niečom inom.
Noe mala odrazu sucho v hrdle. Krátko si odkašľala a začala - „Tak... vy ste vedúci prevádzky, pán Adrián Novoský?“
Muž v obleku prikývol. „Áno.“
Noe sa naňho vážne pozrela a natiahla k nemu ruku.
„Szabóová, teší ma!“
Muž prijal jej ruku a krátko si s ňou potriasol. Chvíľu na seba bez slova hľadeli, pokým sa on neotočil ku stolu a nezobral z neho papiere, ktoré predtým Noe tak zaujali.
„Do stredy by to tu malo byť všetko vypratané a namiesto tohto múzea by tu mali byť privezené a nastavené už nové stroje. Uvidíme, či sa to podarí. Pevne verím, že to stihneme v určenom termíne, lebo by som ďalšie preloženie štartu prevádzky ohlásil nerád,“ povedal, načo Noe prikývla. Chcela sa ho spýtať, či nepotrebuje s niečím pomôcť, ale to nebolo niečo, čo by robila rada. Koniec koncov, toho muža vôbec nepoznala a ponúkať mu pomoc jej prišlo silené. Tiež by sama sebe pripadala ako vtierka, ak by sa nepoznala. Toľko k plánu, že si urobí očko u nového šéfa.
Keď už hovoríme o očiach... Dievčina sa striasla.
Muž pred ňou nebol vyslovene nesympatický, ale Noe proste na ňom niečo nesedelo. Vyžarovalo z neho niečo, čo jej nesedelo. Možno to zapríčiňoval jeho postoj, spôsob reči, ktorý sa k nemu rozhodne nehodil... Ale najskôr to bol ten istý flegmatický pohľad, ktorý mala šancu vidieť už predtým, keď ho zazrela u nich vo firme.
Nech to bolo akokoľvek, nevedela sa v jeho prítomnosti dostatočne uvoľniť na to, aby mu dokázala ukázať, že je v skutočnosti veľmi snaživá a urobiť nejakú prácu naviac jej ale absolútne problém nerobí, i keď sa veľmi snažila. Necítila ten správny impulz, či vlnu ako sa hovorí. Preto, aj keď nie celkom z vlastnej vôle, začala rozmýšľať o tom, ako by mohla čo najrýchlejšie ukončiť túto ich nie príliš zmysluplnú konverzáciu, a tým aj ich stretnutie. Nechcela pri ňom stráviť viac času ako by bolo nutné a teda sa hrať, v tejto chvíli na niekoho, kým sa necítila byť.
Skôr ako jej však čokoľvek stihlo napadnúť, k nej muž znova prehovoril. Očividne vycítil jej nervozitu, preto navrhol, aby obaja opustili budovu, keďže sa potrebuje ešte niekde staviť, a teda nestráženú budovu uzamknúť. Noe neprotestovala. Veď v podstate zariadil to, po čom ona túžila. Prikývla hlavou a nasledujúc jeho kroky sa vybrala von.
„Na dnes by to malo byť všetko,“ zamrmlal si pre seba, keď strkal kľúč do dverí. Po zaistení, že sa do budovy nikto nezvaný nedostane, sa znova otočil na Noe, ktorá tam doteraz čakala. Mierne sa usmial. Nebol to škaredý úsmev. Jeho tvár to príjemne oživilo. Prebleslo Noe v mysli, načo sa zahriakla a znova sa venovala tomu, čo jej chcel povedať.
„Rád som Vás spoznal. Vidíme sa teda v stredu. Dovidenia!“ Potriasli si rukou a obaja sa vydali svojou cestou. Noe nad týmto stretnutím rozmýšľala ešte dlho. Rovnako, ako keď ho videla u nich vo firme, aj teraz po sebe zanechal v jej mysli určitú stopu. Nechápala to, vlastne to ani nechcela pochopiť. Len už chcela prestať na podobné veci myslieť a naplno si užiť tie dni „dovolenky“, ktoré jej ešte ostávali. Len dúfala, že sa jej ešte viac nepredĺžia, narážajúc na celkom reálnu možnosť, že ju tento muž vyhodí, len čo sa o nej dopočuje od jej minulého šéfa.
Bude musieť pre istotu ešte rozhodiť siete...
Noe zo seba vypustila vzduch, ktorý doteraz akosi nechcel z nej vyjsť von a vybrala sa k autu.
Noémi sa poobzerala okolo seba, zrakom znova spočinula na dievčati, ktoré sa teraz bavilo s ňou a akýmsi druhým mužom, čo spolu s ňou stáli uprostred budovy, ktorá ešte pred pár dňami vyzerala ako to najopustenejšie miesto na zemi. No, áno. Práve dneska nastal jej nástup na nové pracovisko. A spolu s ňou tu stálo aj niekoľko ďalších ľudí.
Dievčina, ktorá sa predstavila ako Míša, práve rozprávala ako to bývalo u nich v práci. Muž, ktorý sa volal Adrián, stál vedľa nich a súbežne prikyvoval, sem tam niečo doplnil, zavtipkoval, keď sa mu v Míšinom rozprávaní naskytla príležitosť.
„Adrián, tak to si potom menovec nášho vedúceho!“ zareagovala Míša, keď sa predstavil. Samozrejme, obaja reagovali aj na jej meno. Niečo v tom zmysle, že či je Maďarka alebo má predkov Maďarov...
Ani nevedela ako, a odrazu sa téma strhla na to, akú prácu dostali, čo budú obsluhovať, na aké stroje sú zameraní.
„Naša prevádzka bola taká dosť odveci,“ povedala po chvíli, „V podstate sme mnoho vecí robili ručne, iba vŕtačkou a inými náradiami. Šéf odmietal kúpiť niečo modernejšie. Iste kvôli tomu, že by do toho musel zainvestovať a to v jeho prípade nehrozilo...“
Míša s Adriánom sa uškrnuli pri zmienke niečoho, čo aj u nich v práci veľmi dobre poznali a aj by niečo na to povedali, keby do miestnosti nevstúpil ich vedúci. Postavil sa na menšiu vyvýšeninu v strede miestnosti. Chvíľu počkal, kým vrava novopečených kolegov neutíchne a začal: „Takže vás srdečne vítam. Moje meno je Adrián Novoský, som vedúci tejto prevádzky. Rád by som pred oficiálnym vyhlásením o funkčnosti tejto prevádzky povedal zopár slov...“
Noe, hoci sa veľmi snažila, nedokázala z jeho predslovu zachytiť ani jedno slovo či myšlienku. Akosi jej pohľad stále behal po jej nových kolegoch a zvyšok prejavu ostal prepočutý. Preto sa aj veľmi čudovala, ako rýchlo jej čas strávený sledovaním kolegov ubehol a ona sa musela zorientovať a vybrať sa ku svojmu stroju... teda, za svojim vedúcim, keďže stroj, ktorý mala uvedený v papieroch nevedela obsluhovať. Musela to vybaviť teraz.
Noe si odkašľala, keď sa dostala k šéfovi a chcela si vyčistiť hrdlo.
„Áno?“ Zvedavo zodvihol obočie jej nadriadený. Hneď však, ako si všimol, že jeho mimika sa dostala spod jeho normálne pevnej kontroly, sa rýchlo narovnal a na jeho tvári bol opäť ten nezainteresovaný výraz.
„Prepáčte, ale v mojej zmluve asi došlo k chybe. Dúfala som, že to s vami budem môcť prebrať skôr, ako sa spustia stroje, ale nevedela som vás nikde nájsť. V papieroch nebol žiaden telefónny či iný kontakt,“ podávala mu svoju zmluvu, načo si ju vedúci letmo prezrel, „V zmluve mám napísané, že by som mala obsluhovať-“
„Prepáčte, že vám skáčem do reči, ale oznámili ste to svojmu bývalému nadriadenému? Možno došlo k chybe z jeho strany.“ Tentoraz sa k nej otočil celým telom.
„Áno, presne to mi napadlo...“ zamrmlala Noe namrzene, keď si spomenula na jej šéfa a skoro aj bolo počuť, ako mu v mysli krúti krkom.
„Nuž,“ zatiahol vedúci, značne zaskočený, keď videl, že Noe bola duchom úplne niekde inde a nehrozilo, že k tomu mieni ešte niečo povedať. „Mám tu jedného pána, ktorý s tým vie pracovať. Je tu taký menší problém, že by mal začať chodiť pracovať až niekedy od polovice mesiaca. Pokúsim sa ho však zohnať, aby Vás zaučil.“
Noe prikývla, no príliš sa jej nepáčil ten nápad. Kto vie, nakedy sa mu podarí toho odborníka zohnať? Určite jej preto, že nie je zaučená, aj zníži plat...
„Pane? Ja by som ju niečo mohol naučiť,“ ozvalo sa odrazu od jedného zo strojov. Skoro by to obaja prepočuli, keby to dotyčný nezopakoval, len s iným slovosledom.
„Samozrejme, cez prestávky,“ dodal Adrián, keď sa mu podarilo na seba strhnúť pozornosť želaných ľudí. Noe sa naňho vďačne pozrela a znova sa obrátila ku svojmu nadriadenému.
„Ja by som zas mohla mimo prestávok robiť čokoľvek iné – upratovať, zametať, robiť sekretárske a organizačné práce, aby som sa nenudila...“ a dostala plnú mzdu. Dodala v duchu, keď si spomenula, že nižší príjem by jej veľmi nepekne narušil plány.
„Súhlasím s vašim riešením. Takto snáď nezaostaneme s výrobou až príliš,“ vyriekol šéf. Vytiahol z vrecka mobil a vytočil nejaké číslo. Chvíľu to zvonilo, kým sa na druhej strane ozval akýsi drsný, hrubý hlas. Muž sa vzdialil, takže Noe s jej kolegom nemali šancu počuť, čo preberá.
„Myslím, že ma práve ide vyhodiť,“ zadrela Noe, načo sa Adrián zasmial.
„To asi ťažko, veď povedal, že s našim návrhom súhlasí,“ uškrnul sa, ešte stále značne pobavený, načo mu Noe úsmev opätovala. Zlatý Adrián, ty si mi tak krásne optimistický až z toho srdce bolí...
„Dobre, možno preháňam, ale zatiaľ to pre mňa nevyzerá veľmi dobre. Prvý deň v novej práci a stane sa toto... Inak... Ďakujem za pomoc.“
„To nestojí za reč.“
Adrián č. 2 sa už pomaly vracal, keď sa tí dvaja práve na niečom veľmi dobre bavili. Povzdychol si, no napokon sa narovnal a sebavedomo napochodoval medzi nich
„Podarilo sa mi toho pána zohnať od piatku,“ povedal, čím prerušil tok slov druhého Adriána. Obaja sa k nemu začudovane otočili. „Dovtedy by Vám teda mohol pomáhať pán Závozský, ako sa sám ponúkol. Budem teda veľmi rád, ak by bol ochotný...“
„Samozrejme,“ pritakal celkom vážne Noémin kolega, nenechajúc ho dopovedať.
„Skvelé,“ prikývol vedúci a obrátil sa na Noe. „Vy teraz môžete ísť so mnou. V kancelárii mám nejaké veci, s ktorými by som uvítal pomoc.“
Noe bola zaskočená, ako veľmi sa tento človek vedel prispôsobiť nečakanej situácii za tak krátku dobu, no rozhodne jej to nevadilo.
Krátko prikývla a vybrala sa za ním dozadu miestnosti, pričom nezabudla kývnuť Adriánovi, ktorého zanechali za sebou. Ten jej s úsmevom zakýval a vrátil sa ku svojmu stroju.
Keď sa dostali pred kanceláriu, vedúci sa stihol ešte rýchlo ospravedlniť za neporiadok, než do nej Noe vpustil.
„Ospravedlňujem sa, ale ešte stále sa mi to tu nepodarilo dostať do poriadku,“ povedal jednoducho. Noe s Adriánom prekračovali veci porozhadzované na zemi a zdalo sa, že nemajú koniec. Dievčine oči vysadli až na nos.
Preboha, načo mu to všetko je? Čo sa do tejto kancelárie sťahuje, alebo čo?
„Prosím, mohli by ste začať s týmito krabicami?“ opýtal sa, keď sa dostali až ku stolu, okolo ktorého tam toho bolo omnoho viac a ukázal na jednu hromadu spomedzi množstva. Noe naňho spýtavo pozrela.
„A čo mám presne robiť?“
„Nuž...“ zamyslel sa muž a napokon rezignovane a zároveň unavene sa poškrabkal na zátylku. Slabo si povzdychol. „Poriadne ani sám neviem. Tie veci boli totižto môjho bývalého šéfa, ktorý odišiel na penziu a prenechal svoje miesto mne... Doteraz som nemal čas ich roztriediť a pozrieť sa, čo mi to vlastne dal.“
Noe nadvihla obočie a preniesla svoj pohľad z vecí na zemi, na svojho šéfa.
Ako vôbec chce riadiť firmu, keď má problémy s organizáciou vlastnej kancelárie? A čo je to vlastne za blbosť priniesť si do tejto malej kutice všetko, čo mu prišlo pod ruky?
Noe otvorila ústa, že mu niečo na to povie, no napokon ich z istých príčin znova bez slova zavrela a zohla sa ku krabici na vrchu. Letmo si prezrela jej obsah. Po chvíli dumania sa narovnala a prešla ku stolu, kde urobila priestor na to, aby naň mohla položiť krabicu a riadne sa pozrieť, čo všetko sa v nej nachádza.
Adrián sa pustil do police pred ním a nechal svoju podriadenú, nech vyloží celý obsah krabice na stôl. Isteže, vedela, čo robí. Predsa len, bola to žena, a tie predsa vždy vedia lepšie, ako na poriadok. Či nie?
Robota im šla od ruky. Plných krabíc ubúdalo, zatiaľ čo prázdnych bolo stále viac. Pomaly si obaja zvykali na tichú spoločnosť toho druhého, ktorú nevedomky trpeli a svojim spôsobom aj prijímali. Ani sa nenazdali a bolo pol jednej. Noe prekvapene pozrela na hodinky.
„To už je toľko?“
Adrián sa k nej obrátil.
„Pol aj päť,“ zamrmlala, keď pochopila ten jeho uprený pohľad.
„Aha,“ vedúci zahmkal a vyložil ešte poslednú krabicu.
„Ďakujem vám za spoluprácu. Naozaj, veľmi ste mi pomohli,“ povedal a prepustil ju.
Ku podivu sa do obsluhovania nového stroja dostala celkom ľahko. Veď to vôbec nebolo také ťažké, ako si to vydedukovala z komplikácií, ktoré tento post sprevádzali! Ľudia z toho robili zbytočne veľký problém... Preto sa po tom, čo jej riadenie stroja plne prenechal Adrián so slovami, že už sa o to dokáže postarať sama, vybrala do kancelárie za šéfom, aby mu povedala, že ten druhý muž na zaúčanie, prísť nemusí.
Krátko zaklopala na jeho dvere a čakala. Chvíľu trvalo, kým sa muž v miestnosti ozval, no napokon, po jeho vyzvaní, stisla kľučku, otvorila dvere a vošla dovnútra.
„Dobrý, chcela som Vám len oznámiť, že toho pána volať na zaúčanie nemusíte. Už som sa do toho dostala, kolega mi to celé poukazoval a...“ Noe zmĺkla a skúmavo sa naňho zapozerala. Vyzeral, akoby jej absolútne nevenoval žiadnu pozornosť. Len ďalej pozeral do jednej zo škatúľ vyložených na stole.
Noe celkom zaujímalo, čo tak veľmi zaujalo pozornosť jej šéfa, no odvážiť sa k nemu podísť bližšie a nakuknúť mu cez plece, len preto, aby uspokojila svoju túžbu zistiť, čo to je, sa jej nezdalo adekvátne. Preto ho radšej znova, spýtavo oslovila.
Muž k nej zodvihol hlavu a mierne vykoľajene si ju premeral. V hlave si premietol jej posledné slová. Rýchlo si odkašľal a narovnal sa.
„To je skvelé. Hneď mu pôjdem zavolať,“ odvetil a usmial sa na ňu. Naozaj sa na ňu, bez príčiny, usmial! Noe naňho ešte chvíľu pozerala, v snahe zistiť, čo sa deje, no napokon ju muž opäť prepustil.
Noe za sebou zavrela dvere. Nedalo jej to, a ešte raz si premietla to jeho divné správanie. Zamračila sa, no vybrala k stroju a začala si robiť svoju prácu.
Noe zo seba vypustila vzduch, ktorý doteraz akosi nechcel z nej vyjsť von a vybrala sa k autu.
Noémi sa poobzerala okolo seba, zrakom znova spočinula na dievčati, ktoré sa teraz bavilo s ňou a akýmsi druhým mužom, čo spolu s ňou stáli uprostred budovy, ktorá ešte pred pár dňami vyzerala ako to najopustenejšie miesto na zemi. No, áno. Práve dneska nastal jej nástup na nové pracovisko. A spolu s ňou tu stálo aj niekoľko ďalších ľudí.
Dievčina, ktorá sa predstavila ako Míša, práve rozprávala ako to bývalo u nich v práci. Muž, ktorý sa volal Adrián, stál vedľa nich a súbežne prikyvoval, sem tam niečo doplnil, zavtipkoval, keď sa mu v Míšinom rozprávaní naskytla príležitosť.
„Adrián, tak to si potom menovec nášho vedúceho!“ zareagovala Míša, keď sa predstavil. Samozrejme, obaja reagovali aj na jej meno. Niečo v tom zmysle, že či je Maďarka alebo má predkov Maďarov...
Ani nevedela ako, a odrazu sa téma strhla na to, akú prácu dostali, čo budú obsluhovať, na aké stroje sú zameraní.
„Naša prevádzka bola taká dosť odveci,“ povedala po chvíli, „V podstate sme mnoho vecí robili ručne, iba vŕtačkou a inými náradiami. Šéf odmietal kúpiť niečo modernejšie. Iste kvôli tomu, že by do toho musel zainvestovať a to v jeho prípade nehrozilo...“
Míša s Adriánom sa uškrnuli pri zmienke niečoho, čo aj u nich v práci veľmi dobre poznali a aj by niečo na to povedali, keby do miestnosti nevstúpil ich vedúci. Postavil sa na menšiu vyvýšeninu v strede miestnosti. Chvíľu počkal, kým vrava novopečených kolegov neutíchne a začal: „Takže vás srdečne vítam. Moje meno je Adrián Novoský, som vedúci tejto prevádzky. Rád by som pred oficiálnym vyhlásením o funkčnosti tejto prevádzky povedal zopár slov...“
Noe, hoci sa veľmi snažila, nedokázala z jeho predslovu zachytiť ani jedno slovo či myšlienku. Akosi jej pohľad stále behal po jej nových kolegoch a zvyšok prejavu ostal prepočutý. Preto sa aj veľmi čudovala, ako rýchlo jej čas strávený sledovaním kolegov ubehol a ona sa musela zorientovať a vybrať sa ku svojmu stroju... teda, za svojim vedúcim, keďže stroj, ktorý mala uvedený v papieroch nevedela obsluhovať. Musela to vybaviť teraz.
Noe si odkašľala, keď sa dostala k šéfovi a chcela si vyčistiť hrdlo.
„Áno?“ Zvedavo zodvihol obočie jej nadriadený. Hneď však, ako si všimol, že jeho mimika sa dostala spod jeho normálne pevnej kontroly, sa rýchlo narovnal a na jeho tvári bol opäť ten nezainteresovaný výraz.
„Prepáčte, ale v mojej zmluve asi došlo k chybe. Dúfala som, že to s vami budem môcť prebrať skôr, ako sa spustia stroje, ale nevedela som vás nikde nájsť. V papieroch nebol žiaden telefónny či iný kontakt,“ podávala mu svoju zmluvu, načo si ju vedúci letmo prezrel, „V zmluve mám napísané, že by som mala obsluhovať-“
„Prepáčte, že vám skáčem do reči, ale oznámili ste to svojmu bývalému nadriadenému? Možno došlo k chybe z jeho strany.“ Tentoraz sa k nej otočil celým telom.
„Áno, presne to mi napadlo...“ zamrmlala Noe namrzene, keď si spomenula na jej šéfa a skoro aj bolo počuť, ako mu v mysli krúti krkom.
„Nuž,“ zatiahol vedúci, značne zaskočený, keď videl, že Noe bola duchom úplne niekde inde a nehrozilo, že k tomu mieni ešte niečo povedať. „Mám tu jedného pána, ktorý s tým vie pracovať. Je tu taký menší problém, že by mal začať chodiť pracovať až niekedy od polovice mesiaca. Pokúsim sa ho však zohnať, aby Vás zaučil.“
Noe prikývla, no príliš sa jej nepáčil ten nápad. Kto vie, nakedy sa mu podarí toho odborníka zohnať? Určite jej preto, že nie je zaučená, aj zníži plat...
„Pane? Ja by som ju niečo mohol naučiť,“ ozvalo sa odrazu od jedného zo strojov. Skoro by to obaja prepočuli, keby to dotyčný nezopakoval, len s iným slovosledom.
„Samozrejme, cez prestávky,“ dodal Adrián, keď sa mu podarilo na seba strhnúť pozornosť želaných ľudí. Noe sa naňho vďačne pozrela a znova sa obrátila ku svojmu nadriadenému.
„Ja by som zas mohla mimo prestávok robiť čokoľvek iné – upratovať, zametať, robiť sekretárske a organizačné práce, aby som sa nenudila...“ a dostala plnú mzdu. Dodala v duchu, keď si spomenula, že nižší príjem by jej veľmi nepekne narušil plány.
„Súhlasím s vašim riešením. Takto snáď nezaostaneme s výrobou až príliš,“ vyriekol šéf. Vytiahol z vrecka mobil a vytočil nejaké číslo. Chvíľu to zvonilo, kým sa na druhej strane ozval akýsi drsný, hrubý hlas. Muž sa vzdialil, takže Noe s jej kolegom nemali šancu počuť, čo preberá.
„Myslím, že ma práve ide vyhodiť,“ zadrela Noe, načo sa Adrián zasmial.
„To asi ťažko, veď povedal, že s našim návrhom súhlasí,“ uškrnul sa, ešte stále značne pobavený, načo mu Noe úsmev opätovala. Zlatý Adrián, ty si mi tak krásne optimistický až z toho srdce bolí...
„Dobre, možno preháňam, ale zatiaľ to pre mňa nevyzerá veľmi dobre. Prvý deň v novej práci a stane sa toto... Inak... Ďakujem za pomoc.“
„To nestojí za reč.“
Adrián č. 2 sa už pomaly vracal, keď sa tí dvaja práve na niečom veľmi dobre bavili. Povzdychol si, no napokon sa narovnal a sebavedomo napochodoval medzi nich
„Podarilo sa mi toho pána zohnať od piatku,“ povedal, čím prerušil tok slov druhého Adriána. Obaja sa k nemu začudovane otočili. „Dovtedy by Vám teda mohol pomáhať pán Závozský, ako sa sám ponúkol. Budem teda veľmi rád, ak by bol ochotný...“
„Samozrejme,“ pritakal celkom vážne Noémin kolega, nenechajúc ho dopovedať.
„Skvelé,“ prikývol vedúci a obrátil sa na Noe. „Vy teraz môžete ísť so mnou. V kancelárii mám nejaké veci, s ktorými by som uvítal pomoc.“
Noe bola zaskočená, ako veľmi sa tento človek vedel prispôsobiť nečakanej situácii za tak krátku dobu, no rozhodne jej to nevadilo.
Krátko prikývla a vybrala sa za ním dozadu miestnosti, pričom nezabudla kývnuť Adriánovi, ktorého zanechali za sebou. Ten jej s úsmevom zakýval a vrátil sa ku svojmu stroju.
Keď sa dostali pred kanceláriu, vedúci sa stihol ešte rýchlo ospravedlniť za neporiadok, než do nej Noe vpustil.
„Ospravedlňujem sa, ale ešte stále sa mi to tu nepodarilo dostať do poriadku,“ povedal jednoducho. Noe s Adriánom prekračovali veci porozhadzované na zemi a zdalo sa, že nemajú koniec. Dievčine oči vysadli až na nos.
Preboha, načo mu to všetko je? Čo sa do tejto kancelárie sťahuje, alebo čo?
„Prosím, mohli by ste začať s týmito krabicami?“ opýtal sa, keď sa dostali až ku stolu, okolo ktorého tam toho bolo omnoho viac a ukázal na jednu hromadu spomedzi množstva. Noe naňho spýtavo pozrela.
„A čo mám presne robiť?“
„Nuž...“ zamyslel sa muž a napokon rezignovane a zároveň unavene sa poškrabkal na zátylku. Slabo si povzdychol. „Poriadne ani sám neviem. Tie veci boli totižto môjho bývalého šéfa, ktorý odišiel na penziu a prenechal svoje miesto mne... Doteraz som nemal čas ich roztriediť a pozrieť sa, čo mi to vlastne dal.“
Noe nadvihla obočie a preniesla svoj pohľad z vecí na zemi, na svojho šéfa.
Ako vôbec chce riadiť firmu, keď má problémy s organizáciou vlastnej kancelárie? A čo je to vlastne za blbosť priniesť si do tejto malej kutice všetko, čo mu prišlo pod ruky?
Noe otvorila ústa, že mu niečo na to povie, no napokon ich z istých príčin znova bez slova zavrela a zohla sa ku krabici na vrchu. Letmo si prezrela jej obsah. Po chvíli dumania sa narovnala a prešla ku stolu, kde urobila priestor na to, aby naň mohla položiť krabicu a riadne sa pozrieť, čo všetko sa v nej nachádza.
Adrián sa pustil do police pred ním a nechal svoju podriadenú, nech vyloží celý obsah krabice na stôl. Isteže, vedela, čo robí. Predsa len, bola to žena, a tie predsa vždy vedia lepšie, ako na poriadok. Či nie?
Robota im šla od ruky. Plných krabíc ubúdalo, zatiaľ čo prázdnych bolo stále viac. Pomaly si obaja zvykali na tichú spoločnosť toho druhého, ktorú nevedomky trpeli a svojim spôsobom aj prijímali. Ani sa nenazdali a bolo pol jednej. Noe prekvapene pozrela na hodinky.
„To už je toľko?“
Adrián sa k nej obrátil.
„Pol aj päť,“ zamrmlala, keď pochopila ten jeho uprený pohľad.
„Aha,“ vedúci zahmkal a vyložil ešte poslednú krabicu.
„Ďakujem vám za spoluprácu. Naozaj, veľmi ste mi pomohli,“ povedal a prepustil ju.
Ku podivu sa do obsluhovania nového stroja dostala celkom ľahko. Veď to vôbec nebolo také ťažké, ako si to vydedukovala z komplikácií, ktoré tento post sprevádzali! Ľudia z toho robili zbytočne veľký problém... Preto sa po tom, čo jej riadenie stroja plne prenechal Adrián so slovami, že už sa o to dokáže postarať sama, vybrala do kancelárie za šéfom, aby mu povedala, že ten druhý muž na zaúčanie, prísť nemusí.
Krátko zaklopala na jeho dvere a čakala. Chvíľu trvalo, kým sa muž v miestnosti ozval, no napokon, po jeho vyzvaní, stisla kľučku, otvorila dvere a vošla dovnútra.
„Dobrý, chcela som Vám len oznámiť, že toho pána volať na zaúčanie nemusíte. Už som sa do toho dostala, kolega mi to celé poukazoval a...“ Noe zmĺkla a skúmavo sa naňho zapozerala. Vyzeral, akoby jej absolútne nevenoval žiadnu pozornosť. Len ďalej pozeral do jednej zo škatúľ vyložených na stole.
Noe celkom zaujímalo, čo tak veľmi zaujalo pozornosť jej šéfa, no odvážiť sa k nemu podísť bližšie a nakuknúť mu cez plece, len preto, aby uspokojila svoju túžbu zistiť, čo to je, sa jej nezdalo adekvátne. Preto ho radšej znova, spýtavo oslovila.
Muž k nej zodvihol hlavu a mierne vykoľajene si ju premeral. V hlave si premietol jej posledné slová. Rýchlo si odkašľal a narovnal sa.
„To je skvelé. Hneď mu pôjdem zavolať,“ odvetil a usmial sa na ňu. Naozaj sa na ňu, bez príčiny, usmial! Noe naňho ešte chvíľu pozerala, v snahe zistiť, čo sa deje, no napokon ju muž opäť prepustil.
Noe za sebou zavrela dvere. Nedalo jej to, a ešte raz si premietla to jeho divné správanie. Zamračila sa, no vybrala k stroju a začala si robiť svoju prácu.
Dni ubiehali a Noe sa postupom času jej práca stále viac a viac pozdávala. Mohli za to predovšetkým jej kolegovia, ktorí boli celkom zábavná partia a v ničom ju nenechali v štichu. V druhom rade za to mohol aj ich šéf, lebo sa nezdal byť taký debil ako ten minulý - komunikoval s nimi, zdravil, oslovoval ich tak, ako sa patrí...
Keď sa Noe teraz tak nad tým zamyslela, nebolo ťažké byť lepším šéfom ako ten jej minulý. Pobavený úškrn, ktorý si našiel miesto na jej tvári pri spomínaní jej minulého šéfa, razom zmizol a nahradil ho chmúrny, zádumčivý výraz.
Na ten incident s výmenou názorov, medzi ňou a jej minulým šéfom, sa úplne zabudlo. Robilo jej to starosti, lebo niečo také, ako že by to jej minulý šéf nechal len tak, jej prišlo viac ako nepravdepodobné. Doteraz jej do rúk nič podobné ako výpoveď neprišlo. Bolo jej to prinajmenšom podozrivé, no odmietala sa v tom vŕtať, a tým si tak kaziť pohodu, ktorá sa u nej po dlhej dobe znova objavila.
Pozrela sa do zrkadla a pousmiala sa. Dneska má stretnutie s priateľmi, idú na koncert. Inokedy by Noe nebola dvakrát nadšená, že sa bude niekde tlačiť medzi upotenými telami, len preto, aby nakoniec z koncertu nič nevidela, keďže je vzrastovo dosť malá, ale po tých udalostiach predošlého mesiaca nemala čas a vlastne jej ani nič podobné, ako venovať sa svojim priateľom nenapadlo. Preto sa aj celkom dosť tešila, že sa s nimi znova po dlhej dobe stretne.
Noe na seba rýchlo natiahla čižmy, obliekla sa do kabáta, ešte raz sa pozrela do zrkadla a mohla vyraziť.
Podnik, v ktorom sa všetci stretli bol plnší ako inokedy. Miestom sa niesla vrava ľudí, smiech i škrípanie nôh stoličiek o podlahu bistra. Dievčatá sa vybrali k jedným z mála stoličiek, ktoré ešte neboli obsadené a objednali si.
„Je tu nejako plno,“ nadhodila Noe, keď ich celkom fešný čašník opustil.
„Nemali by sme ísť predsa len niekam inam?“ opýtala sa druhá hnedovláska, pri zhrození, ktoré do nej vstúpilo, keď sa rozhliadla okolo seba a mala dojem, že o chvíľu sa na ňu zozadu niekto nalepí pre nedostatok miesta. Druhé dievča iba ledabolo pohodilo rukou, že to na tú chvíľu vydrží.
„Už sme si objednali,“ pripomenula jej Petra so smiechom a ubezpečila ju, že jej nič zlého nehrozí.
Noe sa na nich výborne zabávala. Presne toto jej tak veľmi chýbalo ten posledný mesiac... Stihla sa ešte s tou ustráchanou povadiť, pre pár žartovných poznámok, kým sa znova neozvala Petra.
„Príde ešte priateľ, tak sa nezľaknite,“ povedala, načo na ňu dievčatá upriamili pohľady.
„Kto?“
„No predsa Majo a tuším, že pozval ešte niekoho,“ povedala a uchlipla si zo svojho nápoja, ktorý pred ňu, ako na zavolanie, pristavil čašník.
„V takýchto chvíľach aj ľutujem, že som zadaná,“ ušlo jej mumlavo pri pohľade na odchádzajúceho čašníka, ktorý im nezabudol zaželať príjemné posedenie. To však ostatné nemali šancu počuť, kvôli hluku, ktorý okolo nich vládol.
Hnedovláska sediaca pri Noe sa zadumane ozvala: „Ak nebude stáť pri mne, keď to všetko vypukne, tak nemám problém! V podstate by mal problém on, lebo by som mu zrejme v náruživosti vrazila alebo mu postúpala nohy.“
„Ja tiež nemám problém,“ ozvala sa Noe. Petra sa spokojne usmiala a rozprúdila sa medzi nimi ďalšia debata.
Čas postúpil a ani sa nenazdali a museli vyraziť, ak to chceli stihnúť. Dievčatá sa tackavo postavili zo stoličiek a po ďalšej trefnej poznámke sa zborovo zasmiali... Vypili toho trošičku viac ako plánovali. Ale verili, že tú menšiu tackavosť a ružovosť v lícach počas koncertu všetku vytrasú. Noe a Petra sa zavesili do seba, každá v mienke, že tá druhá je triezvejšia a veselo rapotali ďalej.
Cesta im prešla skutočne rýchlo. Keď sa im podarilo dostať sa pred budovu, kde sa mal konať koncert, zastali a čakali na Petrinho priateľa. Neprešlo ani pol minúty a Petra sa vyšmykla z Noéminho zovretia a natešene sa rozbehla ku svojmu priateľovi, ktorému sa následne hodila okolo krku.
„Láska!“ zatiahla a vtisla mu na ústa pusu. Ten sa zarazil a krátko si ju premeral.
„Vy ste oslavovali?“
Petra sa zahihúňala a privinula sa k nemu ešte viac.
Za zamilovancami stál ešte jeden chlap. Noe bola natoľko triezva, aby sa ihneď otočila preč a pokúsila sa nepozorovane utiecť, keď ho zaregistrovala. Tento pokus si však všimla jej kamarátka, ktorá ju pritiahla späť a spýtavo sa na ňu pozrela.
Noe znova padol pohľad na muža za nimi, ktorý si ju teraz už určite všimol a znova pozrela na priateľku.
„Pusti ma, musím ísť domov. Prišlo mi zle!“
Dievčina sa obzrela za mužom, ktorého priviedol kamarátkin priateľ.
„Kto to je?“
„Šéf,“ zamrmlala Noe pod tlakom jej pohľadu. Podarilo sa jej dostať zo zovretia.
„Veď si hovorila, že je dobrý,“ povedala hnedovláska nechápavo. Noe pretočila nad jej slovami očami, no už sa nesnažila utiecť.
To, že bol dobrý šéf, bola jedna vec... a tá vec nemusela znamenať, že sa s ním rada vidí!
„Ahoj,“ pozdravili sa, keď sa im podarilo spolu vrátiť medzi zvyšok skupiny.
„Ahojte,“ odzdravili chlapi a slova sa ujal Petrin priateľ.
Vysypal mená Petriných priateliek, aby ich tak zoznámil s jeho kamošom, Adriánom, a mohli sa bez výčitiek vrhnúť do priestorov, kde sa mal konať koncert. Pri zmienke Noéminho mena a pohľade na ňu, sa Adriánovi rozšírili zreničky.
„Dobrý deň,“ zamumlala Noe neisto a kývla mu hlavou.
„Zdravím,“ odvetil aj on, načo tá ustráchaná vyprskla smiechom.
„Vy dvaja nemusíte byť až tak formálni.“
„Pravda. Čo ste snáď vážení kolegovia, alebo čo?“ opýtala sa Petra so smiechom, načo Adrián so strojeným úsmevom odpovedal aj za Noe, načo sa ho Majo spýtal kontrolnú otázku, že či naozaj. Po jeho odpovedi vyprskol smiechom.
Potom márne k Noe vysielal ospravedlňujúce pohľady, lebo sa za ten čas stihol zapísať do jej čierneho zoznamu, pre ňu mŕtvych ľudí.
„Ahoj, som Adrián,“ ozval sa znova jej šéf pokúšajúc sa o nový začiatok, a taktiež o zmiernenie Noéminho hnevu, ktorý si, hoci faktu, že Noe o ňom nemala ani potuchy, našiel miesto na jej tvári po Majovej poznámke. Noémin pohľad sa po krátkej chvíli stočil na Adriána, a po ďalšom krátkom zaváhaní, prijala podávanú ruku jej šéfa a jemne si s ním zatriasla.
„Noe,“ povedala mierne rozladene, a zároveň nervózne... Prečo tu vlastne je? Čím si to zaslúžila? Mala chuť sa pred ním schovať do myšacej dierky...
„Tak, keď už sme sa všetci tak pekne zoznámili, čo keby sme si išli obsadiť nejaké dobré miesto?“ opýtal sa Majo, potláčajúc pobavenie v jeho hlase, načo všetci súhlasili a pobrali sa do vnútra budovy.
Interiér nebol nič moc, no okrem Noe, ktorá si všíma všetko, to nikto iný nezaregistroval, keďže tam bolo tak veľa ľudí, a takisto ako ostatní, sa tešili a nemohli sa dočkať nadchádzajúceho koncertu.
Noe kútikom oka občas pozorovala jej šéfa, ktorý sa očividne značne bavil a jej spoločnosť mu vôbec nerobila tak veľké problémy ako jej tá jeho. Čo sa jej napokon počas čakania na začiatok koncertu aj potvrdilo.
Vyzeral, akoby mu tykať si s ňou a obkračovať všetky formality, nerobilo žiaden problém. Noe mu v tomto ohľade veľmi závidela.
Práve sa rozprávala s Petrou, keď sa svetlá v miestnosti nečakane stlmili a od reprákov sa začala šíriť celkom slušná hudba. Ľudia začali výskať a kričať v očakávaní, že sa členovia ich obľúbenej skupiny konečne postavia na pódium.
Nuž, presne pre toto koncerty nemusím... pomyslela si Noe, keď si plne uvedomovala, že ďalší človek prekročil jej osobný priestor a nepríjemne sa na ňu mačká. Je tu nedýchateľný vzduch, hluk, a okrem toho nič nevidím! Zamračila sa a snažila sa postaviť na špičky, aby videla aspoň niečo málo z toho koncertu, keď už sem prišla. Bolo to márne, a preto to napokon aj vzdala a snažila sa celý ten čas v objatí koncertu, prežiť.
Zacítila na ramene jemný tlak, načo pootočila hlavu, k jeho zdroju, hoci predpokladala, že sa na ňu len zasa niekto príliš lepí a snaží sa ju knock-outovať lakťom. Keď však uvidela svojho šéfa, prekvapene pootvorila ústa.
„Szabóová!“ musel sa k nej nakloniť, aby ho vôbec počula. „Poďte predo mňa, aby ste aspoň niečo videli!“
Znova jej vykal. Čo jej ani v najmenšom nevadilo, lebo sa v jeho spoločnosti potom necítila až tak stratene, ako tie dva razy predtým, čo ju oslovil tak neformálne. Noe sa nervózne pousmiala a hoci veľmi pochybovala, že niečo bude vidieť, zo slušnosti sa predrala cez úzku škáru medzi ľuďmi k nemu a zrak jej padol k pódiu, ktoré teraz na jej prekvapenie, naozaj z časti videla. Úsmev sa jej rozšíril pri zahliadnutí hlavného vokalistu, ako si v zápale emócií vyzlieka čierne tričko a hádže ho do publika.
To sú buchty! S touto myšlienkou bola strhnutá do zbesilého skákania fanúšikov do rytmu piesne a výskania do éteru v čírej eufórii.
„A videli ste, čo robil bubeník?...“ Po koncerte sa rozprúdila ďalšia debata. Noe sa spokojne usmievala. Konečne... Takto dobre sa už dlho nezabávala.
Dievčatá sa veselo smiali, muži sa pobavene na ne pozerali a popritom rozoberali svoje dojmy z koncertu. Noe to celé prišlo ako sen, tak neskutočné, akoby sa to malo každú chvíľu rozplynúť... Ona nechcela, aby sa to rozplynulo.
„Čo sa tak mračíš?“ vykĺzlo odrazu Adriánovi, načo k nemu všetci zodvihli zrak, nasledovali jeho pohľad a Noe prekvapene zistila, že to bolo mierené na ňu.
„Nemračím,“ odpovedala, keď dostala svoju mimiku pod kontrolu a čelo sa jej vyhladilo od vrások.
„Mračila si sa,“ poznamenal Adrián pokojne, načo sa naňho otrávene pozrela. „Vidíš? Znova to robíš.“
Noe hlboko vydýchla a pokúšala sa nevybuchnúť. To už ale zvyšok skupiny bol ďaleko pred nimi a úplne si ich nevšímajúc, sa rozprávali ďalej o koncerte. Noe si premerala svojho šéfa nič hovoriacim pohľadom.
„Nemračila,“ vyslovila poslednýkrát. Obrátila svoj pohľad k ostatku ich skupiny a pridala do kroku. Adrián zakrútil hlavou a tiež zvýšil tempo.
Keď vyšli pred vchod budovy, niekto navrhol, aby si znova niekam sadli, no prinajmenšom dvaja ľudia z ich skupiny mali ešte niečo na práci.
Tá ustráchaná a Majo mali ešte nejakú nedorobenú prácu, tak rozhodnutie ostávalo iba na zvyšných troch ľuďoch ich skupiny.
„Prečo by sme nešli, bude sranda!“ presviedčala Petra, no to ešte ani jeden z nich nevedel, že mala v pláne, hneď ako sa usadia na stoličkách, odísť, nechávajúc ich tak napospas jeden druhému.
S ospravedlňujúcim sa úsmevom kývla na mobil, že kamarátka jej volala, že potrebuje pomôcť s akousi súrnou záležitosťou, a tak Noe s vedúcim ostali sedieť v reštaurácii sami.
Dobre, tak toto je pekne trápne... pomyslela si Noe v duchu.
Následne začala v mysli nadávať všetkým účastníkom zájazdu, za to, že ju tam tak podlo nechali samú s jej vedúcim. Čo si došľaka mysleli?
„Uškrtím ich...“ zamrmlala neprítomne, načo Adrián podvihol pobavene obočie.
„Koho?“
Noe zaklipkala prekvapene očami. Už aj zabudla, kto sa tu pred ňou nachádza, zahanbene zabodla svoj zrak do stola a následne sa rázne postavila zo stoličky.
Zahľadela sa mu do očí dávajúc tak svojim nasledovným slovám vážnosť, aby si neprišla až tak trápne, ako sa v tej chvíli cítila. „Nerada by som vás zdržiavala touto fraškou. Ako iste vidíte, priatelia to na nás nafingovali - fakt nechápem prečo - je mi to naozaj veľmi ľúto... Verím, že táto situácia nijako nepoznačí náš pracovný vzťah.“ Pri posledných slovách sa jej v tvári objavila akási odroda paniky, na ktorej by sa muž za iných okolností dobre zabával, no práve v tejto chvíli... Vážne si ju premeral a zamračil sa.
„Áno, je mi zrejmé, že to na nás našili, ale necítil by som sa dobre, keby ste odišli v takejto nálade, slečna Szabóová. Odmietam vás takto pustiť a tváriť sa, že sa nič nestalo. Prosím, prijmite moje pozvanie na drink, večeru, čokoľvek, lebo sa budem naozaj cítiť zle.“
Noe sa nestačila čudovať. Tak takýto postoj má k tomu celému? Chcela odmietnuť, rázne povedať nie, ale tie jeho zelenkavé, čisté oči, ktoré na ňu hľadeli počas tých slov...
„Prepáčte, pán Novoský,“ Noe sa zoširoka usmiala, prečo vedúceho vážne vyviedla z miery, čo sa odrazilo aj na jeho tvári. Vážne sa to večne pesimistické stvorenie práve usmialo? „Naozaj nemám v pláne prijať vaše pozvanie. Necíťte sa preto zle. Neodchádzam v zlej nálade a už vonkoncom nie som nahnevaná na vás. Nemusíte sa cítiť, že mi niečo nebodaj dlžíte.“
Prehodila si cez plecia kabát, kabelku a podišla k, ešte stále trochu zarazenému, vedúcemu. Natiahla k nemu ruku.
„Bol to naozaj skvelý večer, ďakujem za spoločnosť.“
Adrián jemne stisol jej ruku a pousmial sa.
„I ja ďakujem. Príjemný zvyšok dňa prajem,“ zaželal a nechal ju ísť svojou cestou. Takéto vcelku milé odmietnutie ešte snáď nikdy nezažil.
Dni plynuli a Noe sa cítila stále viac a viac nepoužiteľná. Už nepomáhali ani povzbudivé správy priateľov, písanie, súcitné úsmevy jej kolegov... Nič z toho ju nedokázalo vytrhnúť z toho zakliateho kruhu. A ona sa preto nenávidela, lebo robila druhým ľuďom starosti.
Až jedného dňa si ju do kancelárie zavolal šéf. S veľkým sebazaprením, no aj tak sa k nemu vybrala a očakávala nejaké nepríjemné komentovanie jej výkonu. Čo by počula len nerada, lebo sa naozaj veľmi snažila. Nebola predsa jej náplň práce, aby sa pri pracovaní aj usmievala! To s jej výkonom nemá nič spoločné a aj mu to povie, ak ide o to.
Povzdychla si a nechala jej mysľou preletieť ešte jednu myšlienku, a to takú, že z jej bývalej roboty konečne poslali výpoveď a dali ju jej šéfovi, aby mali istotu, že ju prevezme... Nebola to vôbec lákavá myšlienka. Jej nálada opäť klesla a to si už ani nemyslela, že by mohlo byť možné.
Hneď ako sa ozvalo z miestnosti rázne "vstúpte", sa s pozdravom pozrela na vedúceho a opýtala sa s malou dušičkou, čo po nej chcel.
„Slečna Szabóová,“ začal Adrián a ani sa na ňu nepozrel, len ďalej niečo ťukal do počítača. Ani v takejto chvíli si v duchu neodpustila okomentovať to jeho občasné nevychované správanie. „Zavolal som si vás kvôli tomu, lebo sa pár ľudí na vás sťažuje. Niečo v takom zmysle, že im kazíte deň svojou nanajvýš depresívnou náladou. Viete mi k tomu niečo povedať?“
Konečne sa jeho tmavé, zelenkavé oči odlepili od monitora a vážne sa na Noe pozrel. Tej skoro sánka padla až k zemi. Čo?
Adrián sa odsunul od stola a postavil sa.
„Ja viem, že ma do toho nič nie je, ale nedá mi to sa neopýtať. Keď sme sa v sobotu stretli na koncerte, zdali ste sa mi šťastná... Je prácou vedúceho, aby sa jeho zamestnanci cítili v práci dobre, inak ich môže rýchlo stratiť. Preto sa Vás pýtam - stalo sa niečo po alebo počas tých dní, čo sme boli na tom koncerte?“
Noe sa toto nezdalo ako štandardný postup vedúceho na zefektívnenie pracovného výkonu jeho podriadených. Jeho správanie ju vlastne celkom dosť vydesilo a nie je si istá, ako sa má voči nemu správať. Čo mu chodí po rozume? O čo mu ide?
Noe išla vybuchnúť hlava.
„Pán vedúci, ja som úplne v poriadku. Neviem, kde ste došli na to, že som v depresiách. Okrem toho, niečo takéto nemá vplyv na môj pracovný výkon, tak to vôbec ani nemusíte riešiť.“
„Noe...“ Vedúci sa zachmúril. Noe vlastne ani nevedela, či jej krstné meno naozaj vyslovil, alebo to bol iba akýsi neopodstatnený povzdych. Ale... bolo jej to jedno! Odmietala to riešiť. Čo je toto vlastne za hlúpy žart? Čo sa vôbec stará!? Nikto sa doteraz do nej nestaral, nikoho nezaujímala... tak prečo teraz on? Prečo sa na ňu pozerá tými jeho tmavými zelenými očami!?
Noe plytko vydýchla a chcela sa vypýtať von, nech môže ísť znova ku stroju, ale tá nepríjemná guča v jej hrdle jej to nedovolila. Nedokázala sa jej zbaviť, nech sa snažila rozmýšľať nad čímkoľvek iným ako bola situácia, v ktorej sa nachádzala.
Noe sa zachmúrila.
„Viete... musím sa vrátiť k práci,“ hlesla sťažka a vzhliadla k nemu. Adrián na ňu chvíľku bez slova hľadel, čo ju uvrhlo do nepohodlia viac, ako minútu predtým. Adrián zatriasol krátko hlavou a pozrel do strany.
„Len choďte,“ podišiel k stolu a sadol si za počítač, zjavne urobiť nejakú administratívu. Noe sa rýchlo zvrtla k dverám a náhlivo ich otvorila.
Prečo... Prečo sa nevie prinútiť robiť veci, ktoré by ju určite neskôr spravili šťastnou?
„Nomčiči.“ Noe pozrela škaredo na svojho kolegu, Adriána. Ten sa pri jej pohľade striasol a pokračoval: „Čo je? Tebe sa prezývka Nomčiči nepáči?“
„Skús hádať.“
Míša sa zmierlivo na ňu pozrela. „Noe... nech sa deje čokoľvek, vieš, že sa mi môžeš hocikedy zdôveriť...“
A je to tu znova... čo má urobiť pre to, aby ľudia konečne pochopili, že jej nič nie je? Zachmúrila sa a odložila nachvíľu príbor na tanier, z ktorého práve jedla.
„Pozri, ja som šťastná. Aj keď na to možno nevyzerám. Možno mám len nejaké únavné obdobie, ale nie je to nič, prečo by ste si mali robiť starosti.“
Míša váhavo prikývla a zmenila tému na niečo iné.
„Noe, počula si?“
„Hm?“ Odhryzla si zo svojho pečiva, keď sa počas jednej obyčajnej krátkej prestávky v práci rozprávala s Míšou a Adriánom.
„Vedúci nás opúšťa.“
Noe zamrzla na mieste. Čože?
„A dôvod?“ opýtal sa zarazene Adrián. Noe z neho preniesla pohľad na Míšu, ktorá jemne pokrčila plecami.
„Možno nejaké osobné problémy, alebo to proste nezvláda, vážne neviem... Zachytila som to od Dávida ráno. Piatok je tu vraj posledný deň.“
Čože?
Noe už zvyšok konverzácie nedokázala vnímať. Jediné, čo jej vŕtalo hlavou bolo, prečo ten človek chce odísť. Bol dobrý šéf, áno, opakovala sa. Vážne ju chce len-tak opustiť a nechať napospas novému šéfovi, ktorý vďaka jej preslávenému šťastiu bude horší ako opičí zadok?
Nie. Tento rozmar života pre zmenu nenechá len tak prejsť... Čo si o nej vesmír vlastne myslí? Stále jej hádzať polená pod nohy.
No keď už po smene stála pred jeho kanceláriou s úmyslom zaklopať a opýtať sa, čo sa vlastne deje. Žalúdok jej zovrela akási hnusná, neviditeľná sila. Čo ak... čo ak nebude chcieť ostať a všetka jej snaha bude úplne zbytočná?
Ešte pár sekúnd prešľapovala na mieste, kým si v duchu vynadala a rozhodla sa razantne zaklopať. To sa však, skôr ako sa stihla hánkami dotknúť dreva dverí, nekonalo, lebo sa dvere dokorán otvorili a v nich skoro do nej narazil Adrián.
Prekvapenie, ktoré mu vysadlo na tvár bolo evidentné, dokonca mal pri pohľade na tmavovlásku pootvorené ústa.
„Dobrý deň,“ vyriekla Noe skôr, ako táto situácia začala byť skutočne nepríjemná, „Máte chvíľku?“
Adrián zavrel ústa a uvoľnil jej priechod dverí.
Noe vošla dovnútra a so spokojnosťou mohla skonštatovať, že tu bol od jej poslednej návštevy ešte väčší poriadok. Ale to nebolo dobré znamenie, prebleslo jej mysľou. Možno sa skutočne sťahuje a tým pádom ich opúšťa.
Noe sa odhodlane otočila na Adriána.
„Je pravda, že chcete odísť?“
Adrián jej venoval prekvapený pohľad a vzápätí si iba rezignovane povzdychol, „Noviny sa šíria rýchlo.“
Prešiel okolo nej a zatiaľ čo si sám sadal na stoličku, pokynul Noe, aby sa posadila tiež. Tá len krátko pokrútila hlavou. Takže je to pravda.
„Ako zamestnanca, ktorý sa zaujíma o svoju budúcnosť, teda o to, či nedostane za nového šéfa niekoho, kto bude horší ako opičí zadok, so mnou dôvod vášho odchodu úzko súvisí a rada by som vedela jeho znenie.“ Ďalší, nie práve najšťastnejší, výber slov. Vedela, že možno bola viac, než trúfalá, ale kvôli zodpovedaným otázkam bola ochotná tento fakt prehltnúť.
Adrián sa zahľadel na poličku za Noe. Rozmýšľal, čo jej odpovie. Dôvod totiž nebol iba jeden.
„Viete,“ začal pomaly, „Nehodím sa na tento post a už nemám síl ďalej predstierať opak. Okrem toho, mám nejaké problémy, ktoré by som veľmi rád vyriešil a najlepšie by bolo, bez toho, aby ma ťažili ďalšie zbytočné myšlienky a povinnosti.“
Adriánov pohľad sa stretol s tým Noeminým.
Cítila akúsi zvláštnu únavu, ktorá z neho sálala, akoby práve na sekundu odhodil svoju vyrovnanú masku a ukázal jej aspoň sčasti, kto sa za ňou skutočne skrýva. A tá maska jej bola tak veľmi povedomá...
„Je mi to ľúto,“ vyslovila a jej pozornosť skĺzla na stotinu sekundy na zem. Vzápätí sa Adriánovi pozrela opäť do očí. „Je asi sebecké od vás žiadať, aby ste ostali, hoci to bola moja prvotná myšlienka, vďaka ktorej som prišla. Nebolo by správne žiadať to od vás. Avšak chcem, aby ste vedeli, že z môjho uhla pohľadu sa na tento post hodíte viac, než ktorýkoľvek iný muž, čo sa stará iba o seba, neberie ohľady na svojich spolupracovníkov a ide cez mŕtvoly.“
Nevedela, akú odozvu čakala, no táto sa jej rozhodne nepozdávala. Adrián si schoval tvár do podopretých rúk.
„...Pán Novoský?“ opatrne ho oslovila.
„Viete, že ste úplne iná ako ľudia, ktorých som doposiaľ stretol?“ ozvalo sa spod dlaní pána vedúceho, načo Noe zostala zaskočená ešte viac.
„Prosím?“
„Vymykáte sa všetkým štandardom,“ povedal a odmlčal sa, akoby zvažoval, či pokračovať ďalej, napokon však iba pokrútil hlavou. Do Noe sa vpili dve čisté, zelenkavé oči.
„Ste nebojácna, no niekedy sa zľaknete takých maličkostí, že to až vyráža dych. Máte jasné hranice, ktoré nikdy neprekračujete. Viete si nájsť schému, vzor takmer vo všetkom. A v neposlednom rade sa snažíte pomáhať ľuďom, aj keď samy ste na pokraji síl a súčasne pre vás títo ľudia predtým nikdy nič významné neurobili.“
Cítila sa byť ako paralyzovaná. Prečo jej toto všetko človek pred ňou hovorí? Kedy mu napadli takéto silné výroky? Kedy vôbec stihol podobné veci spozorovať?
„Hovoríte niečo, o čom nemáte ani páru,“ sťažka prehltla guču, ktorá sa jej vytvorila v hrdle. Prešla k dverám. Ľutovala, že sem vôbec chodila. „Neviem, kde ste podobné informácie nabrali, ale nie som ani zďaleka taký človek, akého opisujete.“
Chytila do ruky kľučku. Nachvíľu sa na ňu zahľadela. „Bola by som rada, ak by ste túto firmu neopustili. To je všetko, čo som vám chcela povedať.“
A s tým otvorila dvere.
Adrián si po jej odchode znova vložil tvár do rúk.
Noe rozmýšľala ďalších pár dní nad človekom, čo jej povedal toľko nonsensov. Nevedela čo si myslieť alebo ako prestať nad tým, nad ním myslieť.
Napochoduje do jej života, myslí si, že ju pozná, vyrukuje na ňu s takýmto nezmyslom a potom očakáva, že ona bude žiť pokojný život? Bez problémov? (Bez neho?)
Dievčina zhlboka vydýchla. Nepáčil sa jej tento zvrat udalostí. Ale čo mohla robiť? Možno k nej ten človek prechovával nejaké city, ale zrejme neboli nijako vážne, a ak by aj boli, ona by mu ich opätovať nedokázala. Nie, keď bol tak nestály, tak nevyspytateľný...
Keď sa Noe teraz tak nad tým zamyslela, nebolo ťažké byť lepším šéfom ako ten jej minulý. Pobavený úškrn, ktorý si našiel miesto na jej tvári pri spomínaní jej minulého šéfa, razom zmizol a nahradil ho chmúrny, zádumčivý výraz.
Na ten incident s výmenou názorov, medzi ňou a jej minulým šéfom, sa úplne zabudlo. Robilo jej to starosti, lebo niečo také, ako že by to jej minulý šéf nechal len tak, jej prišlo viac ako nepravdepodobné. Doteraz jej do rúk nič podobné ako výpoveď neprišlo. Bolo jej to prinajmenšom podozrivé, no odmietala sa v tom vŕtať, a tým si tak kaziť pohodu, ktorá sa u nej po dlhej dobe znova objavila.
Pozrela sa do zrkadla a pousmiala sa. Dneska má stretnutie s priateľmi, idú na koncert. Inokedy by Noe nebola dvakrát nadšená, že sa bude niekde tlačiť medzi upotenými telami, len preto, aby nakoniec z koncertu nič nevidela, keďže je vzrastovo dosť malá, ale po tých udalostiach predošlého mesiaca nemala čas a vlastne jej ani nič podobné, ako venovať sa svojim priateľom nenapadlo. Preto sa aj celkom dosť tešila, že sa s nimi znova po dlhej dobe stretne.
Noe na seba rýchlo natiahla čižmy, obliekla sa do kabáta, ešte raz sa pozrela do zrkadla a mohla vyraziť.
Podnik, v ktorom sa všetci stretli bol plnší ako inokedy. Miestom sa niesla vrava ľudí, smiech i škrípanie nôh stoličiek o podlahu bistra. Dievčatá sa vybrali k jedným z mála stoličiek, ktoré ešte neboli obsadené a objednali si.
„Je tu nejako plno,“ nadhodila Noe, keď ich celkom fešný čašník opustil.
„Nemali by sme ísť predsa len niekam inam?“ opýtala sa druhá hnedovláska, pri zhrození, ktoré do nej vstúpilo, keď sa rozhliadla okolo seba a mala dojem, že o chvíľu sa na ňu zozadu niekto nalepí pre nedostatok miesta. Druhé dievča iba ledabolo pohodilo rukou, že to na tú chvíľu vydrží.
„Už sme si objednali,“ pripomenula jej Petra so smiechom a ubezpečila ju, že jej nič zlého nehrozí.
Noe sa na nich výborne zabávala. Presne toto jej tak veľmi chýbalo ten posledný mesiac... Stihla sa ešte s tou ustráchanou povadiť, pre pár žartovných poznámok, kým sa znova neozvala Petra.
„Príde ešte priateľ, tak sa nezľaknite,“ povedala, načo na ňu dievčatá upriamili pohľady.
„Kto?“
„No predsa Majo a tuším, že pozval ešte niekoho,“ povedala a uchlipla si zo svojho nápoja, ktorý pred ňu, ako na zavolanie, pristavil čašník.
„V takýchto chvíľach aj ľutujem, že som zadaná,“ ušlo jej mumlavo pri pohľade na odchádzajúceho čašníka, ktorý im nezabudol zaželať príjemné posedenie. To však ostatné nemali šancu počuť, kvôli hluku, ktorý okolo nich vládol.
Hnedovláska sediaca pri Noe sa zadumane ozvala: „Ak nebude stáť pri mne, keď to všetko vypukne, tak nemám problém! V podstate by mal problém on, lebo by som mu zrejme v náruživosti vrazila alebo mu postúpala nohy.“
„Ja tiež nemám problém,“ ozvala sa Noe. Petra sa spokojne usmiala a rozprúdila sa medzi nimi ďalšia debata.
Čas postúpil a ani sa nenazdali a museli vyraziť, ak to chceli stihnúť. Dievčatá sa tackavo postavili zo stoličiek a po ďalšej trefnej poznámke sa zborovo zasmiali... Vypili toho trošičku viac ako plánovali. Ale verili, že tú menšiu tackavosť a ružovosť v lícach počas koncertu všetku vytrasú. Noe a Petra sa zavesili do seba, každá v mienke, že tá druhá je triezvejšia a veselo rapotali ďalej.
Cesta im prešla skutočne rýchlo. Keď sa im podarilo dostať sa pred budovu, kde sa mal konať koncert, zastali a čakali na Petrinho priateľa. Neprešlo ani pol minúty a Petra sa vyšmykla z Noéminho zovretia a natešene sa rozbehla ku svojmu priateľovi, ktorému sa následne hodila okolo krku.
„Láska!“ zatiahla a vtisla mu na ústa pusu. Ten sa zarazil a krátko si ju premeral.
„Vy ste oslavovali?“
Petra sa zahihúňala a privinula sa k nemu ešte viac.
Za zamilovancami stál ešte jeden chlap. Noe bola natoľko triezva, aby sa ihneď otočila preč a pokúsila sa nepozorovane utiecť, keď ho zaregistrovala. Tento pokus si však všimla jej kamarátka, ktorá ju pritiahla späť a spýtavo sa na ňu pozrela.
Noe znova padol pohľad na muža za nimi, ktorý si ju teraz už určite všimol a znova pozrela na priateľku.
„Pusti ma, musím ísť domov. Prišlo mi zle!“
Dievčina sa obzrela za mužom, ktorého priviedol kamarátkin priateľ.
„Kto to je?“
„Šéf,“ zamrmlala Noe pod tlakom jej pohľadu. Podarilo sa jej dostať zo zovretia.
„Veď si hovorila, že je dobrý,“ povedala hnedovláska nechápavo. Noe pretočila nad jej slovami očami, no už sa nesnažila utiecť.
To, že bol dobrý šéf, bola jedna vec... a tá vec nemusela znamenať, že sa s ním rada vidí!
„Ahoj,“ pozdravili sa, keď sa im podarilo spolu vrátiť medzi zvyšok skupiny.
„Ahojte,“ odzdravili chlapi a slova sa ujal Petrin priateľ.
Vysypal mená Petriných priateliek, aby ich tak zoznámil s jeho kamošom, Adriánom, a mohli sa bez výčitiek vrhnúť do priestorov, kde sa mal konať koncert. Pri zmienke Noéminho mena a pohľade na ňu, sa Adriánovi rozšírili zreničky.
„Dobrý deň,“ zamumlala Noe neisto a kývla mu hlavou.
„Zdravím,“ odvetil aj on, načo tá ustráchaná vyprskla smiechom.
„Vy dvaja nemusíte byť až tak formálni.“
„Pravda. Čo ste snáď vážení kolegovia, alebo čo?“ opýtala sa Petra so smiechom, načo Adrián so strojeným úsmevom odpovedal aj za Noe, načo sa ho Majo spýtal kontrolnú otázku, že či naozaj. Po jeho odpovedi vyprskol smiechom.
Potom márne k Noe vysielal ospravedlňujúce pohľady, lebo sa za ten čas stihol zapísať do jej čierneho zoznamu, pre ňu mŕtvych ľudí.
„Ahoj, som Adrián,“ ozval sa znova jej šéf pokúšajúc sa o nový začiatok, a taktiež o zmiernenie Noéminho hnevu, ktorý si, hoci faktu, že Noe o ňom nemala ani potuchy, našiel miesto na jej tvári po Majovej poznámke. Noémin pohľad sa po krátkej chvíli stočil na Adriána, a po ďalšom krátkom zaváhaní, prijala podávanú ruku jej šéfa a jemne si s ním zatriasla.
„Noe,“ povedala mierne rozladene, a zároveň nervózne... Prečo tu vlastne je? Čím si to zaslúžila? Mala chuť sa pred ním schovať do myšacej dierky...
„Tak, keď už sme sa všetci tak pekne zoznámili, čo keby sme si išli obsadiť nejaké dobré miesto?“ opýtal sa Majo, potláčajúc pobavenie v jeho hlase, načo všetci súhlasili a pobrali sa do vnútra budovy.
Interiér nebol nič moc, no okrem Noe, ktorá si všíma všetko, to nikto iný nezaregistroval, keďže tam bolo tak veľa ľudí, a takisto ako ostatní, sa tešili a nemohli sa dočkať nadchádzajúceho koncertu.
Noe kútikom oka občas pozorovala jej šéfa, ktorý sa očividne značne bavil a jej spoločnosť mu vôbec nerobila tak veľké problémy ako jej tá jeho. Čo sa jej napokon počas čakania na začiatok koncertu aj potvrdilo.
Vyzeral, akoby mu tykať si s ňou a obkračovať všetky formality, nerobilo žiaden problém. Noe mu v tomto ohľade veľmi závidela.
Práve sa rozprávala s Petrou, keď sa svetlá v miestnosti nečakane stlmili a od reprákov sa začala šíriť celkom slušná hudba. Ľudia začali výskať a kričať v očakávaní, že sa členovia ich obľúbenej skupiny konečne postavia na pódium.
Nuž, presne pre toto koncerty nemusím... pomyslela si Noe, keď si plne uvedomovala, že ďalší človek prekročil jej osobný priestor a nepríjemne sa na ňu mačká. Je tu nedýchateľný vzduch, hluk, a okrem toho nič nevidím! Zamračila sa a snažila sa postaviť na špičky, aby videla aspoň niečo málo z toho koncertu, keď už sem prišla. Bolo to márne, a preto to napokon aj vzdala a snažila sa celý ten čas v objatí koncertu, prežiť.
Zacítila na ramene jemný tlak, načo pootočila hlavu, k jeho zdroju, hoci predpokladala, že sa na ňu len zasa niekto príliš lepí a snaží sa ju knock-outovať lakťom. Keď však uvidela svojho šéfa, prekvapene pootvorila ústa.
„Szabóová!“ musel sa k nej nakloniť, aby ho vôbec počula. „Poďte predo mňa, aby ste aspoň niečo videli!“
Znova jej vykal. Čo jej ani v najmenšom nevadilo, lebo sa v jeho spoločnosti potom necítila až tak stratene, ako tie dva razy predtým, čo ju oslovil tak neformálne. Noe sa nervózne pousmiala a hoci veľmi pochybovala, že niečo bude vidieť, zo slušnosti sa predrala cez úzku škáru medzi ľuďmi k nemu a zrak jej padol k pódiu, ktoré teraz na jej prekvapenie, naozaj z časti videla. Úsmev sa jej rozšíril pri zahliadnutí hlavného vokalistu, ako si v zápale emócií vyzlieka čierne tričko a hádže ho do publika.
To sú buchty! S touto myšlienkou bola strhnutá do zbesilého skákania fanúšikov do rytmu piesne a výskania do éteru v čírej eufórii.
„A videli ste, čo robil bubeník?...“ Po koncerte sa rozprúdila ďalšia debata. Noe sa spokojne usmievala. Konečne... Takto dobre sa už dlho nezabávala.
Dievčatá sa veselo smiali, muži sa pobavene na ne pozerali a popritom rozoberali svoje dojmy z koncertu. Noe to celé prišlo ako sen, tak neskutočné, akoby sa to malo každú chvíľu rozplynúť... Ona nechcela, aby sa to rozplynulo.
„Čo sa tak mračíš?“ vykĺzlo odrazu Adriánovi, načo k nemu všetci zodvihli zrak, nasledovali jeho pohľad a Noe prekvapene zistila, že to bolo mierené na ňu.
„Nemračím,“ odpovedala, keď dostala svoju mimiku pod kontrolu a čelo sa jej vyhladilo od vrások.
„Mračila si sa,“ poznamenal Adrián pokojne, načo sa naňho otrávene pozrela. „Vidíš? Znova to robíš.“
Noe hlboko vydýchla a pokúšala sa nevybuchnúť. To už ale zvyšok skupiny bol ďaleko pred nimi a úplne si ich nevšímajúc, sa rozprávali ďalej o koncerte. Noe si premerala svojho šéfa nič hovoriacim pohľadom.
„Nemračila,“ vyslovila poslednýkrát. Obrátila svoj pohľad k ostatku ich skupiny a pridala do kroku. Adrián zakrútil hlavou a tiež zvýšil tempo.
Keď vyšli pred vchod budovy, niekto navrhol, aby si znova niekam sadli, no prinajmenšom dvaja ľudia z ich skupiny mali ešte niečo na práci.
Tá ustráchaná a Majo mali ešte nejakú nedorobenú prácu, tak rozhodnutie ostávalo iba na zvyšných troch ľuďoch ich skupiny.
„Prečo by sme nešli, bude sranda!“ presviedčala Petra, no to ešte ani jeden z nich nevedel, že mala v pláne, hneď ako sa usadia na stoličkách, odísť, nechávajúc ich tak napospas jeden druhému.
S ospravedlňujúcim sa úsmevom kývla na mobil, že kamarátka jej volala, že potrebuje pomôcť s akousi súrnou záležitosťou, a tak Noe s vedúcim ostali sedieť v reštaurácii sami.
Dobre, tak toto je pekne trápne... pomyslela si Noe v duchu.
Následne začala v mysli nadávať všetkým účastníkom zájazdu, za to, že ju tam tak podlo nechali samú s jej vedúcim. Čo si došľaka mysleli?
„Uškrtím ich...“ zamrmlala neprítomne, načo Adrián podvihol pobavene obočie.
„Koho?“
Noe zaklipkala prekvapene očami. Už aj zabudla, kto sa tu pred ňou nachádza, zahanbene zabodla svoj zrak do stola a následne sa rázne postavila zo stoličky.
Zahľadela sa mu do očí dávajúc tak svojim nasledovným slovám vážnosť, aby si neprišla až tak trápne, ako sa v tej chvíli cítila. „Nerada by som vás zdržiavala touto fraškou. Ako iste vidíte, priatelia to na nás nafingovali - fakt nechápem prečo - je mi to naozaj veľmi ľúto... Verím, že táto situácia nijako nepoznačí náš pracovný vzťah.“ Pri posledných slovách sa jej v tvári objavila akási odroda paniky, na ktorej by sa muž za iných okolností dobre zabával, no práve v tejto chvíli... Vážne si ju premeral a zamračil sa.
„Áno, je mi zrejmé, že to na nás našili, ale necítil by som sa dobre, keby ste odišli v takejto nálade, slečna Szabóová. Odmietam vás takto pustiť a tváriť sa, že sa nič nestalo. Prosím, prijmite moje pozvanie na drink, večeru, čokoľvek, lebo sa budem naozaj cítiť zle.“
Noe sa nestačila čudovať. Tak takýto postoj má k tomu celému? Chcela odmietnuť, rázne povedať nie, ale tie jeho zelenkavé, čisté oči, ktoré na ňu hľadeli počas tých slov...
„Prepáčte, pán Novoský,“ Noe sa zoširoka usmiala, prečo vedúceho vážne vyviedla z miery, čo sa odrazilo aj na jeho tvári. Vážne sa to večne pesimistické stvorenie práve usmialo? „Naozaj nemám v pláne prijať vaše pozvanie. Necíťte sa preto zle. Neodchádzam v zlej nálade a už vonkoncom nie som nahnevaná na vás. Nemusíte sa cítiť, že mi niečo nebodaj dlžíte.“
Prehodila si cez plecia kabát, kabelku a podišla k, ešte stále trochu zarazenému, vedúcemu. Natiahla k nemu ruku.
„Bol to naozaj skvelý večer, ďakujem za spoločnosť.“
Adrián jemne stisol jej ruku a pousmial sa.
„I ja ďakujem. Príjemný zvyšok dňa prajem,“ zaželal a nechal ju ísť svojou cestou. Takéto vcelku milé odmietnutie ešte snáď nikdy nezažil.
Dni plynuli a Noe sa cítila stále viac a viac nepoužiteľná. Už nepomáhali ani povzbudivé správy priateľov, písanie, súcitné úsmevy jej kolegov... Nič z toho ju nedokázalo vytrhnúť z toho zakliateho kruhu. A ona sa preto nenávidela, lebo robila druhým ľuďom starosti.
Až jedného dňa si ju do kancelárie zavolal šéf. S veľkým sebazaprením, no aj tak sa k nemu vybrala a očakávala nejaké nepríjemné komentovanie jej výkonu. Čo by počula len nerada, lebo sa naozaj veľmi snažila. Nebola predsa jej náplň práce, aby sa pri pracovaní aj usmievala! To s jej výkonom nemá nič spoločné a aj mu to povie, ak ide o to.
Povzdychla si a nechala jej mysľou preletieť ešte jednu myšlienku, a to takú, že z jej bývalej roboty konečne poslali výpoveď a dali ju jej šéfovi, aby mali istotu, že ju prevezme... Nebola to vôbec lákavá myšlienka. Jej nálada opäť klesla a to si už ani nemyslela, že by mohlo byť možné.
Hneď ako sa ozvalo z miestnosti rázne "vstúpte", sa s pozdravom pozrela na vedúceho a opýtala sa s malou dušičkou, čo po nej chcel.
„Slečna Szabóová,“ začal Adrián a ani sa na ňu nepozrel, len ďalej niečo ťukal do počítača. Ani v takejto chvíli si v duchu neodpustila okomentovať to jeho občasné nevychované správanie. „Zavolal som si vás kvôli tomu, lebo sa pár ľudí na vás sťažuje. Niečo v takom zmysle, že im kazíte deň svojou nanajvýš depresívnou náladou. Viete mi k tomu niečo povedať?“
Konečne sa jeho tmavé, zelenkavé oči odlepili od monitora a vážne sa na Noe pozrel. Tej skoro sánka padla až k zemi. Čo?
Adrián sa odsunul od stola a postavil sa.
„Ja viem, že ma do toho nič nie je, ale nedá mi to sa neopýtať. Keď sme sa v sobotu stretli na koncerte, zdali ste sa mi šťastná... Je prácou vedúceho, aby sa jeho zamestnanci cítili v práci dobre, inak ich môže rýchlo stratiť. Preto sa Vás pýtam - stalo sa niečo po alebo počas tých dní, čo sme boli na tom koncerte?“
Noe sa toto nezdalo ako štandardný postup vedúceho na zefektívnenie pracovného výkonu jeho podriadených. Jeho správanie ju vlastne celkom dosť vydesilo a nie je si istá, ako sa má voči nemu správať. Čo mu chodí po rozume? O čo mu ide?
Noe išla vybuchnúť hlava.
„Pán vedúci, ja som úplne v poriadku. Neviem, kde ste došli na to, že som v depresiách. Okrem toho, niečo takéto nemá vplyv na môj pracovný výkon, tak to vôbec ani nemusíte riešiť.“
„Noe...“ Vedúci sa zachmúril. Noe vlastne ani nevedela, či jej krstné meno naozaj vyslovil, alebo to bol iba akýsi neopodstatnený povzdych. Ale... bolo jej to jedno! Odmietala to riešiť. Čo je toto vlastne za hlúpy žart? Čo sa vôbec stará!? Nikto sa doteraz do nej nestaral, nikoho nezaujímala... tak prečo teraz on? Prečo sa na ňu pozerá tými jeho tmavými zelenými očami!?
Noe plytko vydýchla a chcela sa vypýtať von, nech môže ísť znova ku stroju, ale tá nepríjemná guča v jej hrdle jej to nedovolila. Nedokázala sa jej zbaviť, nech sa snažila rozmýšľať nad čímkoľvek iným ako bola situácia, v ktorej sa nachádzala.
Noe sa zachmúrila.
„Viete... musím sa vrátiť k práci,“ hlesla sťažka a vzhliadla k nemu. Adrián na ňu chvíľku bez slova hľadel, čo ju uvrhlo do nepohodlia viac, ako minútu predtým. Adrián zatriasol krátko hlavou a pozrel do strany.
„Len choďte,“ podišiel k stolu a sadol si za počítač, zjavne urobiť nejakú administratívu. Noe sa rýchlo zvrtla k dverám a náhlivo ich otvorila.
Prečo... Prečo sa nevie prinútiť robiť veci, ktoré by ju určite neskôr spravili šťastnou?
„Nomčiči.“ Noe pozrela škaredo na svojho kolegu, Adriána. Ten sa pri jej pohľade striasol a pokračoval: „Čo je? Tebe sa prezývka Nomčiči nepáči?“
„Skús hádať.“
Míša sa zmierlivo na ňu pozrela. „Noe... nech sa deje čokoľvek, vieš, že sa mi môžeš hocikedy zdôveriť...“
A je to tu znova... čo má urobiť pre to, aby ľudia konečne pochopili, že jej nič nie je? Zachmúrila sa a odložila nachvíľu príbor na tanier, z ktorého práve jedla.
„Pozri, ja som šťastná. Aj keď na to možno nevyzerám. Možno mám len nejaké únavné obdobie, ale nie je to nič, prečo by ste si mali robiť starosti.“
Míša váhavo prikývla a zmenila tému na niečo iné.
„Noe, počula si?“
„Hm?“ Odhryzla si zo svojho pečiva, keď sa počas jednej obyčajnej krátkej prestávky v práci rozprávala s Míšou a Adriánom.
„Vedúci nás opúšťa.“
Noe zamrzla na mieste. Čože?
„A dôvod?“ opýtal sa zarazene Adrián. Noe z neho preniesla pohľad na Míšu, ktorá jemne pokrčila plecami.
„Možno nejaké osobné problémy, alebo to proste nezvláda, vážne neviem... Zachytila som to od Dávida ráno. Piatok je tu vraj posledný deň.“
Čože?
Noe už zvyšok konverzácie nedokázala vnímať. Jediné, čo jej vŕtalo hlavou bolo, prečo ten človek chce odísť. Bol dobrý šéf, áno, opakovala sa. Vážne ju chce len-tak opustiť a nechať napospas novému šéfovi, ktorý vďaka jej preslávenému šťastiu bude horší ako opičí zadok?
Nie. Tento rozmar života pre zmenu nenechá len tak prejsť... Čo si o nej vesmír vlastne myslí? Stále jej hádzať polená pod nohy.
No keď už po smene stála pred jeho kanceláriou s úmyslom zaklopať a opýtať sa, čo sa vlastne deje. Žalúdok jej zovrela akási hnusná, neviditeľná sila. Čo ak... čo ak nebude chcieť ostať a všetka jej snaha bude úplne zbytočná?
Ešte pár sekúnd prešľapovala na mieste, kým si v duchu vynadala a rozhodla sa razantne zaklopať. To sa však, skôr ako sa stihla hánkami dotknúť dreva dverí, nekonalo, lebo sa dvere dokorán otvorili a v nich skoro do nej narazil Adrián.
Prekvapenie, ktoré mu vysadlo na tvár bolo evidentné, dokonca mal pri pohľade na tmavovlásku pootvorené ústa.
„Dobrý deň,“ vyriekla Noe skôr, ako táto situácia začala byť skutočne nepríjemná, „Máte chvíľku?“
Adrián zavrel ústa a uvoľnil jej priechod dverí.
Noe vošla dovnútra a so spokojnosťou mohla skonštatovať, že tu bol od jej poslednej návštevy ešte väčší poriadok. Ale to nebolo dobré znamenie, prebleslo jej mysľou. Možno sa skutočne sťahuje a tým pádom ich opúšťa.
Noe sa odhodlane otočila na Adriána.
„Je pravda, že chcete odísť?“
Adrián jej venoval prekvapený pohľad a vzápätí si iba rezignovane povzdychol, „Noviny sa šíria rýchlo.“
Prešiel okolo nej a zatiaľ čo si sám sadal na stoličku, pokynul Noe, aby sa posadila tiež. Tá len krátko pokrútila hlavou. Takže je to pravda.
„Ako zamestnanca, ktorý sa zaujíma o svoju budúcnosť, teda o to, či nedostane za nového šéfa niekoho, kto bude horší ako opičí zadok, so mnou dôvod vášho odchodu úzko súvisí a rada by som vedela jeho znenie.“ Ďalší, nie práve najšťastnejší, výber slov. Vedela, že možno bola viac, než trúfalá, ale kvôli zodpovedaným otázkam bola ochotná tento fakt prehltnúť.
Adrián sa zahľadel na poličku za Noe. Rozmýšľal, čo jej odpovie. Dôvod totiž nebol iba jeden.
„Viete,“ začal pomaly, „Nehodím sa na tento post a už nemám síl ďalej predstierať opak. Okrem toho, mám nejaké problémy, ktoré by som veľmi rád vyriešil a najlepšie by bolo, bez toho, aby ma ťažili ďalšie zbytočné myšlienky a povinnosti.“
Adriánov pohľad sa stretol s tým Noeminým.
Cítila akúsi zvláštnu únavu, ktorá z neho sálala, akoby práve na sekundu odhodil svoju vyrovnanú masku a ukázal jej aspoň sčasti, kto sa za ňou skutočne skrýva. A tá maska jej bola tak veľmi povedomá...
„Je mi to ľúto,“ vyslovila a jej pozornosť skĺzla na stotinu sekundy na zem. Vzápätí sa Adriánovi pozrela opäť do očí. „Je asi sebecké od vás žiadať, aby ste ostali, hoci to bola moja prvotná myšlienka, vďaka ktorej som prišla. Nebolo by správne žiadať to od vás. Avšak chcem, aby ste vedeli, že z môjho uhla pohľadu sa na tento post hodíte viac, než ktorýkoľvek iný muž, čo sa stará iba o seba, neberie ohľady na svojich spolupracovníkov a ide cez mŕtvoly.“
Nevedela, akú odozvu čakala, no táto sa jej rozhodne nepozdávala. Adrián si schoval tvár do podopretých rúk.
„...Pán Novoský?“ opatrne ho oslovila.
„Viete, že ste úplne iná ako ľudia, ktorých som doposiaľ stretol?“ ozvalo sa spod dlaní pána vedúceho, načo Noe zostala zaskočená ešte viac.
„Prosím?“
„Vymykáte sa všetkým štandardom,“ povedal a odmlčal sa, akoby zvažoval, či pokračovať ďalej, napokon však iba pokrútil hlavou. Do Noe sa vpili dve čisté, zelenkavé oči.
„Ste nebojácna, no niekedy sa zľaknete takých maličkostí, že to až vyráža dych. Máte jasné hranice, ktoré nikdy neprekračujete. Viete si nájsť schému, vzor takmer vo všetkom. A v neposlednom rade sa snažíte pomáhať ľuďom, aj keď samy ste na pokraji síl a súčasne pre vás títo ľudia predtým nikdy nič významné neurobili.“
Cítila sa byť ako paralyzovaná. Prečo jej toto všetko človek pred ňou hovorí? Kedy mu napadli takéto silné výroky? Kedy vôbec stihol podobné veci spozorovať?
„Hovoríte niečo, o čom nemáte ani páru,“ sťažka prehltla guču, ktorá sa jej vytvorila v hrdle. Prešla k dverám. Ľutovala, že sem vôbec chodila. „Neviem, kde ste podobné informácie nabrali, ale nie som ani zďaleka taký človek, akého opisujete.“
Chytila do ruky kľučku. Nachvíľu sa na ňu zahľadela. „Bola by som rada, ak by ste túto firmu neopustili. To je všetko, čo som vám chcela povedať.“
A s tým otvorila dvere.
Adrián si po jej odchode znova vložil tvár do rúk.
Noe rozmýšľala ďalších pár dní nad človekom, čo jej povedal toľko nonsensov. Nevedela čo si myslieť alebo ako prestať nad tým, nad ním myslieť.
Napochoduje do jej života, myslí si, že ju pozná, vyrukuje na ňu s takýmto nezmyslom a potom očakáva, že ona bude žiť pokojný život? Bez problémov? (Bez neho?)
Dievčina zhlboka vydýchla. Nepáčil sa jej tento zvrat udalostí. Ale čo mohla robiť? Možno k nej ten človek prechovával nejaké city, ale zrejme neboli nijako vážne, a ak by aj boli, ona by mu ich opätovať nedokázala. Nie, keď bol tak nestály, tak nevyspytateľný...
Prišiel jej, ako z iného sveta.
Spomedzi pier jej ušlo tiché uchechtnutie. Zvláštne, že práve taký človek jej povedal, že sa vymyká štandardom.
„To ty si ten divný, chlapče.“
Spomedzi pier jej ušlo tiché uchechtnutie. Zvláštne, že práve taký človek jej povedal, že sa vymyká štandardom.
„To ty si ten divný, chlapče.“
Komentáre
Zverejnenie komentára