Uväznená v ťažkom móde

Callisto

Opätky relatívne nízkych lodičiek mi klepotali o mramorovú podlahu tanečnej haly. Srdce mi bilo zrýchleným, no pevným tempom.

Keď som sa dostala ku preskleným dverám vedúcim na balkón, chvatne som ich otvorila, prešmykla sa von a pokúsila sa ich zavrieť.

Dvere však nedosiahli uhlu, ktorý by som očakávala a s neprirodzeným, tupým zvukom ostali odchýlené na pár uzlov.

Môj zrak spočinul na bielej topánke, ktorá bránila dverám k úplnému zavretiu. Pohľadom som vyhľadala majiteľa onej topánky.

„Prečo utekáš?“ Oči karmínovej farby sa mi zavŕtali priamo do duše. Prehltla som nepríjemnú pachuť v ústach a pokúsila sa dvere zavrieť znova.

Callistova tvár sa mierne skrivila, no svojimi slovami nedal znať, že by ho úder do nohy tak celkom zaujímal.

„Počuj, čím dlhšie tu budeš postávať, tým väčšmi zvyšuješ šancu, že upútame nežiaducu pozornosť...“

Znova som trochu odchýlila dvere a značnou silou nimi vrazila do Callistovej topánky. Ten sťažka vydýchol. „Takže, čo keby si ma pustila dnu a zatiahla záves?“

Zamračila som sa a povedala Callistovi očividné: „Chcem byť sama.“

Callistovi na tvár vysadol úškľabok. „Ešte som nepočul, že by bol korunnému princovi odopretý prístup do ktorejkoľvek časti zámku a to obyčajným hosťom. Okrem toho, čím dlhšie tu budeme stáť, koľko myslíš, že bude trvať, kým sem okrem zvedavých očí pristúpi aj stráž, ktorú bude určite zaujímať, prečo je nástupcovi trónu mliaždená noha a daný vinník ešte nesedí za mrežami kráľovského žalára?“

Vráska na mojom čele sa prehĺbila. So slovami, „Tak teda, dovidenia,“ som otvorila dvere balkónu a chcela som popri ňom prejsť preč.

Nakoľko ale Callisto blokoval značnú časť cesty, nemohla som popri ňom prejsť bez toho, aby som sa ho dotkla. Zdvihol ruky v obrannom geste a zamrmlal, „Princezná nemá žiaden zmysel pre humor.“

Pozorovala som ako sa šikovne prešmykol na balkón, zavrel dvere a zatiahol za sebou rubínový záves.

„Prečo si odišla? Nie, nechaj ma opraviť sa... Prečo si ušla?“

Uhla som pohľadom.

Rozmýšľala som, či mám byť sarkastická ako on alebo mu povedať pravdu bez zbytočnej omáčky. Rezignácia, ktorú som cítila pod vrstvou hnevu ma však prinútila zvoliť si druhú možnosť.

„Cítila som sa zahanbene,“ priznala som a skôr, než na to Callisto stihol akokoľvek zareagovať, som pokračovala, „Prakticky si využil svoje postavenie a to, čo sa stalo v Soleil, aby si ma prinútil otočiť sa chrbtom môjmu bratovi a neskôr si mnou fyzicky manipuloval-“

„Tým, čo sa stalo v Soleil myslíš to, že sme sa dvakrát pobozkali?“

„Nie!“ vyhŕkla som a moju rezignáciu opäť prevýšil hnev. Okrem toho to bol len jeden a to vynútený bozk, pokiaľ viem...

„Prosím ťa, aj tak to medzi vami súrodencami škrípe. Čo sa týka fyzickej "manipulácie" tebou, dala si mi súhlas. Požiadal som ťa o tanec a ty si povedala áno.“

„Či to medzi nami škrípe alebo nie, nie je tvoja vec a už vôbec nie dôvod na to, aby si náš vzťah či prípadný pokus o uzmierenie sabotoval. Dala som ti súhlas po tom, čo si sa mi vyhrážal. A dala som ti súhlas k tancu, nie k tomu, aby si ma vyložil na vrch tvojich topánok a po zvyšok piesne ma zvieral ako vo zveráku v snahe, aby to vyzeralo ako-tak prirodzene.“

Callisto nadvihol obočie a pomaly vyslovoval, „Povedala si, že nevieš tancovať. Myslel som, že takýto typ tanca bude pre teba príjemnejší, než keby si sa potkýnala a tak cítila "zahanbenie" z toho, že rodina Eckhart poriadne neučí svojich príslušníkov základom sociálneho života.“

Zaťala som zuby i päste. Párkrát som sa nadýchla a vydýchla. „Čo chceš?“ precedila som pomedzi zuby v nádeji, že zo seba dôvod rýchlo vysype a ja už nebudem musieť znášať jeho prítomnosť o nič dlhšie.

Callisto párkrát zažmurkal, akoby sám zabudol, prečo sa mi vnútil do môjho osobného priestoru.

„Och, áno. Prečo vzťah, ktorý si vykreslila šľachte, nepodchytiť a neurobiť z neho niečo skutočné? Myslím, že by sme obaja z tohto vzťahu ťažili a bol by nám skôr na prínos, ako na škodu.“

Callistove rysy tváre nabrali na vážnosti.

Moje však prevalcoval značný šok.

Vzťah medzi mnou a Callistom? Ja a on?

„Ah, vidím, že ťa ešte trápi ten incident...“ 

Callisto uvoľnil svoj postoj. Vnoril dlaň do vnútorného vrecka prešívaného saka a vytiahol odtiaľ niečo, čo pripomínalo menšiu čepeľ schovanú v ozdobnej pochve. Zmätene som kmitala z jeho tváre k tomu predmetu.

„Nič väčšie som si nemohol zobrať, keďže je to oslava mojich narodenín, ale pokiaľ urobíš rez, malo by to splniť svoj účel...“

Callisto naznačil palcom priečnu líniu na svojom hrdle a dlaň, na ktorej spočívala dýka nastrčil ku mne.

„Aký účel?“ dostala som zo seba.

„Vrátiť mi požičané, samozrejme. Nemohla si predsa zabudnúť na naše prvé stretnutie.“

Prehltla som a z Callistovej tváre mi zrak padol na dýku. 

To, že je psychopat som vedela od začiatku. No popri všetkých udalostiach tento fakt zosivel a nebol tak nápadný... Tento poškodený človek odo mňa chce, aby som si ho eventuálne vzala a zároveň mi podáva dýku, aby som mu podrezala hrdlo. Existuje niečo kontradiktickejšie?

Zachmúrila som sa a po konštantnom lesknutí červeného kruhu nad Callistovou hlavou som sa rozhodla.

Natiahla som ruku k dlani s dýkou, ktorú ku mne vystieral. Akonáhle sme sa dotkli, pred očami sa mi rozsvietila tabuľka.

[Chceš zaplatiť 2 milióny zlata alebo 200 bodov reputácie, aby si zobrazila náklonnosť tejto postavy?]

Po zahliadnutí zobrazovaného percenta som pocítila sklamanie, no zároveň sa mi aj akosi zvláštne uľavilo.

Samozrejme, že kvóta nebola naplnená ani do dvoch tretín. 63% je príliš málo na to, aby som dokázala prežiť až do konca s týmto šialencom. Ako ma môže žiadať o vzťah s takýmito hodnotami?

„Tvoj výraz je zrazu úplne iný,“ z myšlienok ma vytrhol Callistov hlas. Vnútorne som sa otriasla a opäť čelila jeho pohľadu.

„Vaša výsosť,“ oslovila som ho formálne, „Mám otázku, na ktorú by som rada dostala odpoveď,“ odmlčala som sa. Callisto mi pohľad trpezlivo opätoval.

„Ľúbite ma?“ vyslovila som a pozorovala reakciu muža predo mnou.

Tomu sa zreničky rozšírili prekvapením a chvíľu nebol schopný odpovedať.

Pomaly zopakoval moje slová.

„Princezná, myslím, že ani jeden z nás nie je v pozícii, aby mohol prechovávať takéto naivné myšlienky.“ Odmlčal sa.

„Vstúpiť do vzťahu z lásky? Princezná je mi sympatická, áno, to iste. Cítim sa v tvojej prítomnosti dobre a šťastne, no ide skôr o spojenectvo v tomto svete, než o lásku,“ Callistovi ušiel spomedzi pier strojený smiech.

Môj pohľad potemnel.

„Neurobím to,“ stiahla som svoju ruku z Callistovej, v ktorej spočívala dýka.

Callistov pohľad nasledoval tento pohyb a následne moju tvár. 

„A čo sa týka tvojej ponuky-“ Moje slová zanikli v Callistovej dlani, ktorou mi prekryl ústa. 

„Stop, princezná,“ dostal zo seba položartovne. „Na tvoju odpoveď si rád počkám do dňa, kedy dosiahneš vek dospelosti...“

Kyslo sa uškrnul. „Nezniesol by som podobné odmietnutie v deň mojich narodenín.“ 

Nadvihla by som obočie, no nechcela som znevažovať tento prejav úprimnosti svojim nekontrolovaným výrazom.

V skutočnosti som ho chcela požiadať o viac času na premyslenie si jeho ponuky, no to, že to navrhol sám mi vlastne dobre padlo.

Spoza otvoreného okna vedľa sme začuli ako sa jeho asistent dožaduje informácie, kde sa práve princ nachádza.

Callisto zaklial a rýchlo sa rozlúčil.

Nezabudol dodať, že mám vyjsť až keď sa situácia vnútri trochu upokojí.

Ďakujem. Bez teba by som vyšla z tohto prekliateho miesta, v závese tvojho tieňa a nechala sa roztrhať či už svojou rodinou alebo žralokmi dychtiacimi po kvalitnej dráme či po škandále. 

Nie, že by časový odstup v našom odchode z balkóna nejako extra pomohol v uhladení tejto situácie...

Pretočila som očami nad záchrancom, ktorý vlastne spustil ďalší akt v tejto tragédii, ktorej sme boli všetci súčasťou.

Za princom sa s cvaknutím zatvorili dvere od balkónu. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Oprela som sa predlaktiami o kamenné zábradlie obkolesujúce miesto, ktoré by malo zabezpečiť súkromie a s malou štipkou nádeje aj bezpečie.

Callisto bol nekontrolovateľný živel. Nemohla som predpokladať, ako sa v ktorej situácii zachová. Tiež už som bola svedkom – svedkom? – skôr obeťou zachytenou v pokuse o atentát na tohto šialenca počas loveckej súťaže, čo nebol ani zďaleka zážitok, ktorý by som si chcela kedykoľvek a za akýchkoľvek okolností zopakovať.

Ako som nad jeho ponukou rozmýšľala, tým viac argumentov, prečo ju neprijať, sa v mojej hlave vynorilo.

A boli medzi nimi aj dôvody, za ktoré, pravdupovediac, princ nemohol, no tieto nepríjemnosti sa mi z nejakého dôvodu asociovali v mojej hlave výhradne v spojitosti s ním.

Avšak za to, že mi počas našej prvej interakcie pritlačil meč na krk rozhodne mohol! Ponosovala som sa v duchu.

Striaslo ma pri predstave, že by som ja sama niekomu držala pri krku naostrený nôž...

Callisto musí byť monštrum.

Nič. Absolútne nič jeho vtedajšie počínanie pri fontáne neospravedlňuje. A tiež tie jeho keci o spojenectve.

Láska neexistuje, drahá Penelope. Iba tento špinavý svet pokrytý hrubou vrstvou čohokoľvek, čo je odporné a nechutné... Predstavila som si vo svojej mysli jeho hlas podfarbený mojim preafektovaním, ktoré vyrašilo pod náporom iritácie, ktorú vo mne nejakým spôsobom ten muž vyvolal jeho posledným premúdrelým prejavom.

Ako keby som nevedela, že manželstvá, najmä v tomto situovaní, sa uzatvárajú na základe naplnenia či už materiálnych potrieb alebo nemateriálnych, ktoré s láskou majú niečo spoločné v jednom prípade zo sto...

Som naivná, ak chcem od sveta viac?

...

Som naivná, ak chcem naplniť svoje potreby, aj keď viem, že na to nie je čas?

...

Pravda je taká, že na ničom takom ako je láska v mojej momentálnej situácii nezáleží. Dôležité je sa odtiaľto dostať.

A hnevalo ma, že to Callisto spomenul predo mnou.

Na mojej schopnosti dostať sa von záviseli percentá náklonnosti hlavných mužských postáv, ktoré sa zvyčajne obšmietajú okolo mňa.

Neviem, čo presne sa stane na oslave mojich narodenín, no verím, že sa vtedy veci radikálne zmenia. Čo znižuje už tak malé šance na prežitie, ktoré som doposiaľ mala.

Najlepšie, čo môžem urobiť, je staviť celé svoje úsilie na Ecklesa, ktorého percentá náklonnosti presahujú už 90%. 

Samozrejme, uskutočniť to za pravdepodobnosti, že zvyšné percentá pôjdu hore a to rapídnym tempom.

Ak percentá závisia na "poskladaní" celého puzzle, kedy sa pri priložení posledného a správneho kúsku do mňa postava bezhlavo a bezvýhradne zamiluje, tak som vo výsostnom háji a ani sa mi nechce rozmýšľať nad tým, čo by som robila, ak by k tejto situácii aj skutočne došlo...

Ostáva mi dúfať v opak.

Súťažný kôň, na ktorého som stavila – prosím, nesklam ma.

 

Eckles

Po zhrnutí si všetkých mojich možností a po zrekapitulovaní si posledných zážitkov i toho, čo ma čaká, som dospela k záveru – Čo tu ešte robím, strácam na tejto udalosti drahocenný čas, ktorý môžem stráviť pri úspešnej snahe dosiahnuť číslo 100 jagajúce sa nad Ecklesovou hlavou alebo tiež – venovať sa jeho zvádzaniu...

Je to absolútne nemorálne, to viem.

No niektorí z vás možno dokážu pochopiť, že pokiaľ nám ľuďom ide o krk, snažíme sa prežiť zo všetkých síl a chytáme sa každej slamky, ktorá sa objaví v našom zornom poli.

A čím sa náš koniec väčšmi približuje, tým zúfalejšie a odhodlanejšie sa mu snažíme vyhnúť.

Čo sa týka môjho plánu, rozhodla som sa zmeniť prístup – zahodím vzťah otrok-pán, na ktorom som doteraz stavala a ponúknem mu takmer rovnocenné priateľstvo.

Prečo som tento prístup nezvolila už na začiatku?

Pretože bol schopný – ako všetky objekty záujmu v tomto svete – ma pri brnknutí na nesprávnu strunu zabiť.

S pribúdajúcou náklonnosťou som ochotná uveriť, že toto nebezpečenstvo z veľkej časti pominulo.

Penelope, už nevidíš nad objektom záujmu číselnú hodnotu náklonnosti, pokiaľ si za to nezaplatíš. Čo ak urobíš niečo, čo zapríčiní, že jeho náklonnosť padne pod nulu a on ťa zabije?

Striaslo ma.

Moje alterego teda vie, pri akej príležitosti sa má ozvať...

Vzťah otrok-pán doteraz fungoval. Je to vlastne overená cesta. No čo ak v takomto vzťahu percentá viac nebudú stúpať? 

Čo ak je problematika zvyšovania náklonnosti práve typu puzzle – buďto poskladám mozaiku správnymi krokmi, časťami, alebo vôbec?

Zacítila som na jazyku pachuť krvi, načo som si prestala kúsať do pery.

Mala by som staviť na starú dobrú intuíciu. Vycítiť, aké postavenie zaujíma ten druhý. Reč tela, pohľady, hlas. Toto všetko sa predsa nedá ovládať bezchybne.

Zabudla si, že žiješ v systéme hry. Myslím, že práve toto bude možné. Hlavne s tak dvojtvárne navrhnutým charakterom ako je Eckles...

Zacítila som na jazyku ďalší príval krvi.

Nahlas som zanadávala a pritlačila si plátennú vreckovku k perám.

Vážne si v tomto pošahanom svete nemôžem byť ničím istá? Kde sa stratila moja sebadôvera?

...

Nemala som ju ani vo svojej minulej realite.

A hoci teraz viem aspoň sčasti predpokladať priebeh udalostí, aj tak nemám istotu, že sa vyvinú podľa mojich očakávaní a plánov. Presne ako v tom predchádzajúcom, prekliatom svete.

Môj vnútorný monológ nachvíľu stíchol. Potom som sa neveselo zasmiala.

A presne pre toto sa chcem vrátiť. Nič sa nezmenilo. Svet okolo mňa sa zmenil, no ja nie. Aký význam má teda ostávať tu, keď v mojom predchádzajúcom svete nebol tak do oka bijúci systém, ktorý by sa mi miešal do života a ponúkal mi, čo môžem v danej situácii urobiť? Aký význam má nastavovať tu krk denno-denne za niečo, na čom mi v skutočnosti nezáleží?

Znechutene som zišla dole z koča. Stráže boli značne zmätené mojim osamoteným výjavom a náhlym príchodom.

Callistovi si sa nebála mliaždiť nohu medzi dverami. Ozvalo sa moje alterego povzbudzujúco potom, čo som dodebatovala s hlavným strážcom.

V duchu som si povzdychla.

Callisto dáva svoje emócie explicitne najavo, kdežto Eckles vníma veci častejšie inak, než ukazuje navonok.

Po otvorení brány som kráčala vydláždenou plochou priamo k nášmu sídlu. Pokladala som jednu nohu pred druhú a pokúšala sa nespadnúť na nízkych, no stále opätkoch.

Chcela som sa predtým, než prídem za Ecklesom, prezliecť, no akonáhle som prechádzala okolo okien Derrickových komnát, započula som akýsi zvuk. 

Obzrela som sa za seba a následne kdesi vedľa, do diaľky. Zazrela som vysokú, tmavú postavu.

Tá, keď si všimla, že jej venujem pozornosť, ku mne prišla bližšie.

„Pani moja,“ oslovil ma a nachvíľu sa odmlčal, „Čo tu robíte?“

Pohľad na Ecklesa ma prinútil prehltnúť guču viny a nervozity, ktorá sa, kedykoľvek som mu čelila, zjavila a nedovolila mi poriadne dýchať.

Je to však môj najlepší kôň a preto doňho nesmiem prestať investovať. Či už materiálne, alebo nie.

„Bola som na ceste do svojich komnát,“ nanútila som si na tvár milý úsmev.

„Nemali ste byť na oslave narodenín korunného princa?“ opýtal sa priamo, čo ma zaskočilo.

„Povedal mi to majster,“ dodal, keď zbadal môj výraz.

Potlačila som nutkanie zakryť si polovicu tváre dlaňou nad mojou ignoranciou.

Samozrejme, že sa o tom dozvedel...

„Áno, Eckles,“ priznala som. „Necítila som sa však dobre a preto som z oslavy odišla skôr.“

Po chvíli krátkeho mlčania sa Eckles opýtal, „Nič sa vám nestalo?“

Srdce mi zovrel úchop viny. 

Hoci som si nebola istá Ecklesovým skutočným postojom, slová prejavenej starosti ma takpovediac dojali.

Keď som si ale spomenula na fakt, že tohto chlapca prakticky využívam, nedokázala som si ich pripustiť k sebe.

„Som v poriadku,“ prehltla som a dúfala, že úsmev na mojej tvári ostal nezmenený.

Chcela som, aby to už konečne skončilo...

Tento umelý vzťah mojej duši nerobil vôbec dobre. Za posledných niekoľko týždňov nebolo noci, kedy by som sa nebudila na dusenie.

Srdce mi vtedy bije zúfalo a rýchlo, presne ako teraz.

„Pani,“ oslovil ma znova Eckles a podišiel bližšie.

„Vidím, že nie ste v poriadku, tak prečo... Prečo toto všetko znášate?“

Mala som pocit, akoby snáď Eckles chcel zo mňa dostať priznanie. Avšak nedokázala som mu odpovedať ihneď. Len som sklopila pohľad a čakala, kým ma záchvat nervozity opustí.

„Všetko je v poriadku, ak si v poriadku ty, Eckles. Pamätaj na to. “

V Ecklesovych očiach sa zalesklo niečo, čo som nevedela tak úplne identifikovať. Potom sklopil zrak a ostalo medzi nami úplné ticho.

Neskôr Eckles ku mne opäť pohliadol.

„A vy... ste šťastnejšia, než keď ste ma do tohto domu priviedli?“

„Áno.“

Prepálil ma jeho ostrý pohľad.

A ja som si nemohla pomôcť a interpretovala som si ho ako klamárka...

„Eckles, na oslave som si nemohla poriadne zatancovať... Bol by si taký ochotný a venoval mi tento tanec?“

Hoci mi môj pokus prišiel trápny a nanajvýš neohrabaný, nedokázala som sa primäť k tomu, aby som Ecklesa opustila a skúsila naňho zapôsobiť inokedy.

Bolo očividné, že nemám svoje pocity a výzor pod kontrolou, no nemohla som si nechať ujsť šancu na získanie tých túžobných sto percent a moju následnú vstupenku vedúcu preč z tohto bojového poľa.

Cítila som, akoby sa mi pokožka skrútila pod všetkou tou neúprimnosťou a nechuťou. No nádej týmto pocitom úctihodne kontrovala.

Eckles mi ochotne chytil nastavovanú dlaň. Pritiahol si ju však k tvári a oprel si moje hánky o svoje líce. Privrel oči.

Využila som túto šancu, aby som skontrolovala skrytú hodnotu lesknúcu sa nad jeho hlavou.

98%

Na jednej strane ma potešil dvojpercentný nárast a nie padnutie.

Na druhej strane som chcela vedieť, že kde v zadku sú tie poondené zvyšné dve percentá.

„Keby to bolo možné, tak rád by som vás uniesol a odtiahol preč od tohto spráchniveného, hrozného miesta,“ počula som jeho tichý hlas, ktorý mi na chrbte vyvolal husiu kožu.

Znova sa vo mne bili dva pocity.

Jeden by som nazvala "dočerta, uber, chlapče", a ten druhý "možno by som ho mala nechať urobiť to, aby mu meter instantne skočil na to hlúpe trojmiestne číslo".

Rozhodla som sa však zareagovať s chladnou hlavou.

„Oceňujem tvoje myšlienky, no netreba ma nikam unášať. Som presne tam, kde mám byť,“ zasmiala som sa.

Eckles lenivo otvoril oči a vyhľadal moju tvár, na ktorej hral opäť jeden nútený úsmev.

„Ak by bol útek možný, dali by ste mi súhlas, aby som vás uniesol?“

„Samozrejme.“

Ecklesov úchop na mojej ruke v okamihu spevnel a ja som sa cítila opäť o niečo nepríjemnejšie.

Doteraz nenápadný pocit paniky vo mne začal pomaly narastať. Pred očami sa mi na sekundu z nejakého dôvodu objavil obrazec červenej vlajky.

„Nakoľko to bola ale čisto hypotetická otázka,“ rýchlo som dodala k svojej jednoslovnej odpovedi a relatívne bez problémov si vymanila ruku z Ecklesovho zovretia, „Nemôžem vedieť, či by som zareagovala rovnako aj v onej situácii.“

Ako Eckles spozoroval vzdialenosť, ktorú som chtiac či nechtiac medzi nami svojim konaním vytvorila, jeho rysy stvrdli. Sťažka som prehltla.

Chcela som celý dojem napraviť, no ako som otvárala ústa, slova sa ujal Eckles.

„Pani moja, mali by ste ísť spať. Je neskoro. A nakoľko ste opustili kráľovský banket kvôli zdravotným ťažkostiam, mali by ste sa venovať svojmu zdraviu.“

„Eckles,“ vyslovila som rýchlo, no zahliadla som už len jeho vzďaľujúci sa chrbát.

Mala by som ísť za ním, chytiť ho za ruku a vysvetliť mu to.

Problém ale je, že k žiadnemu nedorozumeniu nedošlo.

Zaťala som ruky v päsť a pozorovala Ecklesovu vzďaľujúcu sa siluetu.

Viem to ja... a pravdepodobne to cíti aj on.

Momentálne si myslím, že zblížiť sa viac s Ecklesom by malo katastrofálne následky.

Eckles predstavuje, ako dvere od mojej slobody, tak aj moju záhubu.

Čo sa asi tak stane, keď zistí, že celý náš vzťah je iba ilúzia vybudovaná na klamstve?

 

Derrick

Neobťažovala som sa s vyzúvaním topánok a do postele som padla v oblečení.

Po chvíli mi však došlo, že zaspať s mejkapom na tvári by určite nebol najlepší nápad, a tak som sa odhodlala ho odstrániť.

Keď už som bola v tom, tak som si napokon vyzula aj lodičky a vyzliekla sa do spodného prádla. Opäť som sa hodila do perín a tlmene do nich vydýchla.

Prežila som ďalší deň medzi psychopatmi v objatí skoro nezvládnuteľných emócií. Kedy sa dostanem z tohto pekla preč?

Prevrátila som sa na bok a ešte chvíľu sa utápala v pocitoch ukrivdenia.

Nerátala som s tým, že by som dnes skutočne zaspala, no dúfala som, že sa mi podarí podľahnúť aspoň mikrospánku.

Napokon ma z vytúženého stavu vytrhlo otvorenie dverí. Otupene som rozlepila oči a sledovala poodchýlené dvere, od ktorých sa nieslo matné svetlo. Rozoznala som v tmavej siluete vojvodu.

Pravdupovediac som sa z oslavy vytratila bez jediného slova, takže som istý výplach žalúdka očakávala. Dúfala som však, že to počká do rána... Potlačila som zastonanie a mienila sa čochvíľa posadiť. Lenže na moje počudovanie sa matné svetlo z mojej izby vytratilo spolu s tichým zavretím dverí.

Prekvapene som žmurkala do tmy. Vojvoda ma prišiel... skontrolovať?

Po chvíli som pocítila slabé zahriatie pri srdci a na tvári sa mi následne rozlial malý úsmev.

O pár okamihov neskôr sa mi podarilo zaspať úplne.

 

Ráno ma skutočne čakala hubová polievka vo vojvodovej pracovni, no zdalo sa, že podobné kúsky pravá Penelope vystrájala pravidelne.

Nebol teda veľký problém vyžehliť si to u hlavy rodiny, na ktorú veľmi efektívne platil ľútostivý výraz s ospravedlnením, že mi počas banketu prišlo zle. 

Napokon ma nechal ísť, aj napriek neutíchajúcim nespokojným vyjadreniam voči mojim činom.

S celkom prijateľnou náladou som vyšla z vojvodovej pracovne von. Tá však pomerne rýchlo opadla, keď som sa plne zahĺbila do svojich myšlienok.

Do oslavy mojich narodenín neostávalo veľa času.

Pokiaľ sa mi do dvoch týždňov nepodarí zdvihnúť náklonnosť inej mužskej postavy na sto percent, sama prídem za Ecklesom a budem dúfať, že prosba, aby ma uniesol preč z vojvodstva bude ten katalyzátor, ktorý úplne zmaximalizuje jeho náklonnosť.

Moje zvyšné možnosti, ktoré mi ostávali teda boli...

Winter a moji bratia.

Samozrejme, nie som zástancom incestu a "zakázanej lásky", avšak verím, že bratský route by priniesol vyznanie, nie mileneckej, ale súrodeneckej lásky.

Priznám sa, že je ťažké predstaviť si ako mám s tými dvoma hyenami aspoň trochu bližší vzťah, no moje možnosti sa veľmi rýchlo míňali.

Mimo toho, Derrick a Reynold predstavujú postavy, s ktorými sa dá relatívne ľahko stretnúť. Asi najľahšie zo všetkých získateľných postáv. Takže, istá šanca by tu bola.

Záležalo už len na tom, ako svoj plán uvediem do pohybu.

 

„Derrick? Prišla som sa ti ospravedlniť za včerajšok,“ klopala som na dvere mladého vojvodu a čakala na odpoveď.

Tá však neprišla, no namiesto nej sa v dverách objavil mladý pán osobne a penetroval ma svojim mrazivým pohľadom.

Ak bol prekvapený, nedal to na sebe znať.

Výraz, ktorý som si naštelovala na tvár bol iba chabou napodobeninou toho, ktorý som pôvodne plánovala nasadiť. Derrick ostal bez pohnutia stáť vo dverách a premeriaval si ma pohľadom.

„Môžem vojsť dnu?“ opýtala som sa, načo Derrick takmer nečujne povzdychol a sám vošiel do svojej pracovne, nechávajúc za sebou otvorené dvere.

Trpký pocit som v sebe rýchlo udusila a odhodlane vošla dnu.

Nechcela som všetku vinu hádzať na arogantného korunného princa, no z môjho pohľadu to bola len a výhradne jeho chyba.

Ani som sa nenazdala a začala sa mu v kancelárii sťažovať, že ma ten skazený muž vydieral, a kvôli blahu rodiny Eckhart som sa bála oponovať mu, čo viedlo k môjmu následnému podrobeniu.

Skôr, než som sa ale stihla dostať k pointe môjho sťažovania, Derrick mi vstúpil do prejavu, „Nech boli tvoje dôvody akékoľvek, nemala si ma nechať robiť zo seba hlupáka, ktorý sa ťa snažil chrániť, keď si bola pevne rozhodnutá neprijať moju pomoc.“

Prikývla som. Hoci som mu rozumela, v onej chvíli som nevidela iné východisko.

To, čo Callisto využíval, aby ma dostal presne tam, kde ma chcel mať, som vnímala ako niečo, čomu sa nedalo len tak ľahko vzdorovať. A tváriť sa, že by som bola spokojná s tým, čo sa na bankete vtedy udialo, išlo proti môjmu vnútru.

Preto som Derrickovi nemohla dať včas dostatočne najavo, že jeho intervencia by len veci skomplikovala a sťažila. 

Skôr, než som mu stihla vysvetliť svoju pozíciu, dostal zo seba muž predo mnou tú najviac zbytočnú vec, „Tvoja nevyspelosť snáď nemá hraníc.“

Zaklapla som ústa. Sánka sa mi mimovoľne napla a môj pohľad stratil akúkoľvek zainteresovanosť, ktorá v ňom dovtedy bola.

„Nemala som za tebou chodiť. Bola to chyba,“ vydala som zo seba a vybrala sa na odchod. Pred dverami som ale zastavila.

„Pochopenie či podpora...“ odmlčala som sa, „To pre teba očividne nič neznamená.“ Vzápätí som to však oľutovala a zahanbene otvorila dvere. Ignorujúc moje meno, ktoré Derrick opakovane vyslovil, som vyšla von.

Mohla som tam ostať dlhšie. Mohla som sa pokúsiť zvýšiť náklonnosť môjho brata... No niečo vo mne sa vzoprelo.

Derrick nebol môj skutočný brat.

A ak by sa mi náhodou podarilo zlepšiť s ním vzťah, ľutovala by som to. Prečo?

Pretože je to niečo, čo sa mi ani s mojim reálnym bratom v skutočnom svete nepodarilo. Cítila by som vinu a akési ochudobnenie. Škrelo by ma to po celý život.

...

Je jednoduchšie myslieť si, že za kvalitu mojich vzťahov môže niekto iný. Najmä, ak mi vlak už v podstate odišiel.

Otriasla som sa a nahodila ľahostajný výraz.

Je na čase kontaktovať zajačieho mága - Wintera.

 

Winter

„Pennel, kde sa v momentálnej chvíli nachádza Eckles?“

„Na cvičisku, pani,“ odpovedal komorník, načo som prikývla. „Dobre...“

„Mám mu odovzdať nejaký odkaz?“ opýtal sa Pennel, keď si všimol, že som bola dlhšiu dobu ticho.

„Nie, nie je potreba,“ zatriasla som záporne hlavou.

Plán je sledovať jeho lokalizáciu, aby som sa mu mohla vyhnúť alebo ho prípadne vyhľadať, pokiaľ by išlo skutočne o život.

Ešte raz som sčesala pohľadom výpis z aukcie, ktorý mi Pennel priniesol a prikývla som.

„Daj pripraviť cukrovinky trvanlivejšieho charakteru a pošli ku mne Emily,“ povedala som. Starší pán sa uklonil a išiel vybaviť moju požiadavku.

Keďže som v podstate zahodila možnosť plynulejších, systémom navrhnutých intervencií s Winterom, stretnúť sa s ním bolo teraz omnoho ťažšie.

Winter bol dokonalým džentlmenom. Vždy rešpektoval moje slová a pocity. Dokázal svoje emócie udržať na uzde a presmeroval celú pozornosť inam, pokiaľ sa mu vývoj udalostí či konverzácie nepozdával. 

A aj keď ma upodozrieval, vždy to robil diskrétne, so zreteľom na to, ako sa môže cítiť druhá strana, pokiaľ by boli jeho obavy neopodstatnené. 

Bol ochotný vypočuť si dôvody môjho chovania a pobádal ma k ich vysloveniu.

Pri ňom jedinom som nemala ten pocit, že ma mal v úmysle počas nášho prvého stretnutia zabiť. Vnímala som ho práveže ako niekoho, kto bol vždy ochotný a pripravený ma nejakým spôsobom utešiť.

Prečo som teda naše ultimátne spojenie zavrhla?

Nuž, hlavným a dosť hlúpym dôvodom bola naskytujúca sa možnosť zvýšiť interakciu s Ecklesom na úkor Wintera. Prišlo mi to ako dobrý nápad, dokým Eckles nezačal javiť známky agresívnejšej manifestácie jeho pocitov voči Penelope – teda mne, uh.

Winterova "zrada" bola len zámienka k tomu, prestať sa s ním stýkať.

Vedela som, že ak by som Winterovi zakázala ma znova kontaktovať, tak by moje rozhodnutie rešpektoval.

Bola som si vedomá toho, že za skrat v Soleil, ktorý spôsobil, že sa deti dostali do rúk stúpencov Laily, mohol predovšetkým systém. No prejavovať Winterovi súcit by len prilialo do hnevu a sebaobviňovania, ktoré vtedy pociťoval. 

Menších dôvodov, prečo sa s ním ďalej nestýkať, bolo viac, to iste. Ale aby som zachovala jeho aj svoju tvár, o týchto dôvodoch radšej pomlčím...

Emily so zaklopaním a mojim následným pokynom k vstúpeniu vošla dnu. 

Vysvetlila som jej, čo presne má urobiť, a následne ju prepustila, aby sa mohla venovať svojej misii.

Končeky prstov mi tŕpli od očakávania z nasledujúcich udalostí.

To očakávanie však nebolo pozitívneho charakteru.

Bála som sa, že by ma mohol zajačí mág odmietnuť. I keď mi to prišlo nepravdepodobné. 

Bála som sa jeho reakcie na moju frekventovanú a rýchlu zmenu názorov a srdca.

A bála som sa znova niekoho využívať pre svoj prospech.

 

Opäť som stála pred dverami označenými podobizňou bieleho zajaca. 

Nadýchla som sa a s následným výdychom som mienila zaklopať na dvere, no skôr ako sa moje hánky stihli dotknúť tmavého dreva, sa dvere dokorán roztvorili a v nich na mňa spoza bielej masky začali hľadieť modré oči.

Neviem, či ste si niekedy všimli, že občas, pred nečakanou búrkou, je nebo prekrásne čisté aj celý deň, a vtedy má odtieň blízky Winterovým očiam. Odtieň o niekoľko stupňov sýtejšej blankytne modrej.

Jeho výraz som nemohla vidieť, no podľa rozšírenia zreničiek a celkového roztvorenia očí bol značne prekvapený, hoci dostal odo mňa odkaz a sám ma pozval k sebe do cechu, aby sme celú záležitosť vyriešili.

„Pani,“ vyslovil, „nemáte na sebe masku.“

Pousmiala som sa. „Nie. Nemám.“

Nemalo by to veľký význam, keďže som sa s ním stretla bez masky už v Soleil, zatiaľ čo on bol plne zahalený v rúchu svojej druhej osobnosti, ktorú ukazoval svojim klientom a svetu, ktorému pomáhal svojimi čarami.

Avšak môj výzor bez masky mal pre mňa tiež symbolický význam.

Winter ustúpil a pustil ma dnu.

Cítila som na sebe pár zvedavých očí. Winter však na sebe nedal znať ani ten najmenší náznak nedočkavosti.

Posadili sme sa k okrúhlemu stolu, kde nám obom nalial značne aromatický čaj. 

Bol trpezlivý, i keď som mu pochválila impozantné umenie pripravovania čaju, pri ktorom sa vďaka jeho mágii všetky náčinia vznášali vo vzduchu a predvádzali tak akýsi nekontroverzný tanec.

Tiež som pochválila aj chuť a vôňu čaju. Veľmi dobrá voľba...

No Winter bol stále trpezlivý, všetky moje komplimenty prijímal s poďakovaním. Vôbec sa nemal k tomu začať našu konverzáciu prvý.

Možno sa bál on mojej reakcie?

Odložila som svoju šálku na podšálok a zahľadela sa Winterovi do očí.

Bol to jediný indikátor jeho myšlienok.

Utrúsila som ešte jednu poznámku ohľadne dobre robenej roboty v rámci môjho biznisu s drahými kameňmi.

Keď i na toto prikývol, rozhodla som sa postúpiť ďalej so svojou misiou.

„Je mi ľúto, ako som sa zachovala v Soleil,“ vyriekla som.

Winterove oči, ktoré zatiaľ odzrkadľovali pokoj, sa opäť rozšírili prekvapením.

„Pani, s vašou reakciou nebolo absolútne nič zlé,“ začal po chvíľke mlčania, s perfektne pokojným hlasom, „Nehľadiac na to, ako veľmi si prajem druhú šancu, nemám žiadne právo ju vymáhať.“

Premerala som si ho pohľadom.

„Nezachovala som sa čestne. Povedala som veci, ktoré som nemyslela vážne. Urobila som to preto, aby som sa obohatila, hoci som vedela, že vás tie slová rania.“

„Obohatila?“ vyslovil Winter.

„Nemôžem vám popísať všetky okolnosti, no verte, že som konala vo vlastnom záujme,“ odmlčala som sa a môj pohľad nachvíľu zastal na šálke čaju predo mnou.

„A stále konám vo vlastnom záujme. To, že ľutujem, ako som sa zachovala, ale myslím vážne.“

Pán králik sa jemne naklonil dopredu.

„Obávam sa, že vám veľmi nerozumiem. Kvôli vlastným záujmom posúvate úprimnosť a emócie na druhú koľaj? Vaším hlavným záujmom teda nie je vaše psychické zdravie?“

Psychické zdravie? Je to luxus, ktorý si nemôžem dovoliť.

„Mojim hlavným záujmom je prežitie,“ vyslovila som ignorujúc nepríjemné pocity, ktoré vo mne svojim predošlým výrokom vyvolal.

„Preto som vám napísala odkaz, čo som poslala po slúžke. Odkaz vďaka ktorému ste ma sem dnes pozvali.“ Nahliadla som do jeho modrých očí. „Potrebujem ochranu. Chcem byť živá a zdravá.“

Samozrejme, viem, že ultimátna ochrana na tomto svete neexistuje, pretože Winter môže kedykoľvek od zmluvy odstúpiť, nakoľko sa čoskoro objaví Yvonne a pomotá mu hlavu. 

Taktiež, muž predo mnou nie je nedotknuteľný, a ak by nejaké brutálne úžasné kúzlo, ktoré by človeka ochránilo pred všetkým zlým, existovalo, tak by ho už dávno zoslal na seba a neriskoval by deštrukciu v Soleil. 

V čo som však dúfala okrem obnovy kontaktu s Winterom, bolo, že by mi Winter možno mohol ponúknuť niečo obstojné voči ostatným statným chlapom v tejto hre. Aby som sa aspoň do objavenia Yvonne cítila relatívne v bezpečí...

Modré oči ma dlho, bez slova skúmali.

Ak by som to bola ja, považovala by som sa v tom lepšom prípade za nehanebnú a poslala sa preč.

Winter bol však obchodník, a pokiaľ cena za poskytnutie služby prevyšovala trápenie, ktoré kvôli nej podstúpi, bol to automatický súhlas k prijatiu zákazky.

A ja som bola ochotná zaplatiť vysokú cenu.

Winter pomaly pokrútil hlavou.

„Dokážem pochopiť vašu požiadavku, no ako iste sama viete, nie som všemocný. Môžem vám zaistiť ochranu, no prežitie nie, i keď by som si veľmi prial opak - či už ako presvedčivý obchodník alebo človek, ktorému na vás záleží. Je mi to ľúto.“

Hoci som s takýmto scenárom v kútiku mysle počítala, i tak som pocítila istú dávku sklamania...

„Poskytnem vám zariadenie, vďaka ktorému ma môžete kontaktovať, pokiaľ by ste sa ocitli v nebezpečenstve,“ dodal Winter, načo som prekvapením hľadela na to, ako vytiahol z vrecka pekne poskladanú vreckovku.

Potlačila som nutkanie k úsmevu. 

Dočerta aj s jeho zmyslom pre presnosť a plnosť informácií zahrnutých v kontrakte. Celkom ma tými rečami na pár sekúnd vystrašil.

Zamával nad vreckovkou kúzelnou paličkou. Tá sa začala sama skladať na jeho dlani, až napokon dosiahla tvaru mne dobre známeho zajačika.

Položil ho na stôl, kde začal zajac živo poskakovať.

„Aktivácia nastáva dvojitým vyslovením slova "pomoc", aby nedošlo k nežiaducej aktivácii za všednej komunikácie. Pokiaľ príde k uzavretiu zmluvy, musíte ma pravidelne navštevovať kvôli reaktivácii kúzla.“ 

Winter ma pozorne sledoval.

„A čo za svoje služby vyžadujete?“ opýtala som sa so stále potláčaným úsmevom.

Očividne systém znova zasiahol, aby som sa mohla dostať na cestu, kedy by som sa mohla pravidelne stýkať so strateným objektom záujmu.

„Odpustenie,“ vyslovil Winter.

„Prosím?“

Vo Winterových očiach som zahliadla odlesk viny. Rovnaký som mala možnosť vidieť aj po dokončení misie v Soleil.

Sklopila som zrak.

„Viete,“ začala som, „po súde, kde sa riešili moje obvinenia z napadnutia aristokratov na súťaži v love, usporiadanej kráľovskou rodinou, ste mi povedali istú vec ohľadne môjho úsmevu a očí, ktorá mi ostala v pamäti dodnes... Pochopila som však, že nie som to nevyhnutne ja, kto aj napriek absencii sĺz plače.“

Stíchla som, opäť som sa pozrela Winterovi do očí. „Navzdory vašej dobrote a snahe utešovať a starať sa o ľudí navôkol, to vaše oči najviac strádajú akýkoľvek náznak šťastia, markíz.“ 

Winter stuhol. 

Skôr, než som stihla akokoľvek zareagovať, sa postavil od stola a otočil sa mi chrbtom v zámienke hľadania cukorničky, ktorá by sa podľa jeho slov, mala postaviť k čaju.

Mĺkvo som sledovala jeho strnulý postoj, ktorý mu nebol vôbec podobný. 

Po chvíli som rozopla gombík na kabelke, ktorú som mala pripevnenú k pásu.

„Zostavenie a podpísanie zmluvy môžeme vybaviť neskôr. Mohla by som vás poprosiť, aby ste tento darček odovzdali deťom?“ Postavila som sa a podišla k nemu s ozdobným vrecúškom v dlani.

„Sú tam len pralinky a pusinky, žiadne obavy,“ ubezpečila som ho, kým chvíľu nereagoval.

„Pani, nemusíte si robiť takéto starosti,“ dostal zo seba napokon s výdychom. 

Analyzujúc jeho postoj, som zo seba vypustila: „Viem, že ste ich opatrovník, no nemyslím si, že máte právo za nich odmietnuť darček.“

Winter ma prepaľoval ťažko dešifrovateľným pohľadom. „Ďakujem vám slečna, v mene mojich detí. No určite by sa vášmu darčeku potešili viac, pokiaľ by ste ho podarovali osobne...“

Náhly náznak pozvania ma zaskočil, no takmer ihneď som zareagovala. 

„Nechcem brať o čas, ani vás, ani vaše deti. Ako ich poznám, opäť sa venujú nejakej úlohe bez bližšieho vysvetlenia,“ ušlo mi načo som si kusla do jazyka. Nemala som v pláne byť sarkastická... akosi to zo mňa vyletelo, keďže som sa cítila trochu nepohodlne, keď ku mne upieral ten svoj neústupčivý pohľad.

„Možno by ste im mali s tou úlohou pomôcť, ako naposledy.“ Winterove oči ma naďalej prebodávali skrz na skrz a ja som si ani len nevedela predstaviť, čo si mohol myslieť. Znepokojovalo ma to.

„Možno by som skutočne mala,“ pripustila som, keď som to už dlhšie nevydržala.

„Možno zachránim ďalší artefakt pred jeho zničením...“ rypla som si znova, nezvládajúc potlačiť tento svoj obranný mechanizmus.

Winterovi ušiel spomedzi pier smiech.

„Prosím, počkajte ma tu.“

Pozorovala som ako sa otočil na odchod a odkráčal za magickú stenu. 

Rezignovane som vydýchla a zvesila ruky povedľa tela. 

Chvíľu trvalo, kým sa ku mne s deťmi vrátil.

„To je star... teda Penelope!“ zajasal Lion, keď vyšiel spoza steny, a jeho naradostené oči sa upreli na mňa. Ostatné deti s maskami zvierat na tvárach začali nadšene utekať ku mne. 

Na tvár mi vystúpil letmý úsmev. Váhavo som si čupla, aby sme mali tváre zhruba na rovnakej úrovni.

„Rada vás vidím,“ prešla som pohľadom po deťoch.

Vymenili sme si zopár nadšených informácií ako tú, že sa Catovi podarilo rozlúsknuť jedno veľmi ťažké kúzlo, Bear naposledy išiel s Winterom na veľmi tajnú misiu a Foxy prišla na to, čo chce robiť, keď vyrastie...

„A vy s našim majstrom akože teraz chodíte?“ padla otázka, po ktorej sa všetky oči plné očakávaní otočili na mňa.

Chvíľu som na ne len zarazene pozerala, potom som sa nasilu zasmiala.

„Zaujímalo by ma, kde na tieto myšlienky chodíte. Myslíte si, že ste pripravení riešiť takéto hlboké medzivzťahové otázky?“

Pohľadom som vyhľadala Wintera, ktorý, keď si všimol môj pohľad, odvrátil odo mňa zrak a odkašľal si, „Ako viete, pani je klientka Bieleho zajaca. Máme medzi sebou čisto profesionálny vzťah.“

Obočie mi mimovoľne kleslo v zamračení.

Myslí si, že tieto jeho drísty deti pochopia? Môžu sa cítiť dôležito po jeho inteligentnom výroku a dokonca sa môžu tváriť, že všetko dokonale pochopili, no bez bližšieho vysvetlenia primeraného ich veku, v nich zanechá len zmätok a neistotu.

„Čo sa váš majster zrejme snažil povedať je, že sme vlastne takí kamaráti,“ vyslovila som cez uznanlivé prikyvovanie detí na Winterov výrok, „Navzájom si pomáhame, no nazývame sa úctivými osloveniami, aby sme si pripomínali, ktorú hranicu by sme nemali prekročiť, aby sme stále ostali v rámci nášho, ako povedal váš majster, "profesionálneho vzťahu".“

Bola som hrdá na svoje vysvetlenie, no ešte zmätenejší výraz, ktorý sa objavil na detských tvárach počas ich oduševneného prikyvovania, vo mne vyvolával túžbu zahrabať sa pod čiernu zem.

Od Wintera sa začal niesť potláčaný smiech. Zahanbene som si odkašľala.

„Doniesla som vám pár sladkostí,“ snažila som sa zachrániť svoju tvár a následne som otvorila ozdobné vrecko, ktoré som doteraz držala v rukách a nastavila ho k deťom, nech si z neho cukrovinky povyberajú.

O pár chvíľ už bolo vrecko prázdne a deti sa rozplývali nad chuťou čokolády a nad tvarom cukrových pusiniek.

„Nech sú to mágovia alebo nie, nepoznám dieťa, ktoré by sa nepotešilo sladkému.“

Winter ku mne pristúpil. „Máte dobrý úsudok.“

Nech tým myslel čo chcel, úsmev na jeho tvári ma prinútil si myslieť, že tie slová povedal, len aby ma znemožnil, čo rozhodne nebolo v popise jeho charakteru.

Po chvíľke mlčania, kedy som bezstarostne hľadela na deti, ako sa medzi sebou rozprávajú, som vyslovila: „Máte s nimi kopec práce... Obdivujem vás, že to všetko zvládate.“

Riadiť biznis, robiť dobrovoľnícke práce na frontoch, starať sa o deti, udržiavať si svoj verejný obraz ako markíz Verdandi a niekde medzi tým odvracať útoky prívržencov Laily...

Nech sa na to pozerám akokoľvek, toto je na jedného človeka priveľa, či už je užívateľom mágie, alebo nie. Zachvela som sa.

„Budem už musieť ísť, no predtým by som sa s vami rada dohodla na ďalšom stretnutí,“ obrátila som sa na Verdandiho, „Keďže som v časovom sklze, pokračovanie by som chcela preložiť na zajtrajšie poobedie, ak by to bolo možné...“

„Iste, pani,“ prikývol Winter a s dlaňou položenou na srdci sa mi uklonil. Vybrala som sa k dverám, rozlúčila sa s deťmi, i s Winterom a opustila budovu.

 

Až neskôr v ten večer som si uvedomila, že som vlastne úplne zabudla skontrolovať skrytú hodnotu lesknúcu sa nad jeho hlavou.

 

Penelope

Keď sa mi oči stretli s tým akosi známym, no zároveň z väčšej časti cudzím odtieňom zelenej, nezmohol som sa na nič, len nemo civieť na dievča predo mnou.

Pripadalo mi to ako večnosť, kým som sa spamätal a vyslovil: „Nemáte na sebe masku.“

Dievča, ktoré mi čiastočne pripomínalo správaním kunu, sa pousmialo a pritakalo na moje slová. 

Až do poslednej chvíle som neveril, že ku mne táto žena príde. Preto som sa aj rozhodol na istý čas opustiť cech, aby som upokojil svoje myšlienky a robil počas vyčkávania niečo užitočné. Vtedy sa v dverách objavila ona.

Vošla dnu. Sledoval som ako prešla okolo mňa a akýmsi prázdnym pohľadom sledovala pohyb čajovej súpravy, ktorú som mávnutím uviedol do pohybu. Nasledovalo z jej strany niekoľko zdvorilostných fráz. Bola nervózna, no v jej tvári to prezrádzal iba nepokojný pohyb očí.

Hoci nemala masku, neodvážil som sa hádať podľa dobre kontrolovaných výrazov, na čo v skutočnosti myslela. Jediné, čo mi o nej prezrádzalo viac, boli jej oči.

„Je mi ľúto, ako som sa zachovala v Soleil,“ vyslovila. Náhle ospravedlnenie ma prekvapilo. Spamätal som sa však rýchlejšie ako počas nášho zrazu vo dverách.

„S vašou reakciou nebolo absolútne nič zlé. Nehľadiac na to, ako veľmi si prajem druhú šancu, nemám žiadne právo ju vymáhať,“ vyslovil som, načo dievčina zatriasla hlavou.

„Nezachovala som sa čestne,“ oponovala mi. „Povedala som veci, ktoré som nemyslela vážne. Urobila som to preto, aby som sa obohatila, hoci som vedela, že vás tie slová rania.“

Obočie mi mierne kleslo v zamračení. 

„Obohatila?“ zopakoval som po nej v snahe pochopiť, čo týmto všetkým vlastne myslela. Penelope prikývla.

„Nemôžem vám popísať všetky okolnosti, no verte, že som konala vo vlastnom záujme,“ potvrdila, „A stále konám vo vlastnom záujme. To, že ľutujem, ako som sa zachovala, ale myslím vážne.“

Zakrútil by som hlavou, avšak jej oči pevne uprené k mojej tvári ma prinútili obmedziť svoje prejavy zmätenosti. 

Nechcel som, aby čokoľvek, čo poviem či urobím pochopila nesprávne.

Už tak som kráčal po tenkom ľade, nakoľko som si ju pohneval na našom stretnutí v Tratane. 

„Obávam sa, že vám veľmi nerozumiem,“ priznal som, no následne mi na jazyk skočilo niečo, čo by sa dalo označiť za trpkosť z mne dobre známej situácie, „Kvôli vlastným záujmom posúvate úprimnosť a emócie na druhú koľaj. Vaším hlavným záujmom teda nie je vaše psychické zdravie?“ 

V duchu som zaklial, no i tak som bol zvedavý na jej odpoveď.

„Mojim hlavným záujmom je prežitie,“ vyslovila stroho, načo mi naskočila husia koža. 

„Preto som vám napísala odkaz, ktorý som poslala po slúžke. Odkaz vďaka ktorému ste ma sem dnes pozvali,“ pokračovala. Nasledovné slová vyslovila so značnou naliehavosťou v hlase. „Potrebujem ochranu. Chcem byť živá a zdravá.“

Zmeravel som.

Dcéra najvplyvnejšieho aristokrata v zemi žiada o ochranu neznámeho človeka.

Vojvoda má dosť schopných ľudí, ktorí by sa postarali o jej bezpečie. Tak prečo s touto požiadavkou prišla za mnou?

Zamračenie z mojej tváre sa postupne uvoľnilo, ako som kúštik z jej pre mňa neobvyklého správania začal chápať.

Adoptovaná dcéra rigidného vojvodu...

Hoci som vedel, že vojvoda je v jadre dobrý človek, rovnako som si všimol, že nedokáže spracovať ťažké emócie. A nepriamo to naučil aj svojich dvoch synov, ktorí sa už od mala mali vyrovnať, ako so stratou svojej matky, tak aj so stratou svojej mladšej sestry...

Vedel som si predstaviť, že v Penelope v takom prostredí veľmi ľahko vykryštalizuje nedôvera a pocit nebezpečia.

Privrel som oči. Sú veci, ktoré si človek nedokáže dovoliť, hoci môže mať enormné množstvo bohatstva a moci.

„Dokážem pochopiť vašu požiadavku, no ako iste sama viete, nie som všemocný,“ vyslovil som, „Môžem vám zaistiť ochranu, no prežitie nie. I keď by som si veľmi prial opak - či už ako presvedčivý obchodník alebo človek, ktorému na vás záleží. Je mi to ľúto.“

Vytiahol som z vrecka vreckovku. „Poskytnem vám zariadenie, vďaka ktorému ma môžete kontaktovať, pokiaľ by ste sa ocitli v nebezpečenstve.“

Vreckovka sa na môj povel začala skladať do podoby zajaca. „Aktivácia nastáva dvojitým vyslovením slova "pomoc", aby nedošlo k nežiaducej aktivácii za všednej komunikácie. Pokiaľ príde k uzavretiu zmluvy, musíte ma pravidelne navštevovať kvôli reaktivácii kúzla.“

Sledoval som Penelopinu zvláštne ohromenú tvár. V jej tvári sa následne zračilo akési uvoľnenie.

„A čo za svoje služby vyžadujete?“

„Odpustenie.“

Potlačil som nutkanie odvrátiť zrak. Nechcel som... nechcel som ju svojim konaním dostať do nebezpečenstva. A už vonkoncom som ju nechcel konfrontovať tak, ako som to urobil v Tratane. Nedokázal som pochopiť, ako sa mi tak veľmi mohlo vymknúť moje konanie z rúk. Doplatili na to nevinní ľudia...

„Viete,“ ozvalo sa od dievčiny naproti, „po súde, kde sa riešili moje obvinenia z napadnutia aristokratov, ste mi povedali istú vec ohľadom môjho úsmevu a očí. Nie som to však ja, kto aj napriek absencii sĺz plače... Navzdory vašej dobrote a snahe utešovať a starať sa o ľudí navôkol, to vaše oči najviac strádajú akýkoľvek náznak šťastia.“

V moment, ako to vyslovila, sa mi v ušiach rozľahol šum.

Nevedel som, aký výraz mám na tvári, a rozhodne som si v tej danej chvíli nespomenul, že mám na tvári masku. 

Náhle som sa postavil a za šumu v ušiach som prešiel k vitríne. 

Chcelo to pár hlbokých nádychov a výdychov, kým som sa znova vrátil do miestnosti, v ktorej som s Penelope zotrvával.

Spätne som si uvedomil, že mi niečo rozprávala, a zopakoval som si v mysli jej presné slová. Penelope stála pri mne, podávajúc mi ozdobné vrecko so sladkosťami.

„Nemusíte si robiť takéto starosti,“ vyslovil som.

Penelope sa na koreni nosa objavila jemná vráska. „Viem, že ste ich opatrovník, no nemyslím si, že máte právo za nich odmietnuť darček.“

Stisol som pery k sebe. Ešte stále som jej predchádzajúce slová úplne nespracoval a nemyslel som si, že to v dohľadnej dobe bude možné.

„Ďakujem vám, slečna, v mene mojich detí. No určite by sa vášmu darčeku potešili viac, pokiaľ ho podarujete osobne,“ povedal som napokon a neschádzal očami z jej tváre.

Mierne zaskočená hľadala vhodné slová.

„Nechcem brať o čas, ani vás, ani vaše deti. Ako ich poznám, zasa sa venujú nejakej úlohe bez bližšieho vysvetlenia.“

Jej uštipačné slová ma trochu dopálili. Koniec koncov, keď som ich naposledy nechal vytesávať starodávny artefakt, bol som v časovej tiesni a potreboval som ich počas mojej neprítomnosti niečím zabaviť. Nemohol som tušiť, že sa do môjho sídla vlúpe prekrásny zločinec a všetko v ten moment skomplikuje.

„Možno by ste im mali s tou úlohou pomôcť, ako naposledy,“ navrhol som v nádeji, že prevezme zodpovednosť za svoje vstúpenie do čarodejníckej svätyne bez pozvania.

„Možno by som skutočne mala. Možno zachránim ďalší artefakt pred jeho zničením...“ privolila trpko, načo sa mi nepodarilo zadržať v hrudi smiech.

„Prosím, počkajte ma tu.“

 

Na jej tvári sa objavil nežný výraz. Jej postoj zmäkol ako si pomaly čupla k deťom. Pozoroval som ako chápavo prikyvovala na detské výroky a uznanlivo chválila pokroky a úspechy, na ktoré boli deti tak hrdé.

Skôr, ako som si však stihol všetko, čo sa tie momenty udialo, plne uvedomiť a vychutnať, krátky čas, ktorý strávila v našej spoločnosti uplynul a milá dáma stála pred dverami, držiac v ruke kľučku. Otvárala dvere, a skôr, než za nimi nadobro zmizla, sa nám stretli pohľady. 

Moje srdce vynechalo úder, zatiaľ čo ona úplne zatvorila dvere.

Ako v tranze som pristúpil k dverám a nemo na ne hľadel, zahĺbený do vlastných myšlienok. 

Z tých ma ale veľmi rýchlo vytrhla Lionova otázka: „Takže príde znova zajtra?“

Presunul som naňho zrak. „Verím, že áno.“

„Mali by sme pre ňu niečo pripraviť,“ ozvala sa Pigling rozhodne, načo ostatní svorne prikývli.

„Čo takto bublinový ohňostroj?“ 

„Alebo stuhový tanec!“ 

„Mohli by sme očarovať jej doplnky zábavnými kúzlami...“ prekrikovali sa.

„Majstre, čo navrhujete?“ opýtal sa niekto napokon. No po mojom mlčaní sa ozval znova, „Majstre?“

„Zaujímalo by ma, či dokáže kuna so zajacom spolu vychádzať,“ dostal som zo seba, načo si deti vymenili medzi sebou mĺkve pohľady.

...

„Máme jej vyčarovať hladkaciu ZOO?“