1. kapitola

Princezná a runy

„Rozhodnite sa konečne, Vaše veličenstvo. Nemôžeme pri tom stráviť celý deň. Máme oveľa viac práce než si dokážete predstaviť,“ Theodor na mňa pozeral ako na hlupáka.

Nasucho som preglgla. Ten jeho pohľad som neznášala, zdal sa mi strašne povýšenecký a arogantný. Vôbec som nechápala, ako takého človeka mohli moji rodičia v dávnych rokoch najať.

Pevne som uchopila pero a podpísala dané rukopisy. Vôbec som netušila čo to podpisujem, no ak by som si to pred ním začala teraz čítať, urazil by sa a to som naozaj nepotrebovala.

Akonáhle videl, že pero dopísalo poslednú potrebnú linku, papier mi priam vytrhol z ruky. Očami si prešiel celý dokument a spokojne si prikývol na súhlas.

„Dobre. Teraz by ste si mali odpočinúť. Ja sa o všetko potrebné postarám," povedal zatiaľ, čo kývol rukou na jedného zo strážcov, aby mi robil počas najbližších hodín spoločnosť.

Po tom fiasku s mojím plánovaným útekom som si otvorila na Theodora ústa viac akoby som mala a to sa odrazilo na mojom živote. Značne sa to odrazilo... Neoplatí sa byť úprimná. Neoplatí sa dávať svoje emócie najavo. Konieckoncov ma to naučil aj môj strýko, ktorý ma chodieva pravidelne navštevovať. A aj pár ďalších priateľov kráľovstva, ktorí ma za tie roky, čo tu som, poctili návštevou.

Povzdychla som si.

Nemala som ani tušenia, čo mal Theodor v pláne a čo vlastne robil celé dni.

Odo dňa, čo moji rodičia umreli, sa o všetko staral on.

Celé kráľovstvo, celú politiku, dokonca aj mňa mal pod palcom.

Keďže som bola ešte neplnoletá, nemala som v rozhodovaní žiadne slovo, no zdalo sa, že moje slovo nebolo ani potreba.

O všetko bolo postarané.

Pozrela som sa na strážcu, ktorý sa ihneď ocitol vedľa mňa.

Theodor sa zatiaľ nečujne vytratil z miestnosti.

Chcela som vedieť, čo bude s tými podpísanými papiermi robiť, no vedela som, že nemám najmenšiu šancu to zistiť. Theodor mal špehov, čo mu hlásili každý môj krok, po celom hrade. Nemohla som byť ani chvíľku sama, strážil ma ako oko v hlave.

S povzdychom som vyšla z miestnosti a poverený strážca poctivo za mnou.

Prechádzala som dlhou chodbou. Raz som zahla doľava, inokedy doprava, no ani raz som nezaváhala. Moje kroky boli rázne, plné sebadôvery. Dlhé, mierne vlnité ryšavé vlasy za mnou len povievali. So strážcom sme sa o nemalú chvíľku ocitli pred dlhými točitými schodmi. Nezastala som ani na sekundu a vybrala sa rezko nimi hore, strážca za mnou.

Akonáhle sme sa ocitli na konci schodov, zhlboka som sa nadýchla a nechala nech mi strážca otvorí veľké, ťažké dvere, ktoré viedli von z vysokej veže hradu. Pred dverami nestál žiaden strážca.

Akonáhle som zacítila na svojej koži ten známy, chladný vánok, prišla som až k zábradliu, vyklonila sa a rozhliadla sa všade okolo seba.

Bolo to neuveriteľné. Mať niečo priamo pred sebou a nemôcť sa toho dotknúť. Jediné, čo som mohla, bolo strácať sa v pohľade na krajinu, ktorú som nikdy nepoznala. Pomaly som ruku, ktorú som vystrela pred seba, stiahla k sebe. Zacítila som na svojom ramene jemné, no pevné uchopenie. Pohľad mi padol na strážcu pri mne.

Priam som videla slová vpísané na jeho tvári. Nepáčilo sa mu ako nebezpečne vysoko sme boli. S povzdychom, mierne zamračená, som sa striasla jeho ruky a odstúpila od zábradlia. Lepšie? Mala som chuť opýtať sa, no vedela som, že by to bolo márne. Plnil len svoje rozkazy. Zrejme ma Theodor pred pár dňami uvidel sa takto predkláňať, keď prechádzal cez jednu zo strážnych veží na opačnej strane zámku. Pamätám sa ako mi jeden zo strážcov, ktorý mi robil, len zopár dní dozadu, spoločnosť povedal, aby som sa držala od zábradlia ďalej.

Viem si celkom presne predstaviť, čo všetko strážam v ten deň  Theodor vyhodil na oči, čím sa mu tak briliantne podarilo ich zmanipulovať, zastrašiť a vyčistiť im žalúdok. Nespokojne som sa zamračila, no po pár hlbokých nádychoch som sa znova uvoľnila.

Nikdy som nebola za hradbami hradu, no to neznamenalo, že som nikdy netúžila sa tam jedného dňa pozrieť. Obzvlášť odvtedy, odkedy sa cítim ako vzácny vtáčik v zlatej klietke.

Slnko svietilo priamo nad našimi hlavami a hovorilo nám, že je len niečo málo poobede. Zívla som si. Z toľkého ničnerobenia som začínala byť unavená.

Výhľad z veže mi však ani z ďaleka nestačil na to, aby som zabudla ako sa ku mne Theodor správa. Povzdychla som si. Cítila som sa strašne neužitočná. Celé dni len sedím a bez rozmyslu robím, čo mi Theodor povie. Nenávidela som štýl života, ktorý som viedla, a predsa som sa bála niečo podniknúť pre to, aby sa niečo zmenilo. Myšlienka na Theodora mi pripomenula posledný rukopis, ktorý som dneska podpísala a zachmúrila som sa. Nabudúce už nič také nerozmyslené neurobím.

To bude môj prvý krok k väčšej slobode a zodpovednosti.

Pousmiala som sa a opäť som začala venovať pozornosť tomu, čo sa mi rozprestieralo pod nosom. Hrad stál na vysokom kopci, takže z veže som videla do ohromných diaľok. Bolo to jedno z mála potešení, ktoré mi v týchto nekonečne dlhých a zbytočných dňoch nikto neodopieral. Zatiaľ.

„Vaša výsosť,“ začula som zrazu za sebou vážny hlas. Prekvapene som sa otočila za zdrojom tohto zvuku. Strážca, ktorý ma neustále strážil, na mňa upieral prenikavý pohľad.

Akonáhle uvidel, že som sa na neho otočila, znervóznel.

„Viete, mali by sme ísť, nech opäť neprídete neskoro na Vašu hodinu tanca,“ povedal nakoniec.

Sklamane som svoj pohľad sklopila k zemi. Zdalo sa mi akoby od okamihu, čo sme sa ocitli na veži, prešlo len zopár krátkych okamihov, no podľa toho, že sa mi blížila hodina tanca som usúdila, že sme tu stáli dlhšie. Nechápala som ako to tí strážci so mnou celý deň vydržia, musia sa pri mne nudiť. No a dôvod prečo to tak je? Pred dvoma rokmi som totiž chcela spáchať „zločin“. Chcela som utiecť z tejto zlatej klietky. Theodor ma má odvtedy ešte viac v hrsti ako predtým... Imaginárny uzol, čo mi zviera hrdlo, som si očividne a nechcene stiahla ešte väčšmi natesno a sama. Ale to som už hovorila, nie?

Pomaly som zdvihla pohľad na svojho strážcu a milo sa na neho pousmiala. Tanec som mala rada, no na výhľad, ktorý sa rozprestieral podo mnou, to ani zďaleka nestačilo.

Zhlboka som sa nadýchla a posledný krát sa rozhliadla okolo seba.

Pravidlá sú pravidlá.

 

Večer som už stála pred dverami do jedálne, kde som, ako každý deň o takomto čase, mala večerať s Theodorom. Akonáhle sa však dvere otvorili, zbadala som môjho oddaného radcu sedieť za vrchstolom dlhého jedálenského stola a okolo neho sedem mužov. Očividne preberali niečo vážne. Ničmenej, ihneď ako som vošla dovnútra, všetci stíchli.

Vo chvíli ako ma Theodor zbadal, milo sa na mňa usmial a postavil sa.

„Vaša excelencia, nečakal som Vás tak skoro,“ povedal zatiaľ čo venoval chladný pohľad môjmu dnešnému strážcovi. Ten znervóznel. Pohľadom som sa vrátila naspäť na Theodora.

Naozaj ma prestávalo baviť ako zo mňa robil idiota. Pomalým krokom som prešla priamo pred neho.

Nestihla som však ani otvoriť ústa a už som sa našla vonku na chodbe.

Prekliaty Theodor. Ako sa ma vôbec opovažuje vyhodiť z vlastnej jedálne? Nahnevane som si odfrkla, no to bola jediná viditeľná známka toho, ako som sa v skutočnosti cítila. Svoje emócie som sa naučila držať na uzde. Naučila som sa, že emócie sú zbytočným prepychom, ktorý vám nezaistí, aby ste získali to, čo chcete... 

Vybrala som sa do svojich komnát, kde som mala v pláne počkať, kým ma zavolajú na večeru. Strážca, ktorý so mnou chodil celý deň sa opäť vybral za mnou. Zastala som a otočila sa čelom k nemu.

„Potrebujem byť chvíľku sama,“ povedala som mierne. Nečakala som, že mojej prosbe vyhovie, nikdy žiaden strážca nevyhovel. Ako ste si už iste všimli, na tomto mieste nemám žiadnu autoritu, personál hradu ma berie ako usoplené decko... A preto ma veľmi prekvapilo, keď strážca jednoducho prikývol hlavou a vydal sa dlhou chodbou preč.

Najskôr som si myslela, že je to len žart, no keď som videla, že nemá v pláne sa ku mne v blízkej dobe vrátiť, hneď mi to zlepšilo náladu. Žeby mal už trávenia času s tak nudnou osobou ako som ja, plné zuby?

Konečne som necítila za sebou žiadnu nepotrebnú prítomnosť. Uvoľnene som sa vybrala po chodbe smerom k mojim komnatám. Takmer som si cestou začala veselo popiskovať, no skôr, ako k tomu skutočne došlo, som sa v duchu  zahriakla a pokračovala v ceste bez zbytočného pútania pozornosti.

Vyvalila som sa spokojne na posteľ a chvíľu tak bez pohnutia ostala, užívajúc si chvíľku samoty.

Povzdychla som si pri myšlienke, ktorá moje vnútro dostávala do varu zakaždým, keď som si spomenula na výhľad, ktorý som každodenne mohla vidieť z veže z južného krídla hradu. Potom mi však napadlo, že by som túto chvíľu mohla využiť o niečo prospešnejšie. Konečne som bola po dlhých, nekončiacich dňoch konečne skutočne sama!

Nevedela som kam presne by som mala ísť, ale jednoznačne som nemala v pláne ostať vo svojej komnate.

Moje kroky napokon smerovali do kuchyne. Moje vnútro sa vzpriečilo. No odmietala som poddať sa tomu pocitu. Jedna nepríjemná skúsenosť ma predsa nemôže obmedziť už po celý život!

Urobila som pár rozhodných krokov hlbšie do kuchyne. Chcela som sa dostať do druhej miestnosti, na ktorú si matne spomínam. Niečo ma tam lákalo. Možno ten pocit nehoráznej voľnosti, ktorý si ma podmanil hneď potom, ako ma jeden z mojich strážcov prestal na chvíľu strážiť. Bola to asi tá myšlienka, že môžem opustiť svoju komnatu a ísť hocikam, kamkoľvek sa mi zachce, samozrejme, v priestoroch hradu.

Odrazu som zacítila náraz. Letela som vzduchom. Tvrdý dopad na zadok ma ohromil.

„Preboha, čo nevieš dávať pozor!“ častoval ma slovami kuchár. Silná ruka mi pomohla na nohy. Zhíknutie.

„Princezná!“ vyriekol kuchár tak nahlas, až zvyšných pár párov očí v kuchyni ku mne prenieslo svoje pohľady. Chvíľku bolo ticho, načo som sa rozhliadla okolo seba.

Horeli mi líca, ostrá bolesť mi vystreľovala do kostrče. Slzy, ktoré som mala na krajíčku len dotvárali ten hrozný obraz, ktorý asi všetci museli vidieť.

Tichý šepot ma vytrhol z tranzu. Moje nohy sa pohli samé. Rozbehla som sa.

Rozbehla som sa, ani neviem kam, len som musela ujsť pred tou hanbou a pohľadmi. Toto má byť ich budúca kráľovná? Toto má vládnuť kráľovstvu?

Vzlykla som a ani si neuvedomovala chladný vzduch, ktorý mi bičoval líca. Či podpätky mojich lodičiek zabárajúcich sa do zeme. Uvedomila som si to až potom, čo sa moje kroky spomalili. Srdce mi začalo biť ešte splašenejšie ako po predchádzajúcom behu.

Som vonku?

Neprestala som sa rozhliadať okolo seba a utierala si slzy, ktoré mi stekali po tvári.

Ako sa to stalo?

Snažila som sa rozpamätať, kade som tak zbesilo utekala. Pamätala som si obrázok miestnosti skladu, strážcov pokrikujúcich na moju osobu, dupot nôh pri mojom prenasledovaní. Rozmazaný dvorec a veľkú, dokorán otvorenú bránu, cez ktorú prechádzal voz s nejakými sudmi. Potom už iba lesnú cestu a les. Les, v ktorom som sa nachádzala teraz. Neveriacky som zazerala na stromy týčiace sa okolo mňa.

Je toto naozaj skutočné? 

„Princezná!", "Princezná Wendy!“ lesom sa začali rozliehať pokriky volajúce moje meno. Strnulo som sa rozhliadla okolo seba a pomalými krokmi sa vydala smerom, ktorý sa mi zdal ďalej od zúfalého volania. Nechcela som byť opäť potrestaná. Nie znova... Nechcem čeliť Theodorovmu hnevu.

Rýchlymi krokmi som sa vybrala po neexistujúcej ceste, ktorú tvorilo popadané ihličie. Našľapovala som náhlivo a roztrasene. Lodičky neboli práve vhodná obuv na takéto miesto. Práve preto som si ich po krátkej chvíli šliapania vyzula a ďalej pokračovala naboso. Utrela som si mokré líca a snažila sa nemyslieť na to, v akej veľkej kaši som... No ak by som sa teraz vrátila, z kaše by sa stalo smradľavé bahno. Theodor by mi to nikdy neodpustil. A moja sloboda by utrpela snáď najviac, ako je to v tomto svete možné...

Keď som už nepočula hlasy volajúce moje meno, čupla som si a skryla si tvár do rúk.

„Preboha, čo to robím?“ zamrmlala som. Kedy sa zo mňa stalo toto? Ako som mohla dopustiť, aby mi ľudia tak veľmi ublížili. Skutočne som to ja?

Potiahla som nosom a znova si utierala tvár skropenú novými slzami.

Poťahovanie nosom prestriedal tichý smiech. Smiala som sa. Znova. A znova. 

Dlhú chvíľu som tam ostala čupieť v takomto rozpoložení. Posledných párkrát som sa zasmiala a potiahla nosom. Pomaly som sa postavila a otočila sa na hrad. Tvár mi preťal úsmev, nebol však nejako značne veselý. 

Reprezentoval moje emócie z toho, že som sa odtiaľ dostala. 

„Zmeň sa na prach, ty peklo,“ zamrmlala som nečujne k hradu a napokon som sa od neho odvrátila. Vybrala som sa naproti môjmu novému životu, dobrodružstvu, ktoré som si mala v pláne ponechať po zvyšok svojho života.