Zlyhanie??

„Čo tu, dopekla, robíš?“ vyšlo zo mňa nahnevane, no primárne som bola vystrašená.

Pri pohľade na siluetu stojacu pri mojej posteli som musela potlačiť tras, ktorý ma pochytil.

Otrok z padlej krajiny bol chvíľu ticho, potom sa narovnal do výšky a vyslovil: „Povedali ste, aby som vás vyhľadal na námestí. No neboli ste tam.“

Ako ma, došľaka, našiel?

Potom mi napadla ďalšia znepokojivá otázka: Ako veľmi musí strádať bezpečnosť vojvodského sídla, aby sa doň nepozorovane dostal narušiteľ, pokiaľ viem, bez špeciálneho výcviku?

A potom som si spomenula, že ja som sa vykrádala z vojvodstva bez povšimnutia pravidelne a tiež som na to nemusela byť cvičená. To, že som si to pred útekmi naostro musela naplánovať a zmapovať každý kameň v areáli, bola očividne pre psychopata predo mnou, nepodstatná maličkosť.

Nikto ma neinformoval, no výsada je nástroj, s ktorým je potrebné sa naučiť pracovať. V tomto prípade je to nepochybne dvojsečná zbraň...

Prinútila som sa presmerovať svoje myšlienky a pomaly vydýchnuť.

„Vyhľadal si ma, aby si splnil úlohu,“ dostala som zo seba predpoklad za zvuku kolečiek lenivo točiacich sa v mojej hlave a po krátkom odmlčaní sa.

Bola noc. Trvalo dlho, kým sa veci po dnešku dali v sídle Eckhart ako-tak do poriadku.

Vynaložila som značné úsilie, aby som zmiernila hnev svojich bratov a otca...

A teraz, keď mám možnosť si aspoň trocha oddýchnuť, ma zo spánku vytrhne táto mátoha, na ktorú sa mi podarilo popri žehlení všetkých problémov, celkom zabudnúť.

„Nemôžeš tu byť,“ potriasla som hlavou, keď som si opätovne uvedomila, aká absurdná je celá táto situácia, a že veľmi túžim po zaslúženom oddychu. Môžem však vyhodiť jeden z objektov záujmu von oknom s tým, že nemám náladu na jeho sračky, pretože som unavená za všetky hranice ľudských limitov?

Nech bola odpoveď na túto otázku akákoľvek, skôr ako si to môj unavený mozog stihol uvedomiť, som chytila rameno Ecklesa a chystala sa ho odprevadiť k otvorenému oknu, ktorým som predpokladala, že sa dostal dnu.

Vlhkosť na mojej ruke ma však zarazila. Keď som chcela skontrolovať mokrosť, ktorú som zacítila pod dlaňou, pri slabom svetle vychádzajúcom z okna, som rozoznala, že nešlo o vodu, ale o krv.

Okamžite som ho pustila a ustúpila. Párkrát som len tak otvorila ústa v hrôze a nemom úžase. Pokúšajúc sa fenomén, ktorý mi práve málom privodil zástavu srdca, pochopiť.

„Ty si si nebol ošetriť tie rany od bičovania?“ usúdila som spýtavo, keď som zazrela na jeho chrbte obdobné tmavé fľaky a dala si dve a dve dokopy.

Ecklesov pohľad zo mňa neschádzal, no zrejme usúdil, že mu nestojím za akúkoľvek reakciu.

Ticho som zanadávala.

Je mi to ľúto, ale nebola som ešte úplne pri zmysloch na to, aby som si zachovala svoj obvyklý kontrolovaný postoj a slovník...

Prešla som k dverám vedúcim do miestnosti s vaňou a uterákmi.

„Sadni si,“ nakázala som Ecklesovi popri príprave vecí na „zákrok“.

Keď som sa vrátila s uterákom tmavšej farby, prešla som k tácke, ktorá, ako každú noc odo dňa, čo som konfrontovala Emily, sídlila spolu s pohárom a krčahom s vodou na nočnom stolíku.

Eckles stál na mieste.

„Sadni si,“ zopakovala som svoju požiadavku a položila všetko potrebné náčinie na pracovný stôl.

Keď ma konečne poslúchol a sadol si na stoličku, chytila som lem jeho košele a následne sa nachvíľu zarazila.

„Teraz ti vyzlečiem košeľu a očistím ti rany,“ ozrejmila som a keď som v jeho postoji nezazrela žiaden signál značiaci nebezpečenstvo, pomaly som sa dala do práce.

Popri umývaní rán a ich okolia, sa mi myseľ natoľko rozjasnila, aby som pri jednej konkrétnej myšlienke stuhla a nachvíľu sa zastavila v pohybe.

Prečo Eckles, otrok oklieštený magickým efektom prsteňa, prišiel za mnou uprostred noci, kedy väčšina ľudí spí?

Zrak mi padol na krvavý rubín, zdobiaci jeden z prstov na mojej ruke.

Čo by urobil, ak by som sa nezobudila? Alebo, čo by urobil, keby som sa zobudila práve vo chvíli, kedy by mi z prsta sťahoval prsteň? Samozrejme za predpokladu, že by to urobil jedným z humánnejších spôsobov...

Po chrbte mi prešla nepríjemná vlna zimomriavok.

Ecklesova tvár, ktorá doteraz smerovala vpred, sa natočila na mňa. Z profilu ma vyhľadal, načo som sa chvatne prinútila, aby som pokračovala v čistení rán. Jemne som pritláčala vlhký uterák na krvavé miesta.

„Už to bude,“ ubezpečila som ho a celý proces urýchlila. Skontrolovala som pohľadom percentá v krúžku nad jeho hlavou.

26% znamená, že by ma nemal zabiť bez varovného signálu.

Ťažko však niečomu takému veriť, keď sa mi práve pred očami odohralo niekoľko scenárov najbrutálnejších smrtí, ktoré ma mohli doteraz postihnúť.

Opäť som sa pokúsila upokojiť svoje rýchlo bijúce srdce spomaleným dýchaním.

„Hotovo,“ zahlásila som a položila zakrvavený uterák na tácku. Začala som všetko odkladať.

Najradšej by som si strhla ten prsteň z prstu a zahodila ho na míle ďaleko.

Na noc som si ho z paranoje nechala na sebe, no možno by som sa práve cítila bezpečnejšie, keby nie.

„Eckles,“ začala som opatrne, no prerušil ma.

„Prišiel som si po svoju pochvalu.“ Jeho oči ma prebodávali skrz na skrz. „Urobil som všetko tak, ako ste mi nakázali.“

Prešla som po ňom pohľadom. Za kamennou fasádou muža som videla bolesť, žiaľ a akúsi bezmocnosť. Videla som to za prázdnym pohľadom jeho očí, ako aj v jeho postoji, ktorý sa odmietal poddať nepriazni osudu. Čo nepriazni... jednostrannému prijímaniu úderov...

Trošku... možno iba trošku mi pripomínal mňa.

„Výborne, Eckles. Skvelá práca...“ Na tvár mi vystúpil chabý úsmev. Zrak mi padol k mojim dlaniam.

Stiahla som si krvavý prsteň z prsta a natiahla som ruku s ním k Ecklesovi.

V mysli mi rezonovali dva rôzne hlasy. Jeden znel takto: Asi som sa zbláznila. A ten druhý: Aspoň jeden z nás, nech je voľný.

Eckles neschádzal pohľadom z mojej dlane, v ktorej spočíval prsteň. Potom pohľadom spočinul na mojej tvári.

Pomaly natiahol svoju ruku k mojej a zovrel v hrsti podávaný prsteň.

Takmer nebadateľne prikývol hlavou, akoby hovoril „vďaka“. A zmizol za oknom mojej izby.

Ako si razil cestu z vojvodstva, pozorovala som jeho tmavú siluetu cez okno. Na jednej strane som mu tú voľnosť priala, no na tej druhej, ma v srdci bodal osteň závisti.

„Snáď to bude o niečo lepšie,“ šepla som smerom k nemu a obrátila sa k posteli s úmyslom sa poriadne vyspať.

Dnes sa toho udialo až-až.

 

„Pane, pri bráne stojí nejaký muž a tvrdí, že je otrokom, ktorého včera kúpila vaša dcéra,“ skoro mi zabehlo, keď som počula toto hovoriť starého komorníka.

Vojvodov pohľad ma vyhľadal. „Ten, ktorý ju údajne zachránil pred napadnutím ozbrojenej eskorty, ten ktorého kúpila za 100 miliónov, aby mu udelila za jeho skutok slobodu, myslíš toho otroka?“

„Tak to vyzerá, vaša jasnosť.“

„Priveď ho sem.“

Prepaľovali ma pohľady – ako ten Derrickov, tak Raymondov. Samozrejme, jednému z bratov ušla spomedzi pier nejedna uštipačná poznámka, čo ma však v tejto chvíli trápilo najmenej...

Čo ten muž sleduje? Nestačilo mu, že som mu dala slobodu? Čo viac môže chcieť?

Do jedálne vstúpil Pennel a za ním Eckles. Pohľady sa nám stretli. Jeho bol bez emócií, môj odzrkadľoval zmätenie a strach.

„Je to on?“ opýtal sa vojvoda s prísnym výrazom, keď dovnútra vstúpil Eckles s Pennelom.

Keď som si uvedomila, že otázka bola položená mne, prikývla som, „Áno, toto je muž, ktorý ma včera zachránil.“

„Prečo si prišiel?“ vojvoda sa obrátil na Ecklesa.

„Chcel by som sa vašej dcére odvďačiť za udelenie slobody,“ povedal Eckles, následne pokľakol „Chcem sa stať mečom a štítom vojvodstva, aby som odplatil jej veľkodušný skutok.“

Vojvoda si ho premeral hodnotiacim pohľadom, zatiaľ čo sa Derrickovi pri pohľade na otroka objavila na tvári séria vrások. Reymondovi pomedzi pery ušlo uchechtnutie.

Vojvoda prehovoril: „Chválim tvoj sentiment, no mečom a štítom vojvodstva sa nemôže stať len tak hocikto.“

Do diskusie sa oprel Derrick, „Hlúčik otázne trénovaných bojovníkov pod vedením nižšej šľachty, ktorý údajne pobil, sa nemôže rytierom vojvodstva Eckhart rovnať. Tréning rytierov začína už v 9-tich rokoch. Prijať ho by bola strata peňazí, času a cti. A čo sa týka toho, že za neho zaplatila 100 miliónov-“

„Chceš tým povedať, že 100 miliónov je veľa za môj život, drahý brat?“ Nechcela som sa do tejto diskusie vôbec miešať, no ten okatý nerešpekt ma prinútil v opak.

„Tak som to nemyslel a ty to dobre vieš,“ zamračil sa viac a začal ma prepaľovať pohľadom. Skôr, ako sa celá diskusia ale stihla úplne zvrhnúť, vojvoda si odkašľal.

„Nakoľko si zachránil moju dcéru,“ povedal smerom k Ecklesovi, „Preverím si tvoje schopnosti a predostriem finálny verdikt. Uvidí sa, či si hodný stať sa mečom a štítom rodiny Eckhart.“

Eckles nemo prikývol.

„Pennel, zaveď ho na cvičisko a daj vedieť o celej situácii veliteľovi, nech pripraví všetky náležitosti potrebné na jeho preskúšanie.“

„Áno, vaša jasnosť.“