Zlyhanie AKA When Author Lost It

„Čo tu, dopekla, robíš?“ vyšlo zo mňa nahnevane, no primárne som bola vystrašená.

Pri pohľade na siluetu stojacu pri mojej posteli som musela potlačiť tras, ktorý ma pochytil.

Otrok z padlej krajiny bol chvíľu ticho, potom sa narovnal do výšky a vyslovil: „Povedali ste, aby som vás vyhľadal na námestí. No neboli ste tam.“

Ako ma, došľaka, našiel?

Potom mi napadla ďalšia znepokojivá otázka: Ako veľmi musí strádať bezpečnosť vojvodského sídla, aby sa doň nepozorovane dostal narušiteľ, pokiaľ viem, bez špeciálneho výcviku?

A potom som si spomenula, že ja som sa vykrádala z vojvodstva bez povšimnutia pravidelne a tiež som na to nemusela byť cvičená. To, že som si to pred útekmi naostro musela naplánovať a zmapovať každý kameň v areáli, bola očividne pre psychopata predo mnou, nepodstatná maličkosť.

Nikto ma neinformoval, no výsada je nástroj, s ktorým je potrebné sa naučiť pracovať. V tomto prípade je to nepochybne dvojsečná zbraň...

Prinútila som sa presmerovať svoje myšlienky a pomaly vydýchnuť.

„Vyhľadal si ma, aby si splnil úlohu,“ dostala som zo seba predpoklad za zvuku kolečiek lenivo točiacich sa v mojej hlave a po krátkom odmlčaní sa.

Bola noc. Trvalo dlho, kým sa veci po dnešku dali v sídle Eckhart ako-tak do poriadku.

Vynaložila som značné úsilie, aby som zmiernila hnev svojich bratov a otca...

A teraz, keď mám možnosť si aspoň trocha oddýchnuť, ma zo spánku vytrhne táto mátoha, na ktorú sa mi podarilo popri žehlení všetkých problémov, celkom zabudnúť.

„Nemôžeš tu byť,“ potriasla som hlavou, keď som si opätovne uvedomila, aká absurdná je celá táto situácia, a že veľmi túžim po zaslúženom oddychu. Môžem však vyhodiť jeden z objektov záujmu von oknom s tým, že nemám náladu na jeho sračky, pretože som unavená za všetky hranice ľudských limitov?

Nech bola odpoveď na túto otázku akákoľvek, skôr ako si to môj unavený mozog stihol uvedomiť, som chytila rameno Ecklesa a chystala sa ho odprevadiť k otvorenému oknu, ktorým som predpokladala, že sa dostal dnu.

Vlhkosť na mojej ruke ma však zarazila. Keď som chcela skontrolovať mokrosť, ktorú som zacítila pod dlaňou, pri slabom svetle vychádzajúcom z okna, som rozoznala, že nešlo o vodu, ale o krv.

Okamžite som ho pustila a ustúpila. Párkrát som len tak otvorila ústa v hrôze a nemom úžase. Pokúšajúc sa fenomén, ktorý mi práve málom privodil zástavu srdca, pochopiť.

„Ty si si nebol ošetriť tie rany od bičovania?“ usúdila som spýtavo, keď som zazrela na jeho chrbte obdobné krvavé fľaky a dala si dve a dve dokopy.

Ecklesov pohľad zo mňa neschádzal, no zrejme usúdil, že mu nestojím za akúkoľvek reakciu.

Ticho som zanadávala.

Je mi to ľúto, ale nebola som ešte úplne pri zmysloch na to, aby som si zachovala svoj obvyklý kontrolovaný postoj a slovník...

Prešla som k dverám vedúcim do miestnosti s vaňou a uterákmi.

„Sadni si,“ nakázala som Ecklesovi popri príprave vecí na „zákrok“.

Keď som sa vrátila s uterákom tmavšej farby, prešla som k tácke, ktorá, ako každú noc odo dňa, čo som konfrontovala Emily, sídlila spolu s pohárom a krčahom s vodou na nočnom stolíku.

Eckles stál na mieste.

„Sadni si,“ zopakovala som svoju požiadavku a položila všetko potrebné náčinie na pracovný stôl.

Keď ma konečne poslúchol a sadol si na stoličku, chytila som lem jeho košele a následne sa nachvíľu zarazila.

„Teraz ti vyzlečiem košeľu a očistím ti rany,“ pripravila som ho a keď som v jeho postoji nezazrela žiaden signál značiaci nebezpečenstvo, pomaly som sa dala do práce.

Popri umývaní rán a ich okolia, sa mi myseľ natoľko rozjasnila, aby som pri jednej konkrétnej myšlienke stuhla a nachvíľu sa zastavila v pohybe.

Prečo Eckles, otrok oklieštený magickým efektom prsteňa jeho majiteľa, prišiel za mnou uprostred noci, kedy väčšina ľudí spí?

Zrak mi padol na krvavý rubín, zdobiaci jeden z prstov na mojej ruke.

Čo by urobil, ak by som sa nezobudila? Alebo, čo by urobil, keby som sa zobudila práve vo chvíli, kedy by mi z prsta sťahoval prsteň? Samozrejme za predpokladu, že by to urobil jedným z humánnejších spôsobov...

Po chrbte mi prešla nepríjemná vlna zimomriavok.

Ecklesova tvár, ktorá doteraz smerovala vpred, sa natočila na mňa. Z profilu ma vyhľadal, načo som sa chvatne prinútila, aby som pokračovala v čistení rán. Jemne som pritláčala vlhký uterák na krvavé miesta.

„Už to bude,“ ubezpečila som ho a celý proces urýchlila. Skontrolovala som pohľadom percentá v krúžku nad jeho hlavou.

26% znamená, že by ma nemal zabiť bez varovného signálu.

Ťažko však niečomu takému veriť, keď sa mi práve pred očami odohralo niekoľko scenárov najbrutálnejších smrtí, ktoré ma mohli doteraz postihnúť.

Opäť som sa pokúsila upokojiť svoje rýchlo bijúce srdce spomaleným dýchaním.

„Eckles, viem, prečo si za mnou prišiel,“ povedala som po nazbieraní potrebného množstva odvahy, „a plne chápem tento tvoj krok. Nie je to život, pokiaľ nemáme možnosť voľby. Nie je to slobodný a šťastný život, pokiaľ sme okliešťovaní obmedzeniami, ktoré vzišli z hlavy niekoho iného, a ktoré nám častejšie ako len občas nevyhovujú.“

Stiahla som si prsteň z prsta a podávala ho Ecklesovi, „Myslela som si, že po incidente na festivale, sa viac nevrátiš, no zabudla som na toto. Ak by som bola na tvojej pozícii, zrejme by som urobila to isté. Nechať v rukách neznámeho nástroj, ktorý by v značnej miere mohol ovplyvniť môj život drastickým spôsobom, je čisté šialenstvo. Nenechala by som to tak a prišla si poň. Na.“

Eckles: „F.U.“

[Zabitie zlomením väzov.]

Game Over