Zlyhanie?

Výkriky prezentujúce cenové ponuky na aukcii ma vytrhli z tranzu. Ešte teraz sa mi pred očami premietala scéna, kde hyeny a ten otrok, muž, Eckles, bojoval o svoj život.

A hoci na ňom neboli vidieť značné známky námahy, samotný obraz toho, že bol vydaný napospas vyhladovaným hyenám, bez možnosti voľného pohybu, ktorý mu znemožňovali putá, ako na nohách, tak na rukách... bol to znepokojivý pohľad a pocit. Veľmi.

Pohľadom som kĺzala po ľuďoch, čo dvíhali svoje ponuky a energicky sa prekrikovali.

Cenové ponuky začali utíchať kdesi po sume 500 tisíc.

Ostali už len dvaja záujemcovia, ktorí mali dostatok peňazí a motivácie na to, aby otroka z padlej krajiny kúpili.

Nastala moja chvíľa.

„100 miliónov,“ vyslovila som, keď sa schyľovalo k odklepnutiu ponuky muža, čo ponúkol 10 miliónov.

Všetky tváre sa otočili na mňa. No bolo mi to jedno.

Dôležité bolo, že nikto nebol natoľko márnotratný alebo hlúpy, aby zaplatil za otroka sumu peňazí, za ktorú si mohol kúpiť menší zámok...

 

Keď som schádzala dole schodmi do väzenia, čo pripomínalo staroveké katakomby, po chrbte mi prechádzal mráz.

Mužovi, čo moderoval celý priebeh aukcie sa nezavreli ústa, ako ma sprevádzal k „tovaru“, ktorý som mienila zakúpiť.

Prešlo neskutočne veľa času, kým sme sa dostali do tých najodľahlejších miest väzenia. Alebo mi to tak aspoň prišlo.

Vo svetle blikotavých fakieľ som rozpoznala takmer nahého otroka, Ecklesa. Kľačal na zemi, bol obklopený hŕstkou chlapov, ktorí držali v rukách biče a zaháňali sa nimi na jeho obnažené telo.

To, v akom som bola napätí som si uvedomila, až keď som pocítila škripot vlastných zubov, ako som zatínala čeľusť.

„Dosť,“ vyslovila som pevne a bez rozmyslu vykročila k nim. Moderátor na mňa zdesene vykríkol.

Otočila som sa naňho, „Nech okamžite prestanú poškodzovať môj majetok.“

Prepaľovala som ho ostrým pohľadom.

Nikomu sa nebude ubližovať v mojej prítomnosti. Nie, pokiaľ tomu môžem zabrániť.

Moderátor chvatne zhúkol na svoj tím, načo akosi neochotne sklonili ruky, v ktorých spočívali biče.

Po Ecklesovom chrbte stekali pramienky krvi, ktoré v žiare fakieľ svietili ako rubíny.

Skôr, ako mi stihol žalúdok zaprotestovať, som odvrátila od neho zrak a venovala svoju pozornosť moderátorovi.

Po zjednaní náležitostí ohľadom prevodu peňazí a overenia mojej totožnosti, mi muž podával akýsi prsteň, na ktorom sa leskol červený drahokam.

„Je to znak vlastníctva. Týmto prsteňom viete otroka paralyzovať, pokiaľ sa jeho správanie vymkne spod kontroly... Vám ho odporúčam nosiť za každých okolností, nakoľko je to veľmi divoký otrok a vy ste tak...“

Jeho preslov zanikol vo výkriku. Prudko som sa otočila na Ecklesa, ktorý zvieral medzi stehnami krk jedného z pracovníkov, ktorí ho donedávna bičovali.

Celé moje vnútro zovrel úchop desu.

No netrvalo dlho, kým som schmatla prsteň a z celej sily stlačila drahokam, ktorý sa rozsvietil a následne paralyzoval otroka.

Ležal na zemi a sťažka dýchal.

Muž, ktorého škrtil sa okamžite odplazil do bezpečnejšej vzdialenosti.

Ignorovala som moderátorov znepokojený, až vystrašený hlas a prešla k Ecklesovi.

„Eckles,“ oslovila som ho, hoci som si nebola istá, či vníma.

Upreli sa na mňa jeho oči podliate krvou. Nemohol z nich sálať snáď väčší odpor a šialenstvo.

Opäť mi zovrel vnútro neviditeľný úchop strachu.

„Môžeš demonštrovať svoju bolesť a ukrivdenie akokoľvek, no to, že si otrokom, nič nezmení. Tvoj status, krajina, tvoj doterajší život v podstate už neexistuje.“

V Ecklesovom pohľade sa opäť niečo zalesklo. Pritlačila som na citlivé miesto. No overila som si, že ma vnímal.

Sklonila som masku, ktorou som si počas celého času v priestoroch tohto komplexu zakrývala tvár.

V Ecklesovych očiach sa zračilo ohromenie.

„Toto je tvár niekoho, kto je za teba ochotný zaplatiť sto miliónov,“ vyslovila som, „Som ochotná toľko zaplatiť, pretože som v tebe zazrela potenciál. Pokiaľ sa však budeš správať takýmto spôsobom, je pre mňa najmenej odstúpiť od zmluvy a prenechať tejto inštitúcii šialenca, ktorý pre svoje emócie zahodil šancu dostať sa von.“

Odmlčala som sa.

„Pokiaľ si porozumel, kývni hlavou,“ vyžadovala som, načo Eckles po krátkom váhaní, počas ktorého na ňom bolo zreteľne vidno, že s niečím intenzívne bojuje, takmer nebadateľne prikývol.

Pripevnila som si masku na tvár a obrátila sa na moderátora.

„Dajte mu dole putá a chcem pre neho okamžite oblečenie. Je mi jedno, či sa vyzlečiete vy alebo moju požiadavku splníte inými metódami. Odchádzam do piatich minút,“ vyslovila som bezohľadne.

Moderátorove začínajúce námietky som utlmila mešcom zlata.

O niekoľko chvíľ neskôr som už s oblečeným Ecklesom stála na čerstvom vzduchu neskorého večera.

Odľahčene som vydýchla, hoci ozaj nebolo prečo...

Nevedela som, ako sa dostať domov, a vedľa mňa stál šialenec, ktorému sa podarilo v priebehu minúty vyzabíjať krvilačné hyeny a prizabiť dobre stavaného muža...

„Dobrý večer.“

Moju pozornosť si vydobyl zavalitejší muž, ktorý sa znenazdania predo mňa postavil so šíkom ozbrojených chlapov.

„Dnes sme sa stretli na aukcii, je tak?“ opýtal sa s úsmevom.

„Neviem o tom,“ vyriekla som prosto a počítala, koľko mužov sa postavilo za tohto pána.

Áno, bola som vystrašená, no môj des bol len o štipku vystupňovaný, nakoľko som bola zozadu stále ostro sledovaná svojim otrokom, ktorému som jeho zakúpením určite nepadla do noty...

Nebezpečie spredu, nebezpečie zozadu... cítila som sa ako králik uväznený medzi samými šelmami...

„Bol by som rád, ak by ste mi v tichosti odovzdali toho otroka.“

Pánovi s hlúčikom chlapov za sebou nerobilo problém prejsť priamo k meritu veci, kvôli ktorej mi zahatil cestu.

Znova som sťažka vydýchla a obzrela sa na Ecklesa.

Ten ma s náznakom zvedavosti za jeho nevýraznými dúhovkami, no inak bez iných emócií, sledoval.

„Zabudli ste, že som si ho kúpila?“ konfrontovala som pána, keď som sa naňho opäť obrátila.

„S takým obnosom peňazí som dnes nerátal. Dám vám desať miliónov teraz a zvyšných deväťdesiat v priebehu nasledujúcich dní,“ povedal pán štýlom, akoby celá vec bola dohodnutá obojstranne.

„990,“ vyslovila som, načo sa muž nechápavo zamračil a opýtal sa: „Čože?“

„Mala som v pláne zaplatiť desaťnásobok,“ vysvetlila som mu. „Ak by niekto prevýšil moju ponuku, bola by som zaplatila jeden bilión.“

„Nezahrávaj sa so mnou. Ty... vieš ty vôbec kto ja som?“

Pánova tvár sa zvraštila v hneve.

„Viete VY, kto som JA?“ oplatila som mu otázku.

Mienila som si zložiť masku a kapucňu.

Ružové vlasy a tyrkysové oči by boli dostatočným odhalením mojej identity. A príslušníčke rodiny Eckhart by sa nikto neodvážil skriviť ani vlások...

Avšak, skôr, než som sa stihla k svojmu odhaleniu dostať, sa muž, ktorý stratil vo vytočení úsudok, ohnal rukou.

Než sa jeho dlaň stihla dotknúť mojej tváre, sa spoza mňa vymrštila paža.

Eckles schmatol mužovu ruku a so zaprašťaním mu ju vykrútil do neprirodzeného uhlu.

Ten vykríkol od bolesti.

Šokovane som pozorovala scénu, ktorej som nikdy nechcela byť súčasťou.

„Jack! JACK!“ zrúkol zavalitý muž, ktorý si momentálne zvieral zranenú ruku, ktorú medzi tým Eckles pustil zo svojho zovretia.

„Zabi ich oboch! Oboch bastardov!“

Eckles ma jemne postrčil dozadu, „Ustúpte.“

A začal mužov zneškodňovať, brutálne, jedného za druhým. Bolo to pokračovanie toho, čo sa stalo s hyenami na aukcii.

Striekala krv, lámali sa kosti...

Nechcela som to.

Vykročila som dopredu a vykríkla som: „Eckles!“

No cez výkriky a stonanie mužov ma nebolo počuť.

„Eckles, dosť!“ vykríkla som znova, ako som chvatne prstami vyhľadala drahokam prsteňa.

To už však Eckles zneškodnil aj posledného muža. Bolo teda zbytočné takto zasahovať.

Otočil sa a podišiel ku mne pomalými krokmi. Nemohla som si pomôcť, a ako sa ku mne približoval, ustúpila som o krok.

Srdce mi bilo až v krku.

„Postaral som sa o všetkých.“

Natiahol sa k mojej dlani, kľakol si a oprel si moje hánky o svoje líce. „Prosím, pochváľte ma, pani moja.“

Nemo som hľadela na zjav pred sebou.

Ak toto znamenalo 24%, tak to nechcem.

„Povedala som ti, aby si prestal,“ vyslovila som snáď bez záchvevu hlasu a bez emócií.

„Odignoroval si rozkaz.“

Vymanila som si dlaň z jeho zovretia.

„Eckles, pokiaľ chceš ostať v mojej prítomnosti, podobné veci sa už nikdy nesmú opakovať,“ vyslovila som pevne, keď som ako-tak znova nadobudla istú obmenu pokoja.

„Prepáčte, pani moja,“ sklonil pohľad, i tvár po chvíľkovom zaváhaní a miernom odlesku vzdoru v jeho kalných očiach.

Sťažka som prehltla a zahliadla ako koliesko s percentami nad jeho hlavou zablikalo a jeho hodnota padla o celé tri percentá.

Zažmurkala som a v snahe pozbierať svoj otrasený úsudok a vlastne celú mentalitu, som sa chvatne rozhliadla navôkol.

„Teraz pôjdeš čo najrýchlejšie zohnať mestskú stráž, nech sa o nich čo najskôr dozvedia a spravia potrebné kroky k vyriešeniu tejto situácie,“ vyslovila som, „Zavedieš ich sem a skôr, než ťa stihnú vypočúvať, zmizneš. Rozumieš?“

Zahryzla som si do pery.

„Utri si týmto krv. Nezabudni si zakryť náhrdelník. Keď splníš svoju misiu, vyhľadaj ma na hlavnom námestí. Vtedy dostaneš svoju pochvalu.“

Vedela som, že som si to predstavovala príliš jednoducho, no v mojom momentálnom rozpoložení som si nedovolila vymyslieť lepší plán.

Eckles ma sledoval po celý čas, čo som udeľovala inštrukcie a hoci mu môj spôsob riešenia problémov bol istotne proti srsti, neprotestoval a ani neochotu nedal na sebe nijako viditeľne znať.

„Áno, pani moja,“ vyslovil, následne sa postavil a svižne odkráčal von z uličky.

Znepokojene som pozorovala roh, za ktorým zmizol.

Prešla som popri dobitých telách a skleslo po nich prechádzala pohľadom.

Jeden z mála, kto bol ešte pri vedomí bol práve šľachtic, ktorý vyžadoval, aby som mu vydala Ecklesa. No teraz sa nezmohol na nič.

Sedel tam s očami otvorenými dokorán, predychávajúc zážitok, ktorý prežil.

Mĺkvo som popri ňom prešla.

Ak sa Eckles nevráti, bude to dobré.

Nemyslím si, že som schopná byť v jeho prítomnosti, čeliť jeho monštruóznosti...

Chápem do istej miery, prečo robí to, čo robí, no aj tak mi moje medze a princípy nedovolia bezpodmienečne akceptovať to, kým bol.

 

Keď sa niekomu podarilo nasmerovať ma na hlavné námestie, kde festival prebiehal v plnom prúde, okamžite ma našli rytieri z vojvodstva.

Bratia zrejme po mojom zmiznutí zalarmovali každého v kasárňach. To mojej úbohej reputácii s rytiermi neprospeje vôbec.

Avšak bola som natoľko unavená, že mi to v terajšej chvíli bolo jedno.

A čo sa týkalo súrodeneckej starostlivosti... Nebolo sa čomu diviť.

Nastala rovnaká situácia ako pred rokmi, keď sa stratila ich drahá a pravá sestra.

No nebolo by to hlúpe, keby sa im stratila aj náhrada?

Kyslo som sa zaksichtila, zatiaľ čo som poslušne nasledovala svoj novonadobudnutý sprievod.

Dnešný výlet by som nazvala zlyhaním.

Odniesla som si z neho len masku, vkusný prsteň, bolesť hlavy a traumu na celý život...

Nehovoriac o tom, že som použila šek na sto miliónov, čo budem musieť vojvodovi ešte náležite vysvetliť...

Vitaj mizéria.