Magické bytosti a kde ich nájsť

„Ľúbi ma, neľúbi ma, ľúbi...“ započula som neďaleko seba hlboký mužský hlas, načo som prekvapene načúvala slovám, ktoré som si nikdy nemyslela, že budem počuť z mužských úst. Fakt, dopekla... čo to má znamenať?

Podišla som potichu k čistinke, odkiaľ sa tento desivý monológ rozliehal. Rozhliadla som sa v snahe nájsť toho, komu v hlase bolo počuť tak veľké sklamanie a smútok. Zazrela som postavu, len na pár desiatok stôp vzdialenú od tej mojej a zažmúrila som oči, aby som jej lepšie videla do tváre. Bol mi však otočený chrbtom. Nemala som ako vidieť, kto sa tak veľmi utápal pre nevydarenú lásku...

„Tak si konečne prišla,“ začula som odrazu. Muž sa ku mne otočil, načo som ja zalapala po dychu. Oči mal hlboké ako more, odrážalo sa v nich niečo viac ako som mala šancu vidieť u ktoréhokoľvek muža, s ktorým som mala tú česť. Vlasy zamatové, čierne ako uhoľ, ostrihané nie práve podľa módy, no jemu to seklo dokonale. Ostré rysy tváre, telo športovca. Jasne som videla, ako sa pod jeho čiernou košeľou rysovali pevné svaly. Plné pery, čakajúce len na jediné...

V hlave mi blikala tá myšlienka ako zapnutý alarm.

Musela som ho mať!

„Ah, prepáčte... myslel som, že je to niekto iný,“ vyhlásil s povzdychom muž, načo som nepotlačila úškrnok, ktorý sa mi dral na tvár. Našťastie som ho zamaskovala sklonením hlavy ku kvetinám pri kríkoch.

„To je v poriadku,“ povedala som zamatovo jemným hlasom a čupla si ku kvetinám, ktoré si vyžadovali moju plnú pozornosť.

Tento trik vždy zaberie... zasmiala som sa vo svojom vnútri a pohladila končekmi prstov tie jemné... Počkať! On sa mojim smerom ani len nepozrel! Niečo tu nehrá. Toto vždy zabralo.

Pomaly som vydýchla a znova nasala do pľúc čerstvý vzduch.

„Čakáte na niekoho?“ opýtala som sa pokojne a vzhliadla som k nemu. Musím získať jeho pozornosť...

„Samozrejme,“ povedal muž a usmial sa na mňa neprítomným úsmevom. Pozbierala som všetku svoju vnútornú silu a postavila sa.

„Aj ja na niekoho čakám... nevadilo by Vám, keby sme si vzájomne robili na tú chvíľu spoločnosť? Nemám totiž rada úplné ticho.“

„Ah, tak v tom prípade...“ pousmial sa muž a postavil sa. Podišiel ku mne, načo som sa víťazoslávne v duchu zasmiala. Konečne!

„Zdravím Vás! Som Markus a Vy ste?“

„Alena,“ stisla som mu podávanú ruku a aj by som naňho skočila, nebyť toho, že ešte nenadišiel ten správny čas. „Mohli by sme si tykať? Nemám rada formálne oslovenia.“

Oslnivo som sa usmiala.

„Dobre, teda. Alena... vyzerá to tak, že máš stále s niečím problém, je tak?“

Vyvalene som naňho pozrela. Čo to...

„Nemáš rada ticho, i úctivé oslovenia sú ti proti srsti. Tak vysyp, čo vlastne máš rada?“

Čo to kurva je... Telo môže mať božské, ale charakter má mizerný... Ach, čokoľvek, už som si predsa spravila chúťky, tak to dotiahnem dokonca!

„Mám byť úprimná?“ vyriekla som. Vlčím úsmevom som odhalila úzke tesáky, ktoré mi zdobili tvár. Markus šokovane ustúpil.

„Mám rada, keď ma muži poslúchajú. Mám rada, keď mi podľahnú hneď ako ma uvidia... takže, Markus... nebudem viac chodiť okolo horúcej kaše. Ty sa so mnou vyspíš.“

Markus ostal šokovane stáť, načo mi na perách hral stále väčší a väčší úsmev. Ten však ustúpil hneď ako sa ten muž predo mnou začal hrdelne smiať.

„Panebože... tak toto je dobré. Môžem ti prezradiť tajomstvo, milá Alena?“ smial sa muž, „Som inkubus. Tvoje zvádzanie na mňa teda nezapôsobí ako na ostatných.“

Uškrnul sa, načo som ostala vyvalene stáť.

To... si... zo... mňa... robíš kozy...

Musela som natrafiť na inkubusa práve tu? V celej zemi po nich nie je ani pamiatky a ja na jedného narazím práve, keď si chcem poriadne vrznúť?! Tak to teda pekne ďakujem. Na tvári sa mi striedala pestrá škála výrazov, na čom sa ten predo mnou dobre bavil.

Zrejme som začala hovoriť aj nadávky v mojom rodnom jazyku, keď ma inkubus predo mnou, zrazu stopol svojou dlaňou na mojej ruke, ktorou som práve rozhadzovala pri prudkej gestikulácii.

„Ale nepovedal som, že tvojmu želaniu nevyhoviem...“ zamrmlal svojim podmanivým, chrapľavým hlasom, načo by som sa k nemu bezpodmienečne vrhla, nebyť faktu, že je to inkubus a len sa so mnou nechutne zahrával...

Robila som síce to isté, ale ešte nikdy som takú potupu nezažila na vlastnej koži. Ani trocha sa mi to nepáčilo!

Inkubusovia sú známi tým, že sa vkrádajú dievčatám do snov a robia tam šarapatu... žijú z toho, keď im dievčatá podľahnú. A to isté platí aj pre nás – sukuby. Bez energie, ktorú ľudia vynaložia, keď sa s nami vyspia, zomierame.

Chcela som sa mu vytrhnúť, no jeho paže boli predsa len prinajmenšom tak silné ako vyzerali a nedovolil mi to. Druhá dlaň mi spočinula na mojom líci. Začal ma jemne hladiť. Pritiahol si ma k sebe. Vzdorovito som mu pozerala do očí, načo sa on pobavene zasmial.

„Uvoľni sa, princezná. To, čo zažiješ teraz, nezažiješ ďalších milión rokov!“

„Hovno! Pusti ma, ty...“ Ďalšia nadávka zanikla v jeho ústach. Jeho mäkké pružné pery sa dobíjali svojej pozornosti, a ja, hoci som sa veľmi snažila, nevedela som im odolať. Bozk som mu nenásytne opätovala. Na tvári mu hral pobavený úsmev, ktorý by ma normálne vyprovokoval, ale teraz som sa dostala do akéhosi tranzu, z ktorého sa dostávam len veľmi, veľmi ťažko.

Svoje zovretie na mojej ruke povolil, a tým pádom bol schopný ma pohládzať po odhalenej pokožke na krku. Prstom mi jemne prechádzal po tepne, ktorá mi divo pulzovala. Pobozkal ma na krk a postupoval by aj nižšie, nebyť oblečenia, ktoré som mala oblečené. Rukou mi zašiel pod tričko a začal ma pohládzať o niečo náruživejšie. Spomedzi pier mi vyšiel tichý povzdych.

Zahľadela som sa do jeho temných očí a úplne sa im podmanila. Prisala som sa na jeho pery a opätovne ich ochutnávala. Obtrela som sa o ne jazykom a čakala na odozvu, ktorá na seba nenechala dlho čakať. Inkubus ma zdrapil za lem trička, načo som sa od neho odtiahla, aby mi ho mohol vyzliecť.

Netrvalo ani sekundu, čo sa znova vrátil k môjmu telu a začal ho obsypávať hrejivými dotykmi. Pomedzi pery mi vyšiel slastný povzdych. Skusla som mu spodnú peru. On zavrčal a skĺzol o niečo nižšie. Rukami som mu vbehla do vlasov. Na podbrušku som cítila jeho horúce pery a veľmi príjemné dotyky, ktorými ma neprestával ďalej dráždiť. Skôr, ako mi však stihol rozopnúť gate, som ho od seba odtlačila a kľakla si k nemu... Na môj vkus išiel na to príliš rýchlo.

Zhodila som ho pod seba a pobozkala ho na krk. Nepáčilo sa mu, že som tak skoro prebrala velenie, a dal mi to aj dostatočne pocítiť.

Razom som ležala pod ním a vychutnávala si jeho pozornosť, ktorú mi zrazu tak veľmi venoval. Usmiala som sa. Pobozkal ma na podvihnutý kútik úst a ešte chvíľu sa mi venoval.

Zhodil zo seba tričko a ja som mala tú možnosť pokochať sa jeho neuveriteľne vypracovaným telom. Zohol sa opäť ku mne a zbavil sa ďalšieho oblečenia, ktoré na mne zostávalo. Keď som ho chcela spomaliť, iba mi ovinul svoje dlhé prsty okolo zápästí a položil mi ich k tvári. V očiach mu iskrilo. Bolo jasné, kto tu bol teraz pán...

Pustil moje ruky a pohladil ma po stehnách. Prešla mnou nekontrolovateľná triaška. Dlaňami sa ležérne obtieral aj o to miesto, načo som sa k nemu ešte väčšmi pritisla. Nepotlačila som vzdych. Znova sa oň obtrel a ja som priam šalela po jeho ďalších dotykoch. Prestal, načo som odmietavo zamrnčala a pozerala, ako si s pobavením rozopína gate. Pomohla som mu ich vyzliecť a na rad prišli aj moje nohavičky. Zovrel ich lem vo svojich prstoch a pomaly ich sťahoval po mojej pokožke. Pohladil ma.

Zalapala som po dychu. Bolesť, tak rýchlo ako sa objavila bola opäť preč a ja som mu odpovedala na jeho náruživé pohyby. Naše vzdychy pretínali ticho lesa, pohybmi sme boli tak zosynchronizovaní... A keď prišlo očakávané vyvrcholenie, netrvalo dlho, čo sme si tie pocity znova zopakovali.

Počúvala som jeho hlasný dych s tvárou obrátenou k lesu a tak ako on, som sa pokúsila oddychovať. Nešlo to. No ten príjemný pocit vo mne to aj tak nedokázalo vymazať. Užívala som si okolitý šum stromov, hrejivé lúče na mojej tvári a štebotavý spev vtákov. Možno by som aj zaspala nebyť výrazného dievčenského hlasu, ktorý túto pohodu prerušil ako zátinok do mladého, zelenkavého dreva.

„Markus?“ Inkubus vedľa mňa sa pomrvil a zažmúril na dievča stojace neďaleko nás.

„Kveta?“ zamumlal, načo sa posadil, aby na prichádzajúcu lepšie videl.

„Bože, ty si idiot!“ vyprskla, načo sa Markus natiahol za svojim oblečením rozhádzaným po  väčšine lúky.

„Meškáš,“ skonštatoval sucho, načo som mala chuť sa rozosmiať.

„Vieš čo? Trhni si! Bože, prečo som ťa ja len nenechala...“

„Aj tebe krásne popoludnie...“ Uškrnul sa, no to už milá Kveta bola ďaleko za horami. Markus nevýrazne pozoroval miesto, kde jeho dievča zmizlo a povzdychol si.

„Tvoja frajerka?“ opýtala som sa s nadvihnutým obočím.

„Bývalá,“ odvetil a zaksichtil sa.

„My, mýtické bytosti, to máme ťažké...“

Rozvalila som sa na vyhriatych steblách trávy a zahľadela sa na tie jeho oči plné niečoho, čo som u nikoho iného jakživ nevidela.

Tak Markus...