3. kapitola

Princezná a runy

„Ako ste ju nemohli nájsť!?“ rozliehal sa halou Theodorov nahnevaný hlas. Nahnevaný bolo však slabé slovo na opísanie jeho súčasnej nálady. Priam zúril.

„Viete aký je mesiac? Nie? Je Polnaon! O štyri dni má princezná dosiahnuť osemnáste narodeniny... ak sa na hrad nedostaví včas... Nech nás patrónka Ava ochraňuje.“

„Pane,“ do dverí vstúpil rytier z hradnej stráže. Nasucho preglgol, keď uvidel výraz svojho pána. „Scrael dorazil.“

„Nech vstúpi,“ pokynul Theodor naliehavo, načo sa vzápätí za strážou otvorili dvere a dovnútra vošiel muž odetý v dotrhanej, čiernej kapucni. Jedna z ďalších zvláštností spojených s týmto mužom bol fakt, že jeho kroky nevydávali žiaden zvuk.

„Scrael. Potrebujem, aby si priniesol na hrad dievča.“

„Rozkošnú mladú princeznú?“ prerušil ho mužov chrapľavý, šelestný hlas.

Theodorovi po čele stiekla kvapôčka potu. 

„Áno, princeznú,“ pritakal s nevôľou, „Ako vidím, informácie si už dostal. Musíš ju nájsť. Pokiaľ ide o stopárstvo, v ráde- nie... V celej krajne nemáš rovného. Keď splníš svoju úlohu, štedrá odmena ťa neminie.“

„Rozumiem, generál.“ Temný muž sa uklonil a vzápätí s letmým prievanom, ktorý pramenil cez ťažké drevené dvere, cez ktoré vošiel, sa rozplynul na oblak dymu, ktorý sa pretesnal cez škáru otvoreného okna.

Stráž nervózne a rozpoltene prestupovala pri dverách. Napokon sa však odvážila prehovoriť. 

„Pane, ste si istý, že je dobrý nápad na tú misiu poslať jeho? On je... veď viete... Použije všetky metódy preto, aby dosiahol svoj cieľ,“ povedal neurčito muž.

„Myslíš si, že som nad tým neuvažoval?“ opýtal sa akosi otrávene Theodor, načo si však následne sťažka povzdychol. „On jediný to však stihne urobiť v tak krátkom čase. Musíme princeznú dostať späť skôr ako nastane čas jej narodenín, inak...“

Nedokončená veta ostala visieť ťažobne v priestranstve haly. Theodor rýchlo odohnal chmúrne myšlienky potrasením hlavy.

„Na jej návrat povoláme ešte niekoľko jednotiek,“ rozhodol a už sa zberal do kasární. Skôr, ako sa však stihol dostať až k dverám, tie sa neočakávane roztvorili a dnu vošiel vysoký muž v hrubom odeve. Theodor ostal stáť na mieste ako obarený.

„Theodor. Dlho sme sa nevideli, je tak? Ako ide správa kráľovstva?“ Muž s úsmevom na tvári podišiel k ochromenému radcovi a so zasmiatím skonštatoval, že vyzerá, akoby videl ducha. Theodor si rýchlo odkašľal a mierne sa ohol v drieku, s dlaňou pritisnutou na hrudníku. 

„Vitajte na Bielskom hrade, kráľ Ror... Môžem sa opýtať, čomu vďačíme za túto neočakávanú návštevu?“

Oči kráľa Rora sa zmenili. 

„Osemnáste narodeniny drahej Wendy sa približujú. Prišiel som sa pozrieť, ako si moja drahá neter počína. To snáď nie je dôvod na návštevu?“

Theodor odvrátil na malú chvíľu pohľad. Rozmýšľal, či informáciu o princezninom zmiznutí kráľovi podať, alebo nie. Napokon sa však rozhodol.

„Princezná sa stratila.“

Kráľovi ušiel rýchly, plytký výdych. „Čože?“

„Počas večerných hodín ušla západnou bránou hradu, pretože ju rozrušil pád v kuchyni.“ Theodor privrel oči. Triviálny dôvod. Okrem toho, kto kedy videl urodzenú pobývať v kuchyni? 

Keď to počul od kuchynského personálu, bolo to hlúpe. No teraz, keď to sám sprostredkováva susednému kráľovi, cítil sa o dosť horšie. Okrem hlúposti, ktorá z toho sršala je tu aj nepochopenie a v neposlednom rade zahanbenie a strach, ktoré mu zovreli hrdlo a myseľ. 

„Toto musí byť žart.“ Kráľova tvár sa zvraštila v zamračení. „Čo je to za nezmysel?“

„Vyslal som tých najlepších stopárov, aby ju našli,“ sklonil hlavu Theodor.

„O štyri dni začína ceremónia! Ste si vedomí, čo ste spôsobili tomuto kráľovstvu tým, že ste na princeznú nedali dobrý pozor!? Okamžite ju nájdite, inak sa s týmto miestom môžeme rovno rozlúčiť!“

„Áno, pane.“ Theodor prešiel okolo kráľa a vydal sa do kasární, kde mal aj sprvu namierené.

✤

Prešli sme hodný kus cesty, kým muži v dôsledku tmy rozložili tábor a pripravovali sa na noc. Nízky muž si z nejakého dôvodu ostril dýky a šedivý prihodil do ohňa, čo založili, ďalšie dva kusy dreva. Cítila som sa navyše. Nevedela som ako sa v tejto situácii zachovať a popravde, moju pomoc pri obriaďovaní tábora ani nebolo treba. Mužom išla práca od ruky. 

Bezmyšlienkovite som si prešla dlaňami po holých nohách, načo som si všimla pohľad nízkeho muža. Venovala som mu nesmelé slová: „Moje lodičky sa niekam popri všetkom stratili.“ 

Nasledoval ma jeho pochybovačný pohľad.

„Lodičky? Prečo by milostivá slečna chodila do lesa v lodičkách?“

Odvrátila som od neho pohľad. 

„Môj výlet som tak celkom neplánovala,“ vyriekla som a všemožne sa snažila vyhnúť pohľadu na nízkeho muža, vďaka čomu moju pozornosť pritiahli dýky, ktoré držal v rukách a práve si ich brúsil.

„Mohla by som si požičať nôž?“ opýtala som sa, načo mi venoval odmietavý pohľad.

„Smiem vedieť dôvod prečo by mala mladá pani v rukách nôž?“

„Ak to mám podať jednoducho, potrebujem si odrezať kus látky zo šiat.“

Muž vyzeral, že s mojou požiadavkou stále nie je tak trochu stotožnený, no aj tak si jednu dýku pohodil v ruke a zachytil ju na tej čepeľovej strane.

„Opatrne,“ vyslovil, ako mi ju podával. Zobrala som ju vďačne do ruky. 

Jeho skúmavý pohľad zapríčinil, že som sa pri pomyslení, čo som mienila pred ním urobiť, zapýrila a postavila sa od ohňa. Zamumlala som potichu ospravedlnenie a otočila sa obom mužom chrbtom, ktorých očividne zaujímalo, čo s nožom mienim robiť. Akonáhle som im zakryla výhľad na tie podstatné veci, nadvihla som sukňu svojich šiat a vybrala tú najbližšiu vrstvu látky k môjmu telu. 

O necelú chvíľu sa táboriskom rozliehal zvuk trhania látky, ktorej textúru sa mi pomocou naostrenej dýky podarilo hladko narezať. Už si to iba stačilo omotať okolo bosých nôh ako obväz.

Vrátila som nízkemu mužovi naspäť jeho dýku a dala sa do obväzovania.

Obaja muži si medzi sebou vymenili mĺkve pohľady.

Dokončila som svoju prácu a narovnala som sa. Nahodila som sociálny úsmev, no absolútne som nevedela, o čom by som sa mohla s dvoma mužmi rozprávať. Preto medzi nás padlo akési nepríjemné ticho. 

„Ešte sme sa nepredstavili. Moje meno je Alexander a toto je Toren,“ ticho neohrabane prerušil ten vyšší, hladko oholený pán.

„Teší ma,“ vyriekla som s úsmevom, načo medzi nami znova ostalo dusivé ticho.

Nervózne som potiahla lem svojho rukávu a rozhliadla sa okolo seba. Vypustila som zo seba tenký prúd vzduchu.

„Wendy,“ vyriekla som po chvíli, počas ktorej som bola prepaľovaná párom modrosivých očí.

„Wendy?“ zopakoval Alexander. Vyhľadala som jeho tvár, ktorou v nasledujúcich sekundách prešlo hneď niekoľko pocitov. 

Odmlčal sa, potom povedal: „Meno hodné princeznej.“

Svoj pohľad stočil k planúcemu ohňu medzi nami. 

„Princezná Bielskeho hradu... ako sa asi má?“ vyriekol po chvíli akosi zasnene a prihodil jedno poleno do ohňa, „Po smrti jej rodičov ju verejnosť nemala veľmi šancu zahliadnuť. V meste sa ale šepká, že v deň jej narodenín sa znova ukáže ľudu. Nastúpi na trón a bude vládnuť spravodlivo našej krajine.“

Na svojej tvári som nedala nič znať. No zmienka mojich narodenín a toho, že onedlho bude obrad korunovania, mi zovreli pľúca.

„Čo si myslíte o tom,“ povedala som pomaly, „že by túto krajinu viedlo osemnásťročné dievča, o ktorom nikto nič nevie?“

Oslovený muž mi pohľad opätoval.

„Nie je to tak, že by sme mali na výber. Ale, keď ide o to, čo si myslím, priamo by neovplyvňovala život nás, obyčajných smrteľníkov,“ vyriekol Alexander, „Myslím tým, že by nestála priamo vedľa nás a nehovorila by nám, čo robiť. Samozrejme, jej rozhodnutia by mohli zhoršiť náš každodenný život, ale...“ Alexander sa znova na krátku chvíľu odmlčal. Zrejme hľadajúc vhodné slová. „Môj názor znie takto,“ pokračoval napokon, „vždy záležalo a vždy záležať bude na ľuďoch naokolo, na malých ľuďoch. Morálny kompas spoločenstva zavedie krajinu tým smerom, ktorým ukazuje. Kráľovná sa môže pokúsiť tento smer zmeniť, ale nie je to, podľa môjho skromného názoru, jednoduchý údel a veru bude pri tom potrebovať veľa... Bude potrebovať viac ako-“ Alexandrove rozprávanie preťal tlmený smiech nízkeho muža vedľa nás. 

Naše pohľady nasledovali Torena, nízkeho muža, ktorý práve potláčal akýsi zvláštne pobavený úsmev.

Spýtavo som nadvihla obočie. 

Nízky muž si moju nevyslovenú otázku všimol a tak mi venoval jeden vážny pohľad.

„Alexander zabudol na jednu podstatnú vec,“ vyslovil, „A to, že ľudia sú ľahko manipulovateľní.“ Veľavýznamne sa odmlčal a odvrátil pohľad. „Ak má kráľovná v rukách niečo, čoho sa ľudia boja do špiku kosti, je s nimi jednoduché manipulovať, pohnúť smerom, ktorým chce. Samozrejme, toto sa nevzťahuje iba na zastrašovanie. Existuje mnoho spôsobov na spracovanie ľudí a poslanie ich smerom, ktorým chcú mocní ľudia. Mimo tohto malého detailu, naša krajina nie je na mape to jediné. Kráľovná by musela byť niekto, kto sa zvládne pohybovať medzi ďalšími kolosmi.“

Zamyslela som sa, „Takže kráľovná by mal byť niekto, kto má moc?“ opýtala som sa do éteru. 

Toren mi venoval krátky pohľad, ktorý nasledoval hlboký povzdych.

„Áno, aj nie. Moc je veľmi široký pojem. Formou moci môžu byť napríklad peniaze či prestíž. Stačí sa zviditeľniť, byť v očiach ľudí dobrou figúrou, vhodnou k nasledovaniu. No mať moc samo o sebe nestačí. Kráľovná by ju musela vedieť aj vhodne použiť, aby kráľovstvo pohla smerom, ktorým chce,“ preniesol akýmsi otráveným hlasom, načo som s pootvorenými ústami rozmýšľala nad jeho slovami, a tiež nad tým, čím títo dvaja ľudia vlastne sú. Aristokrati či politológovia? Alebo má moja krajina jednoducho dobre rozvinutý informačný či vzdelávací systém, vďaka ktorým sú všetci ľudia takíto?

Alexander si odkašľal, „Kráľovná ale nič z toho, čo povedal Toren nepotrebuje.“ Šibol akýmsi prestrašeným, a zároveň nahnevaným pohľadom ku svojmu spoločníkovi. Načo som jemne nadvihla obočie. 

Alexander sa usmial. „Zastrešuje ju predsa ten najvplyvnejší diplomat krajiny s generálom Bielskej armády v jednej osobe,“ povedal akosi zasnene a hrdo. 

„Okrem toho,“ pokračoval neochvejne, „je známe tejto, i okolitým krajinám, že princezná je najsilnejšia zaklínačka v celom kráľovstve, i za jeho hranicami. Všetci predsa vedia, že je priamym potomkom Veľkého. Nie je dôvod sa niečoho obávať. Zem bude pod jej dohľadom v dobrých rukách...“ Alexandrove rozprávanie zakončilo moje padnutie sánky.

Po doznení Alexandrových slov mi nepríjemne zovrelo brucho.

Prosím? Svoju mimiku som stále nevedela úplne dostať pod kontrolu. Hľadela som na šedivého muža s ústami mierne pootvorenými, ktorý však podľa všetkého myslel svoje rozprávanie úplne vážne.

„Milostivá pani?“

Kde. Kde počul tieto veci?

Aký generál? 

Aký potomok Veľkého? 

Vôbec tomu, jeho slovám nerozumiem. Kto?

„Slečna Wendy?“ vyslovil starostlivo Alexander. 

Ja?

Theodor?

„Potrebujem... Potrebujem chvíľku...“ stavala som sa rýchlo na nohy. Iba kútikom oka som zaregistrovala, že vysokého pána, Alexandra, ktorý sa postavil spolu so mnou, potiahol za predlaktie ten druhý, čím ho zastavil v pohybe. Vďaka čomu som bola schopná získať aspoň trochu času a priestoru vypočuté veci spracovať.