2. pt. druhej kapitoly
„Princezná, táto formulka je veľmi dôležitá, preto si ju dobre zapamätajte. Najbližšie skúšky budú zahŕňať najmä a hlavne túto pasáž. Tiež vlastnosti vzácnych kameňov.“
„Ale načo, keď si ma nenaučil, ako to všetko používať?“
„Príde čas aj na praktické hodiny. Princezná, trpezlivosť je jednou z mnoho cností kráľovnej, je dobré osvojiť si ju čo najskôr, aby ste preukázali hodnosť trónu.“
„Hodnosť, nehodnosť... Buďto mi niečo patrí alebo nie, načo je potrebné niečo dokazovať?“
Theodor si povzdychol. „Príde deň, kedy to všetko pochopíte, keď veci, čo po vás chcem pochopíte. No kým ten čas príde, sa pripravujte svedomito, aby ste zmenu prijali ľahšie. Sústreďte sa na svoje štúdiá. Vyriešte tento problém a odmena na seba nenechá dlho čakať.“
✤
Zmysly sa mi začali pomaly vracať. Zacítila som kymácanie a hlas nesúci sa okolím.
„Hovorím ti, má ryšavé vlasy – jeden zo znakov šľachty severnej krajiny. Keď ju zoberieme naspäť, urobíme dobrý skutok a určite nám pán veľkomožný dá aj bohatú odmenu...“
Hlas sa zmenil, „Alexander, vravím ti naposledy, grófstvo nie je v trase našej cesty. Okrem toho, pochybujem, že by nás pán veľkomožný vyplatil. Skôr by nás dal vybičovať, za to, v akom stave sme jeho dcéru priniesli...“
„Ale nemôžeme ju tu nechať!“ oponoval predošlý hlas.
„Mohli by sme, keby si ju už dávno položil a neniesol na chrbte. Chceš, aby sa zobudila? Chceš, aby si dobre zapamätala naše tváre?“
„Ách, dopekla s tebou! To ty si ju zachránil! Načo si to vôbec robil, keď si ju mal už od začiatku v pláne nechať v lese? ..... Toren, počkaj. Zdá sa, že sa preberá.“
Pootvorila som oči. Zaostrila som na postavu predo mnou. Bol to ten nízky chlap, ktorý ma vyprostil z rúk toho nebezpečného, opitého chlapa. Pomaly som sa zošuchla z chrbta druhého z mojich záchrancov a placho odstúpila.
Všetci traja sme na seba mlčky pozerali, až pokým som zo seba nedostala tiché poďakovanie. Môj zachrípnutý hlas ma prinútil odkašľať.
„Ďakujem za záchranu.“
Šedivý muž sa na mňa zdvorilo usmial: „To nestojí za reč. Ak by sme nezakročili my, určite by sa toho podujal niekto iný... Apropo, ak môžem byť tak smelý, smiem vedieť, ako sa stalo, že sme milostivú slečnu našli v tak chúlostivej situácii?“
Mužove nadvihnutie obočia sprevádzané otázkou ma znervóznilo. Otvorila som ústa na odpoveď, no následne na to som ich aj zavrela.
Nech som rozmýšľala sebeviac, nedokázala som vo svojej mysli zostrojiť adekvátnu a uveriteľnú odpoveď. Nasucho som prehltla a odbehla pohľadom od toho nízkeho, ktorý ma stále nepríjemne prepaľoval pohľadom.
„Asi to bude znieť neuveriteľne, ale stratila som sa.“
„A predpokladám, že sa potrebujete dostať späť domov, je tak?“ opýtal sa znova šedivý, načo som ostala chvíľu ticho. Mala by som... mala by som sa vrátiť. Skúsenosť v hostinci bola viac, než desivá. Neviem a nechcem si však predstaviť Theodorov hnev, keď sa vrátim naspäť do hradu. Cítila som, že keby som si vybrala akúkoľvek cestu, skončila by som na jednom a tom istom mieste, v čiernom, smradľavom bahne, z ktorého už viac niet cesty späť.
„Milostivá slečna?“ z myšlienok ma vytrhol šedivý pán. Opätovala som mu pohľad. Myslel si, že nie som tak úplne normálna, jeho spoločník takisto. Avšak bolo to o tisíckrát lepšie ako čeliť násilníkom v hostinci, alebo Theodorovi.
„Mohli... Mohli by ste ma zobrať na námestie Sĺnc?“ dostala som zo seba pri spomienke na hodinu zemepisu, ktorú som absolvovala za dohľadu Theodora. Nikdy by som to nepriznala, lebo v tom čase som to nepovažovala za nič iné ako stratu času, ale Theodor vedel, čo učil a prečo to učil. Bol výborným učiteľom, len keby nebol na mňa tak neuveriteľne prísny, keby ma sem-tam pochválil... Všetko mohlo byť inak.
„Námestie Sĺnc máme zhodou okolností v ceste, pravda Toren?“ Obrátil sa šedivý muž na toho nižšieho. Ten sa na mňa akosi nepriateľsky pozrel.
„Zhodou okolností áno, Alexander,“ meno vysokého muža vyslovil ako nadávku. Bolo očividné, že s ním nezdieľa nadšenie pomáhať mi. A bolo to pochopiteľné.
Pristúpila som bližšie k nemu, načo som v jeho výraze zazrela akúsi slabú odrodu prekvapenia. Odopla som si z uší zlaté náušnice, natiahla sa za jeho rukou a roztvorila mu dlaň.
„Ešte raz - ďakujem za záchranu,“ vyslovila som a položila mu náušnice do dlane. Toren pozrel raz na mňa a raz na svoju dlaň.
Po chvíli privrel oči a na perách sa mu objavil malý náznak úsmevu. Dlaň s náušnicami schoval do vrecka nohavíc. „Aj nabudúce, milostivá pani.“
Komentáre
Zverejnenie komentára