Katharina / Rytier v žiarivej zbroji

Ako som sa len mohla dostať do tejto situácie? Prebehlo mi skleslo hlavou a potiahla som ťažkými reťazami. Jediné, čo som dosiahla bolo ostré zarinčanie, ktoré sa nieslo tichom cely. Pokožka, ktorá sa dotýkala studeného kovu pálila ako oheň, no ja som to už takmer nevnímala. Takisto, ako pravidelné návštevy tieňov v druhom kúte miestnosti. Zrejme myši alebo iné hlodavce. Aspoň som mala spoločnosť.

Nevládala som sa nad svojimi zvrátenými myšlienkami už ani zaškľabiť. Bola som unavená. Chcela som, aby sa to už skončilo. Hlava mi oťažievala, dych ospanlivo plytkol. Pomaly, ale isto som sa dostávala do stavu spánku. To by ma však nesmelo vyrušiť hlasné škrípanie pántov dverí od ponurej miestnosti, v ktorej som sa nachádzala.

Prudko som zodvihla hlavu a zasyčala. Bolelo to ako čert.

Prichádzajúce kroky sa mojim vnútrom rozliehali ako ťažkopádne tikajúce hodiny. Ktovie, koľko času mi ešte ostávalo...

Zvuky ťažkých topánok ustali, a ja som nachvíľu zatajila dych. Bolo ticho. Ticho, ako keď sa utne kmeň uschnutého stromu, ktorý už nikdy viac neporastie. Desilo ma to.

„Katharina Guldenmann,“ oslovil ma nízky starec, Lutherus Einhorn. Mal krátke šedivé vlasy, dlhý háb, rokmi zošúverenú tvár prísneho muža a zlatý náhrdelník v tvare kríža, pýšiaci sa na jeho hrudi. Bol to spravodlivý chlapík... no proti dedinskému povstaniu sa vzoprieť nemohol.

„Obvinená z bosoráctva. Za preukázané slúženie temným silám, si odsúdená na trest v podobe upálenia. Poprava sa bude konať zajtra, za úsvitu.“

Krv mi stuhla v žilách. V hlave sa rozozvučal varovný tón odbíjajúci všetko, čo som kedy nestihla urobiť. Bol koniec. Vedela som, že k tomu príde. No i tak ma čas mojej popravy zaskočil a po lícach sa mi skotúľalo pár neposlušných sĺz.

Som predsa nevinná... SOM NEVINNÁ!

Privrela som bolesťou oči a ani si nevšimla, kedy ten muž odišiel. Samota ma ubíjala viac, ako kedykoľvek predtým. Dlho som tam napoly ležala, a napoly kľačala. No neschopná spánku. Myšlienky mi hlavou vírili ako splašené mustangy a nedovolili mi ani len oka zažmúriť, aby som si posledný krát mohla v spánku vydýchnuť. Noc sa mi zdala priam nekonečná... nekonečná, mučivá.

Keby som tak mala tie "temné sily"... pomyslela som si trpko. Mohla by som sa odtiaľto dostať, ale takto... je to nemožné.

Zakrútila som záporne hlavou a nemo pozerala na tieň, ktorý ticho šuchotal v kúte.

Je koniec.

Privrela som uzmierene oči a pomaly vydýchla. Zvláštne, ako mi prišlo teraz dýchanie iné. Každý nádych som vnímala ako dar. Dar, ktorý sa má čo najrozumnejšie využívať.

Znova som sa plynulo nadýchla a cítila, ako mi do pľúc prúdi vzduch. Cez nosovú dutinu, hrdlo, až do hrude...

Vydýchla som ústami a celý proces zopakovala. Pootvorila som oči.

Ja tu nechcem zomrieť. Nie takto.

Zamračila som sa. Pocítila som jemný tlak na zátylku. Vnímala som, ako vo mne narastá energia, ktorú som si myslela, že už nemám. Cítila som, ako mnou prechádzala, spaľovala moje telo zvnútra, nútila ma niečo urobiť. Bola snáď v každom kúsočku môjho tela. Pomaly som obrátila tvár k svojim rukám a prekvapením pootvorila ústa.

Obklopovalo ich matné belasé svetlo. Neveriacky som na ne hľadela, načo svetlo pomaly vyhaslo. Zažmurkala som do šera a neverila tomu, čo som mala šancu pred chvíľou vidieť. Pokúsila som sa svoje rýchlo bijúce srdce upokojiť. A keď som sa opäť sústredila na svoj dych, na  teplo v mojich dlaniach, energia v nich pulzujúca tu bola znova. Uvoľňovala mi okovy, ktoré sa mi tak nenásytne zahrýzali do zápästí.

Opatrne som vytiahla svoje dlane zo zajatia a neveriacky na ne pozerala. Opäť boli normálne. Avšak mimo toho chladného kovu, ktorý mi ich doteraz väznil. Pošúchala som si bolestivé miesta na zápästiach a pomaly sa postavila. Musela som utiecť.

Pohľad mi zabehol k zamrežovanému oknu, cez ktoré dovnútra prúdil chladný vzduch, ktorý som si začala až teraz plne uvedomovať. Podišla som k nemu. Na holých chodidlách som pocítila ostré ihličky chladu z podlažného kameňa. Natiahla som ruky k mrežiam a privrela oči. Ignorovala som bolesť v chodidlách, dlaniach, kolenách, či v rebrách. Vnímala som iba tento okamih, svoj dych a energiu pulzujúcu v skrehnutých dlaniach. Keď som oči znova otvorila, mreže boli prehnuté. Otvor, ktorý zvierali, bol dostatočne veľký na to, aby som cezeň dokázala preliezť. Zaprela som sa dlaňami do temného múru a vytiahla sa von.

Pocítila som čerstvý vzduch, ktorý ma oziabal na holej pokožke a zhlboka sa nadýchla. Na tvári mi pohrával jemný úsmev. Bola som vonku.

Rozbehla som sa. Nesmela som tu dlhšie ostať, čoskoro prídu na to, že v cele nie som a začnú ma hľadať. Musím čo najrýchlejšie zmiznúť.

Držala som sa tieňov a po svetle olejových lámp som prechádzala iba výnimočne. O to viac ma prekvapilo, keď som za sebou započula hlboký mužský hlas. Nevšimla som si ho.

„Noc ako stvorená pre útek, nemám pravdu?“

Prudko som sa otočila. Zatočila sa mi hlava, no ustála som to. Zabodávala som svoj zrak do tmavej postavy, ktorá odo mňa stála iba na pár metrov ďalej. Kto to je? Strážca?

Mimovoľne som o krok ustúpila, a následne sa ako o život rozbehla... možno mi aj o život išlo. Vtedy som to nevedela posúdiť. Bola som vystrašená. Čo ak ma chytí a zavrie?

Ani neviem ako, ocitla som sa za posledným domom, za ktorým stála brána oddeľujúca mesto od kraja za ním. Istotne tam stáli stráže, ktoré by ma hneď identifikovali a na mieste zabili. Zdesene som sa rozhliadla okolo seba a udusila v sebe výkrik, ktorý sa mi dral na pery.

Ak by som teraz zakričala, mohla som si rovno vytesávať svoj vlastný náhrobok s poďakovaním svojej hlúposti. Musela som sa upokojiť. Ale to, došľaka, ani pri najmenšom nešlo, keď tu ten zabijak stál na pár stôp blízko mňa!

„Upokoj sa, nemám v pláne ti ublížiť,“ šepol prekvapivo jemne.

Strnulo som ho sledovala. Natiahol pred seba ruku.

Moje zreničky sa rozšírili. Z jeho dlane vyžarovalo svetlo - rovnaké belasé svetlo, aké som vytvorila ja, keď som sedela pripútaná reťazami v svojej cele.

„Ty...“ šepla som, no skôr, ako som sa zmohla na niečo zrozumiteľnejšie, mestom sa rozniesol dunivý zvuk mohutného zvonu, ktorý ohlasoval, že čarodejnicu nenašli vo svojej cele.

„Musíme ísť,“ zamrmlal muž s tvárou obrátenou k zvonovej veži. Prekonal aj zvyšnú vzdialenosť, ktorá medzi mnou a ním pretrvávala a chytil ma pevne za ruku. Bola som ako omráčená. Nevedela som, či sa mám vzpierať alebo nie, keď si to muž namieril priamo ku bráne, kde stála po zuby ozbrojená stráž, čo len pred chvíľou počula odzvoniť poplašný zvon. Iba na chvíľu som si dovolila zavrieť oči, aby som sa zbavila pálenia, čo spôsobil prach z cesty. Keď som ich ale opäť otvorila, všetka stráž ležala zneškodnená na zemi, pričom môj spoločník neprestal ani na chvíľu bežať. Preniesla som svoj vykoľajený pohľad na jeho chrbát a rozmýšľala. Kto to vlastne je?

Prestali sme utekať až vtedy, keď sme sa dostali do bezpečia prítmia lesa. Tmou sa rozliehal hurhaj z mesta, no my sme sa mu, čím ďalej, tým viac vzďaľovali, až som ho skoro vôbec nepočula. Kráčali sme tichosťou po lese. A jediné, na čo som sa zmohla bolo zdvíhanie nôh, aby som sa nepotkla o korene stromov vytŕčajúcich zo zeme, a rozmýšľanie nad tým, čo sa to vlastne stalo. V hlave som mala zmätok a zároveň šťastie. Radovala som sa z toho, že sa mi podarilo utiecť. Bola som voľná. Nesedela som na studenej vlhkej zemi vo väzení. Bola som aspoň na chvíľu v bezpečí. Ale...

Zastala som. Potrebovala som si odpočinúť. Nohy ma pálili, v hlave mi hučalo a hrozilo, že každú chvíľu odpadnem. Muž, ktorý mi stále zvieral ruku sa ku mne prekvapene otočil a podoprel ma, keď som sa zakolísala.

Nečakane si ma vydvihol do náručia. Znova sa mi zatočila hlava. Myslela som si, že sa povraciam.

„Prepáč...“ zamrmlal, keď si uvedomil, že to, čo spravil, nebolo práve šetrné. Sotva som to však vnímala. Vyčerpala som všetky moje sily. Potrebovala som oddych.

Na veci potom si spomínam len matne. Muž ma niesol lesom, hovoril mi upokojujúce slová... a neskôr som len cítila, ako mi do tela prúdilo príjemné teplo. Celkom som upadla do hádam najpríjemnejšieho spánku, aký som kedy zažila, a z ktorého som sa už nikdy viac nechcela zobudiť. Avšak na mojich nepodstatných túžbach nezáležalo. Pretože som sa skôr či neskôr raz zobudiť musela.

Unavene som pootvorila oči a kvôli zdeseniu z neznámeho prostredia sa mi dokonca podarilo posadiť. Vyorane som sa poobzerala po izbe, v ktorej som spala. Posteľ, v ktorej som sedela príjemne hriala a bola neprirodzene mäkká, no už som viac nemohla spať. Potrebovala som odísť. Nájsť nejaké bezpečné útočisko mimo mesta, kde ma málom upálili. Ale kde to, do pekla, som?

Zošuchla som nohy cez okraj postele a prekvapene hľadela na obväzy, ktoré mi skrývali chodidlá. Presunula som pohľad na svoje zápästia. Tiež boli starostlivo obviazané. Opatrne som sa postavila a vybrala sa k jediným dverám v miestnosti. Otvorila som ich a nebyť mojich reflexov, zrazila by som sa s nejakým mužom, ktorý mal zrejme v pláne vojsť do miestnosti.

„Nečakal som, že sa tak skoro zobudíš,“ vyšlo z neho udivene, a ja som si podľa tónu, akým rozprával pomyslela, že to bude zrejme chlapík z mesta. Reflexívne som ustúpila a premerala si ho zmäteným pohľadom. V dennom svetle nevyzeral až tak nebezpečne. Mal krátke svetlohnedé vlasy, nie celkom ostré rysy tváre. A oči farby lístia uprostred jesene... obmieňali sa v nich odtiene ako v planúcich plamienkoch.

No i tak si naňho musím dávať pozor, pripomenula som si, keď som zistila, že jeho očiam venujem až príliš veľkú pozornosť... bol o niečo vyšší, ako ja, no to nebolo nič nezvyčajné. Našlo sa len málo mužov, ktorí by boli rovnako vysoký, nieto nižší, ako ja. Mal na sebe tmavé nohavice neurčitej farby, pri boku prichytenú dýku. Mal oblečenú o niečo väčšiu košeľu, než by mu poriadne sedela a vďaka jej vyhrnutým rukávom som mala možnosť uvidieť jeho silné ruky, na ktorých sa jasno črtali svaly a navreté žily.

„Už si sa dostatočne vynadívala?“ opýtal sa pobavene, čím ma vytrhol z myšlienok.

„Kto si?“ opýtala som sa nedôverčivo a potlačila chuť znova o krok ustúpiť. Nesmela som mu dať najavo, že sa bojím. Potom by si toho dovoľoval viac, než by mi bolo príjemné.

„Niekto, kto nechce, aby si skončila upálená na hranici?“ povedal a pobavene nadvihol obočie.

„Ale prečo?“

„Pretože...“ začal, no rýchlo sa odmlčal.

„Je to komplikované,“ vyhlásil napokon, a keď uvidel môj odmietavý pohľad, iba si vzdychol a lenivo vošiel do miestnosti. Oprel sa o dvere a nachvíľu sa zadíval na svoje topánky, neskôr sa zhlboka nadýchol, pozrel na mňa a začal: „Vieš, poslali ma sem z jedného kráľovstva, ktoré je pre obyčajných ľudí, takpovediac, skryté... každý v tom kráľovstve vie používať mágiu, ako si videla, ja nie som výnimkou. Kráľovstvo existuje od nepamäti – je to azyl pre ľudí, ktorí sú na tom podobne ako ty. Sú iní - odvrhnutí spoločnosťou, odsúdení na smrť... nosiaci v svojom vnútri mágiu. Teraz by som sa mal podľa správnosti spýtať, či sa chceš niekomu pomstiť. Takže...“

Odtrhla som pohľad od bledého zhluku energie, s ktorou sa doteraz hral v dlani a potichu zašepkala prosté nie... bolo ťažké sústrediť sa na jeho rozprávanie, keď mi tu robil také divadielko. Avšak prinútilo ma to veriť jeho slovám. Predsa len, vysvetlenie takého charakteru musí byť aspoň pre niekoho trocha... neuveriteľné. No keď sa mi tu priamo pred očami hrá s nehmotnou guľou vyžarujúcou svetlo, len ťažko môžem pochybovať o tom, že je to len blud.

„To mi odľahlo, inak by som ťa musel zavrieť do špeciálneho žalára pod hradom, aby si nerozpútala vojnu,“ uškrnul sa na mňa a pokračoval.

„Takže, aby si to pochopila správne, mojou úlohou je ťa bezpečne odviesť do tohto kráľovstva. Po obrade, ktorý sa v ňom bude konať, budeš jeho plnohodnotná obyvateľka a začneš celkom nový život. Nejaké otázky?“

„Áno... čo je toto, doprdele, za hlúpy sen? Ako sa do mňa dostala mágia a ako si mohol vedieť, že som tá, ktorá by mala ísť do toho kráľovstva?! Ja nič nechápem. Ako som mohla ohýbať masívnym kovom? Ako sa ti podarilo znemožniť tým strážam, aby ma zatkli? Prečo som doteraz o ničom tak trafenom, ako je kráľovstvo čarodejov, nevedela?“ vychrlila som svoje otázky a hľadala v mužových očiach nejaké vysvetlenie. Jeho pohľad však neobsahoval žiadne odpovede. Jediné, čo som mala šancu v ňom prečítať bolo udivenie.

„Toto bol snáď najdlhší slovný prejav, aký som kedy od teba počul... som rád, že nie si nemá. Ale nie je tých otázok trocha priveľa, maličká?“

„Nie som maličká, nevolaj ma tak, prosím.“ Mračila som sa, načo si on pred seba zdvihol ruky v obrannom geste, no začal sa smiať.

„Prepáč, ušlo mi to.“

„Tak teda, ako si vedel, kde ma máš hľadať, a že máš hľadať práve mňa a nikoho iného?“ pokúsila som sa spýtať čo najzrozumiteľnejšie, no popravde som sa v tom sama strácala. Neviem, či som jeho výklad pochopila správne.

„Máme na to jasnovidcov. Oni nám dajú potrebné informácie a potom sa podľa nich zariadime. Ale ty si sa bola schopná vyslobodiť sama, čo je vskutku obdivuhodné, na to, že si mágiu použila po prvýkrát v živote...“ zahľadel sa na mňa a ja som sa z nejakého nepochopiteľného dôvodu začala červenať.

„Kde sa nachádza to kráľovstvo?“

„To je tajné,“ uškrnul sa muž. „Neboj sa, so mnou sa nikde nestratíš. Takže túto informáciu ani nepotrebuješ vedieť.“

„Ako vieš, že chcem ísť do toho kráľovstva? Nenapadlo ti, že by som chcela ostať tu?“ vzdorovito som pokrútila hlavou a zahľadela sa naňho.

„Máš pravdu, ale bohužiaľ, na tvoj názor spoločenstvo nie je zvedavé. Pôjdeš do kráľovstva či chceš, alebo nie. No môžeš si vybrať medzi väzením a členstvom kráľovstva, ak si chceš tak veľmi vyberať...“

Povzdychla som si. Bola to iba otázka zo zvedavosti. Neostala by som tu, ani keby som mala na výber. Je mi zo všetkých tých ľudí zle... ale kto vie, či to bude v tom kráľovstve lepšie?

„Hádam správne, že toto bola tvoja posledná otázka?“ povedal a spýtavo mi nahliadol do tváre.

„Nie.“

„Tak to je mrzuté... dneska sa mi už nechce odpovedať na žiadne otázky.“ Uškrnul sa.

„Dovoľ mi ešte jednu, prosím.“

„Von s tým.“

„Kto si?“

„Rytier v žiarivej zbroji, nie je to zrejmé?“

Zachechtala som sa a upustila aj poslednú iskričku nádeje, že mi odpovie na moju otázku.

Áno, bol to jednoznačne rytier v žiarivej zbroji.

{thmsng}

18.5.2016