7. kapitola

Pirát mi pustil ruku a sám sa vyštveral na laná, ktoré boli upevnené na bokoch lode. Akonáhle sa zakliesnil rukou o sieť, natiahol ku mne svoju druhú.

„Toto bude pre nováčika jednoduchšie ako preskočiť zábradlie.“

Hoci som nevedela, na čo naráža a čo presne svojimi slovami myslí, som mu zovrela ruku a vyštverala sa k nemu na laná. Ako som sa otočila smerom, ktorému čelil on, zistenie ako prestúpime na druhú palubu ma šokovalo.

Skutočne mám preskočiť na lanovú sieť druhej lode? Z takejto diaľky?

„Všetci z čaty D už prešli na druhú stranu, musíme sa poponáhľať, aby sme stihli zhabať nejaký lup aj my. Tak teda na tri, princezná. Jeden. Dva. Tri!“ 

Pirát svižne preskočil na druhú stranu a zachytil sa lán. Ja som zaostala. Zaváhala som iba na pol sekundy, no rozhodla som sa. Idem tam tiež! Musela som... Zavrela som oči a pustila sa rukami lán. 

Tri! Zaprela som sa o jedno vertikálne uložené lano pod mojou pravou šľapou a druhú nohu som vystrela do diaľky. Zacítila som ťah na svojom golieri v rovnakej chvíli, ako som sa zachytila nohou a rukami o laná druhej lode. Prekvapene som otvorila oči a vzhliadla k pirátovi, ale noha sa mi pošmykla. Roztrasene som obomi nohami znova vyhľadala oporu, pričom ma pirát stále držal za golier.

„Preboha. Nabudúce nezatváraj oči, keď skáčeš z úpony na úponu. Mohla si padnúť do mora, v tom lepšom prípade.“ Šokovaný výraz normálne veselého piráta ma zneistil. Mohla, mohla som skončiť horšie? Tak prečo ma sem tento chlap ťahal v prvom rade, keď je to také nebezpečné!

„Pamätaj. Nezatvárať oči, nikdy. Dobre? Poď dole,“ zavelil načo sám prerúčkoval po lanách a zoskočil na drevené dosky. Roztrasene som ho nasledovala. Chcem ísť naspäť na našu loď...

Rozhliadla som sa po palube. 

Všetci námorníci prítomní na lodi už boli spacifikovaní. Prekvapilo ma, ako rýchlo to piráti zvládli... bolo očividné, že to nerobili prvýkrát. No aj tak všetky úkony a náležitosti robili s presnosťou a bez zaváhania.

Zahliadla som Leiru ako s ďalšími troma pirátmi zoskupuje pár námorníkov pri sťažni a zdvíha zo zeme lano.

Námorníci zrejme musia byť zviazaní, aby nerobili zbytočné problémy, prebleslo mi hlavou a akosi som cítila zvláštnu spokojnosť, že nikto z lode neutŕžil vážne zranenie... Už sama sebe zniem ako pokazená platňa v tom, ako veľmi ma konanie pirátov neprestáva udivovať...

Z myšlienok ma vytrhol hlas piráta, ktorý ma sem dostal, „Berieme všetko: látky, šaty, laná, peniaze... jednoducho čo unesieš. Čo sa dá, to prehodíš na našu loď. Ellque?“

Nadvihla som obočie. Tarsseénština?

„Áno, rozumiem,“ prikývla som, načo sa pirátovi na tvári objavil malý úsmev.

„To ma teší. Pôjdem teraz do útrob lode. Ty zatiaľ prehľadaj palubu.“

A zmizol. Rozhliadla som sa okolo seba. Nevedela som sa však úplne sústrediť. Stále mi pohľad zabiehal k prepadnutým námorníkom. Škaredo nadávali a mračili sa na pirátov. Nechceli však prísť o krky, tak sa o nič viac ani nepokúšali. Čo iné som vlastne čakala? I keď... stále nechápem ako mohla prvá čata takúto presilu zvládnuť... 

„Pozrime sa, čo za myšku sa nenápadne preplížilo na loď...“ Na pleciach som pocítila ťarchu. Stŕpnuto som pozrela na tvár piráta vedľa mňa. Bol to ten pirát, ktorý ma včera pozval oslavovať výhru Conrada a prehru Reishiho. Čo mi ale teraz vŕta hlavou je... že je veľmi... veľmi blízko! Ten pirát má zrejme mimoriadne skreslenú predstavu o osobnom priestore... 

„Zdravím, ehm...“  Bast? Nie. Bast sa volal niekto iný. Derek? 

Pirát sa zatváril ublížene.

Nesvoja som sa nenápadne pokúsila striasť jeho ruky. 

„Zlatá moja, keď už si nevieš zapamätať niekoho meno, tak to aspoň nedávaj tak okato najavo,“ povedal pirát, no v zápätí sa na mňa zoširoka usmial. „Tak čo máme v pláne?“ 

Okamžite som prestala rozmýšľať nad tým, nad čím som rozmýšľala a prekvapene som naňho pozrela. Máme niečo v pláne?

„Nepovedz mi, že si na túto loď nastúpila bez bližšie špecifikovaného úmyslu,“ zasmial sa hoci odpoveď už pravdepodobne poznal. Asi si užíval moje podpichovanie, ktoré som mu bez obtiaží a akéhokoľvek odporu ponúkala. Môj prudký výdych sa zmiesil s akýmsi slabým zavrčaním. 

Pirátov úsmev sa rozšíril.

„Hlavu hore! Veľký brat Pier je tu! Spolu niečo vymyslíme!“ jeho zubatý úsmev ma neprestával oslňovať. Veľký brat. Hah. Skôr mi príde ako malý neposedný čert, ktorý mi sedí na ramene a do ucha mi šepká, aké lotroviny by som mala ešte urobiť. Spomedzi pier mi vyšiel ďalší výdych. Následne som sa usmiala.

Pirát nadvihol obočie v nevypovedanej otázke, načo som len pokrútila hlavou. Prečo byť stále taká nedostupná? Tento pirát mi očividne nechce spraviť nič zlé... a keby aj, upätosť mi pri takýchto typoch nepomôže... 

„Prečo by som ťa mala nasledovať?“ Rozhodla som sa ho trošku podpichnúť.

Pirát sa rýchlo otriasol a znova sa mu na perách objavil úsmev. „Pretože som najlepší, pretože ťa so mnou čaká kopec zábavy a nikto ťa nenaučí to, čo ja... Alebo aspoň nie mojim spôsobom.“

Tu končí oficiálna 7. kapitola a začína takzvaná pseudokapitola, ktorá vznikla za účelom odreagovania autorky. Verím, že sa raz vrátim k písaniu originálnych kapitol. Prípadné prejavy nesúhlasu alebo znechutenia píšte pod kapitolu, rada si ich prečítam. A preto, malé upozornenie - čítať na vlastnú zodpovednosť, keďže pravdepodobne nebudem s námietkami robiť nič, iba ich s potešením čítať a zabávať sa na svojej kvázi slobode v písaní tohto príbehu. 

JAZ 1.

(Ja, záporáčka alebo tiež Ja, zamilovaná)

Uškrnula som sa. Tebe sebavedomie veru nechýba... Ako si sa vlastne doteraz mohol vmestiť do lode plnej pirátov, s takým egom?

„Vieš ty čo? Radšej sa po tejto lodi porozhliadnem sama. Mám kopec iných nápadov, ako stráviť svoj čas na tejto lodi.“ 

Pier vyzeral značne zmätene, keď som okolo neho prechádzala. Zbadala som Reishiho prepaľujúci pohľad, ako som sa rozhliadla po palube a uvidela ho stáť pri jednom zo zajatcov tej ťažšej váhy. Uškrnula som sa a otočila sa mu bokom. Čo si o sebe myslí? Že je pánom všetkého? Nech sa vráti na zem a precitne. Nikoho tu jeho dominátorské komplexy nezaujímajú. A pýtate sa prečo som tak odrazu zmenila svoj postoj, voči tomuto celému, voči tejto fraške? Pretože som sa konečne zobudila. Pamätám si celkom presne, kto som a kým som bola. Bola som Elvírou Glaussovou, dievčaťom, ktoré sa v minulom živote snažilo vyhovieť všetkým a všetkému. 

Tým lúzrom, na ktorého každý pozeral zvrchu. 

Teraz som však iná. Reinkarnovala som sa do tohoto sveta, narodila a žila som v meste Deron. Kráľovská rodina mi vyvraždila rodinu kvôli tomu, že náš pozemok stál v ceste. Prešlo im to... Haha, samozrejme, že im to prešlo. Čo by už len príslušníkom urodzenej, kráľovskej rodiny neprešlo? To však nezistili, že pri tom masakre sa mi podarilo prežiť a utiecť. V originálnej novele som bola ako lovná zver. K niekomu sa totižto dostalo, že som ušla zlému osudu, ktorý na mňa uvrhli a našili moji páni - kráľ, kráľovná a princ Delaizee. Poslali na mňa kráľovské stráže, pred ktorými som musela utekať a zakaždým nájsť nový spôsob, ako sa im vyšmyknúť. Prišla som pri tom o nejednu časť svojho tela, no tiež o zvyšky svojej mysle... Kniha skončila tragicky. 

Nechápem, prečo kráľ s kráľovnou chceli tak veľmi eliminovať dievča, ktoré by od strachu aj tak nič niekomu nechcenému nevyzvonilo alebo by voči nim nepodniklo náležité kroky na pomstu... 

Čo ale nie je môj prípad. A rozhodne nie problém. 

Ešte skôr, ako som sa úplne rozpamätala na svoj minulý život, akosi inštinktívne som sa prešmykla na kráľovskú loď s cieľom dostať sa na hlavné námestie a následne do kráľovstva Rochnet, kde žijú kráľ s kráľovnou a ich synom... Lenže... celá situácia sa akosi skomplikovala tým, že ma zachránili piráti a zajali, ehm, zobrali na svoju loď. Neprosila som sa o to. Ale čo som mohla robiť? V tej chvíli, čo ma ten hlúpy muž menom Reishi zachránil, som ešte nebola úplne pri zmysloch, nevedela som, čo robím a prečo robím. V tejto chvíli je to však iné. Dobre viem, kto som, čo som a čo sa so mnou stalo. Taktiež som si plne uvedomovala, ako sa ku mne pirátska posádka tejto lode správala. Buzerantské buzny.

Prešla som k zábradliu a vyklonila sa. Žiaden záchranný čln som nevidela. Otrávene som zavrčala. Takúto smolu môžem mať len ja. 

„Pozor!“ zahučal niekto odrazu, načo som sa obrátila za zdrojom zvuku a uvidela, že sa ku mne rúti nejaký muž z posádky obchodnej lode. Hoci ma to vystrašilo, neváhala som a hodila sa za mopom, ktorý stál spolu s vedrom obďaleč. Dala som ho pred seba v obrane práve včas, ako sa šialený námorník rozhodol švihnúť svojou zbraňou. Môj mop sa však samozrejme s praskotom prelomil, pri čistom reze mužovou čepeľou. So zalapaním po dychu som odskočila, aby ma jeho čepeľ neprerezala. Nemala som čas poobzerať sa po lodi. Aj tak by mi nikto nemal ako pomôcť. Všetci sa pravdepodobne snažili spacifikovať novo nabudených námorníkov z akcie ich druha, ktorí sa začali metať, aby mohli znova bojovať. 

Z odstupu, ktorý som vytvorila od námorníka som s rýchlym prikrčením urobila minimálny priestor a lakťom som ho celou silou šťuchla do brucha. Reakcia na seba nedala dlho čakať. Avšak rýchly výpad muža ma prekvapil. Nemyslela som, že niekto, kto dostane lakťom do brucha bude môcť urobiť okamžitý, cielený výpad. Ešteže je pri narábaní so šabľou vyžadovaný väčší švih, teda mám šancu zareagovať, aj keď som tú reakciu absolútne nečakala a byť ním, tak by som samú seba ovalila päsťou, lebo by to bolo účinnejšie, ale to je teraz jedno. Mohol by takú reakciu vyvolať adrenalín, čo mužovi vstúpil do hlavy? 

Presunula som sa za chlapa a následne ho kopla zozadu do panvy. Stratil rovnováhu a navážil sa dopredu, pričom urobil pár krokov a padol na kolená. Nečakala som a už som stála pri ňom, držiac mu pri krku jednu z rozštiepených driev mopu.

„Jeden ďalší nerozmyslený krok a vrazím ti to do krku,“ zašepkala som mu do ucha s akýmsi narastajúcim pocitom eufórie, „A píš si, že takto rozštiepené drevo preraziť tepnu vie. A veľmi hladko. Jednoducho. Stačí len jemne pritlačiť.“

Hlas i oči mi potemneli. Jazykom som si oblizla pery. Pritlačila som mu krátke, no ostré triesky dreva o pokožku, načo ma muž s rykom odhodil z chrbta a zatlačil si na ranu, ktorú som mu spôsobila. Obraz pred očami sa mi akosi rozdvojil. Odhodil ma tak, že som snáď dostala otras mozgu. Prevalila som sa na doskách paluby, pri tom, ako mi hlava išla prasknúť od toľkého tlaku.

Svoje okolie som vnímala iba matne. Až po chvíli sa všetko začalo vracať do normálu. Moje videnie, aj sluch. Akoby som sa vynorila z hlbiny vody. 

„Hej! Hej! Nová! Si v poriadku?“ zaostrila som na chlapíka, ktorý mi pomohol so skokom na úponu. Zamračila som sa a chcela sa postaviť, no akonáhle som sa o to pokúsila, musela som sa znova skrútiť do klbka, ako mi prišlo nevoľno. Vracala by som, ak by sa dalo.

„Preboha nerob mi to. Bol som za teba zodpovedný. Toto sa nemalo stať...“ Zacítila som na čele chladný dotyk. 

„Si horší ako moja staršia sestra,“ dostala som zo seba sťažka a so zastonaním som sa znova pokúsila postaviť. Podarilo sa mi to do fáze sedu, za čo som bola na seba aj tak hrdá. Točenie hlavy sa pomaly dostávalo do normálu. Všimla som si, že chlap, Patrick, pri mne čupel celú tú dobu. Prepichla som ho pohľadom vo viere, že pozeranie na jeden bod mi v tejto chvíli pomôže. 

Pomáhalo.

Preniesla som pohľad na scénu za ním. Námorník, s ktorým som viedla len pred pár chvíľami boj, ležal s hlavou pritlačenou k palube a funel ako rozzúrený býk. Na ňom mal s gráciou jednu nohu položenú môj záchranca. Opäť. Zakomplexovaný Reishi. Zamračila som sa. On, akoby môj pohľad vycítil, sa na mňa pozrel tiež. 

Nevedela som, čo ten pohľad znamenal, ale nebol to ten zvyčajný kukuč, ktorý hovoril, že mu forma života, na ktorú upiera oči, nesiaha ani po členky a je menej ako beznohý šváb.

Striasla som sa.

Jednak sa pirátska loď, s ktorou som sa dostala do styku v novele skoro vôbec nespomínala. A druhá vec bola, že neviem, čo si tento pirát myslí. Frustrovalo ma nevedieť o ľuďoch okolo mňa. Najmä, keď som o ľuďoch na súši vedela tak veľa, keďže som čítala novelu...

„Neciv na mňa toľko,“ zasyčala som pomedzi zuby a postavila sa, aby som sa aspoň trochu priblížila výške jeho pohľadu. Nepomohlo to.

Zacítila som studené ruky Patricka, piráta, ktorý pri mne doteraz čupel. Chcela som ho spražiť pohľadom a striasť zo seba jeho ruky, no o nemalú chvíľu na to, mi zasa prišlo zle a ja, nebyť Patrickových rúk, by som istotne skĺzla na zem. A nebolo by to také jemné ako to v písanej forme znie. Veru nie. A preto som sa Patrickove ruky na mojich ramenách rozhodla znášať a pomaly sa otočila na odchod. Musím poprosiť starého Coba o nejaký liek, nech ma tieto závrate prejdú. Dobre som vedela, že starý Cob je niečo ako dievča pre všetko na pirátskej lodi, teda aj zdravotník. A Leira by mala byť jeho učeníčka. Podľa novely. Ale tu a teraz sa mi tieto fakty ešte úplne nepotvrdili. Čo ma tiež frustruje. O Patrickovi v novele napríklad nebola ani zmienka... Je to celé zle. Mala by som sa dostať na súš, pokiaľ chcem v tomto svete hladko a v zdraví dožiť.

Prekročila som zábradlie lode a stúpala na loď z vonkajšej strany. Patrick na mňa ustráchane, no zároveň obdivne hľadel. 

„Pusti ma,“ povedala som a pozerala na Patrickovu reakciu. 

„Si si istá?“

„Keď ma budeš držať, asi na druhú stranu neprejdem.“ Odpustila som si blbé pomenovanie, akým som muža počastovala v mysli. Patrick ma so sebazaprením pustil a ja som sa obrátila k druhej lodi, ktorá sa predo mnou húpala v tanci morskej hladiny. Vydýchla som a prekročila som vzdialenosť, ktorá bola potrebná na prechod na druhú stranu. Moja pozícia v strede pohybu by sa dala prirovnať k špagátu. Aj keď sa  loď zdala byť dostatočne blízko na prvý pohľad, nebolo tomu tak. Skôr, ako ma prepadla ďalšia závrať, som prešvihla nohu cez zábradlie a pripojila k nej druhú. Podoprela som sa rukami o podlahu a privrela oči. Toľká otrava. Zaťala som zuby ako som pri sebe začula dunivý dopad. Patrick sa nado mnou skláňal. 

„Nerozvážna, byť to pár sekúnd skôr a letela by si.“

Narážal na môj závrat? 

„Ako by som sa dostala späť na loď, génius?“

Patrick sa zamyslel. „Je tu lata. Na tej by sme to zvládli s menším riskom, že by si sa utopila v mori. Ale čo ja môžem vedieť, som iba hlúpy pirát.“

Vzhliadla som k nemu, no nemala som už energiu sa s ním hádať. Pomohol mi znova sa postaviť na nohy. Vydýchla som poďakovanie a nechala ho, nech ma dovedie ku Cobovi, ktorý už na nás pozeral s penetrujúcim pohľadom. Cítila som sa zle aj za Patricka. Ale očividne stále nie tak zle ako on. Bol akýsi bledý, keď so mnou kráčal ku starému Cobovi.

„Má všetky končatiny,“ zasmial sa nervózne Patrick, načo som sa po chvíli rozosmiala tiež. Nechcela som, aby bol na neho Cob teraz nevrlý. Toto všetko sa vlastne stalo kvôli mne. 

Keď Cob začul môj smiech, pohľad mu akosi zmäkol. 

„Som rád, že nemáš psychické následky z tohto incidentu, ale... dopekla, skoro som pustil do gatí, keď som videl tú scénu. Chlap si myslel, že budeš ľahký cieľ na zajatie a vyjednávanie...“

Pozrela som naňho s prižmúrenými očami. „Chlap bol očividne úplne mimo. S čím chcel vyjednávať, keď ma mal v pláne preseknúť na dva kusy?“

„Pravda. Nedáva to zmysel,“ povzdychol Cob. Jeho oči sa akosi zúžili a jeho postava sa vyrovnala. Nepozeral na mňa. Pozeral ZA mňa. S neblahým tušením som nasledovala jeho pohľad. Kráčala k nám kapitánka.

„Ako si sa dostala na tú loď?“ jej oči ma prepaľovali už ako k nám kráčala. Teraz však z nich šľahali jasné ohne.

„Ja...“

Skôr ako som stihla odpovedať, ma so zdvihnutím prstu umlčala. „Nemala si tam čo robiť. Čo viac, ohrozila si posádku.“

Prakticky to bola chyba posádky, keďže niekto očividne nedal pozor na svojho zajatca, ktorý vykĺzol, zaprskala som v mysli, no navonok som si zanechala tvár. Čo viac, pridala som do svojho výrazu kúsok ľútosti, aby som kapitánke pohladila ego.

Kapitánke zrejme ešte nebolo dosť, lebo otvorila ústa, že mi ešte niečo prednesie, no to sa do toho vložil Patrick, na ktorého by som aj úplne zabudla, nebyť jeho vstupu.

„Bola to moja chyba. Ja som ju zobral na loď.“ Videla som, ako mu jabĺčko poskočilo pri ťažkom prehltnutí, ako s vystretým chrbtom znášal kapitánkin žeravý pohľad. 

„Kadet Furey. Za tento čin budete potrestaný. Akonáhle sa odpojíme od tejto obchodnej lode a udržíme si kurz, príďte do mojej kajuty, kde vám opíšem bližšie náležitosti trestu. Teraz choďte pomôcť posádke nakladať.“

„Áno, kapitánka,“ Patrick sklonil hlavu, načo sa kapitánka so sprievodným plachtením svojho plášťa otočila a odišla na vrchnú palubu, odkiaľ mohla na svojich pirátov pozerať ako jastrab na svoju večeru. Presunula som pohľad na Patricka, ktorý akosi strnulo pri mne stál. Jeho stisk na mojich ramenách povolil, načo som ku podivu pocítila akési sklamanie.

„Nemusel si to hovoriť,“ povedala som bez výrazu.

Patrick moju poznámku bez slova odignoroval a skôr, ako sa vydal znova na obchodnú loď, si ma premeral rýchlym, no pozorným pohľadom. Odvrátil odo mňa pohľad a opustil nás.

Cob ma chytil za predlaktia a potiahol smerom k podpalubiu. „Pozrieme sa na tú tvoju gebuľu.“

Kyslo som sa zaksichtila, no nič som nepovedala, aby mi skutočne dal aj nejaké to liečivo, ktoré som v tejto chvíli potrebovala... Avšak tieto jeho pirátske maniere nemám v pláne znášať o nič dlhšie, ako je nutné. Akonáhle od neho dostanem, čo potrebujem, poviem mu, nech krotí ten svoj smiešny temperament a nech sa správa ako dospelý. Neprišla som na tento svet, aby som sa znova nechala urážať. Oči mi potemneli.

S Cobom sme prešli okolo známej figúry kapitána, ktorý na mňa hľadel s akýmisi iskričkami v očiach. Pohľad som mu opätovala, no nadšenie som s ním nezdieľala. Čo je to vlastne za kapitána, čo sa skrýva za príkazmi svojej ženy a ani do boja sa so svojim mužstvom nedá? Úplne zbytočný. Zbytočná postava. Prečo ho autorka vôbec vymyslela?

Zapichla som svoj pohľad znova do Coba a zvyšok cesty do miestnosti s medicínami počúvala jeho siahodlhé dojmy z celého dňa.

„Tak... konečne. Ako nová,“ vydýchol Cob s úsmevom, keď sa mu podarilo ranku, čo som mala na hlave z pádu, vyčistiť. Nebolo to vážne. Dokonca ani stehy som nepotrebovala, čoho som sa úprimne bála. 

„Ďakujem, Cob,“ povedala som a potlačila som potrebu sa ranky dotknúť. „Nedáš mi aj nejaký liek na bolesť hlavy alebo na závrate?“ spýtavo som na neho pozrela. Cob pokrútil hlavou.

„Podľa toho, čo si povedala, by to nemalo byť vážne. O pár dní by si nemala pociťovať žiadne zlé pocity. Stačí prívaly predýchať a chvíľku posedieť. Malo by to byť v poriadku. Keď to do troch dní neprejde, neváhaj za mnou prísť.“ 

Prikývla som, hoci ma hlava bolela ako koňa. Keď si však starý Cob v miešaní liečiv neverí, nie je iná možnosť ako sa zaobísť bez nich. Aj tak by som nerada vsádzala svoje zdravie do rúk neodborníka. 

Počkala som, či mi chcel ešte niečo povedať, no jediné, čo z neho vyšlo bolo, aby som si odpočinula. Rozlúčila som sa teda a opustila ho. 

O pár chvíľ som už zatvárala dvere do svojej hosťovskej kajuty, o ktoré som sa následne oprela. Zaksichtila som sa pri spomienke na to ako na mňa Patrick ráno zavolal a začal sa na mne so svojimi kumpánmi hurónsky smiať. Prešla som ku posteli a unavene si do nej ľahla.

Možno by som mu mohla navrhnúť, aby sme sa vymenili... pomyslela som si mysliac pri tom na Patricka a jeho kajutu. Slabo som sa zasmiala a čo chvíľa som zaspala.