1. pt. druhej kapitoly

Princezná a runy

Nohy ma už značne boleli a nadšenie z toho, že som ušla z hradu, vyprchalo. Motala som sa po lese, nevediac, kde by som sa mala vydať ďalej... Bolo mi jedno kam pôjdem, len nech konečne uvidím aj niečo iné ako krovie, muchy a popadané ihličie.

Povzdychla som si a sadla som si na zem. Odložila som lodičky a pošúchala si doráňané nohy medzi dlaňami. Sykla som, ako sa mi štípanie rozľahlo po mojom dotyku v nohách. 

Opäť som sa postavila na doráňané nohy a vydala sa ďalej, ignorujúc horúcu bolesť rozliehajúcu sa v mojich nohách a myšlienky, ktoré mi od chvíle, čo som osamela okupovali myseľ...

Bol to... dobrý nápad, že som sa nevrátila do hradu... je tak?

Striaslo ma od zimy, aj akéhosi nepríjemného pocitu. Zomkla som pery a potlačila všetky myšlienky do úzadia. Prešlo pár dlhých chvíľ, kým som natrafila na akýsi dom. Zhlboka som vydýchla. 

Keď sa mi podarilo nájsť do domu vstupné dvere, bez zaváhania som ich otvorila. Do uší mi udrel hlasný hovor, ktorý som predtým počula iba potichu. Do nosa mi udrel pach zmesy mäsa, piva a potu. Pod nohami som pocítila dosky drevenej podlahy. 

Dom bol prepchaný mužmi sediacimi na stoličkách okolo masívnych stolov a pultu vzadu pri stene, ktorá bola obložená drevom. 

Pri pohľade na hulákajúcich ľudí som stŕpla. No napokon som sa znova pohla vpred prehliadajúc pohľady, ktoré sa na mňa postupne upreli.

Nedať najavo akýkoľvek znak slabosti, nedať najavo akýkoľvek znak slabosti, nedať najavo znak slabosti...

Ako som sa približovala k pultu, nemusela som chlapa za ním ani osloviť. Mala som jeho pozornosť už niekedy v strede mojej cesty domcom.

„Našli by sa tu pre mňa nejaké topánky?“ opýtala som sa. Prehltla som. Mužovi vyletelo obočie do výšin a nasledovala salva smiechu.

„Slečinka... myslím, že ste si pomýlili hostinec s obuvníctvom... Čo vám môžem ponúknuť? Pivo, polievku alebo morku?“

„Nožnice. Nožnice by sa u vás našli alebo dobre nabrúsený nôž?“

Mužovi predo mnou viditeľne zabehlo prekvapením.

„Slečinka...“ povedal napokon pomaly, „toto nie je dobročinný spolok. Okrem toho, Vám by som nôž do ruky nedal ani keby ste sa tu predo mnou rozplakali... Čo to teda bude? Tá polievka?“

Jeho pohľad a správanie mi vyrazili dych. No nemienila som sa poddať...

S pohľadom stále upretým na hostinského som sa obrátila k najbližšiemu sediacemu mužovi pri mne.

„Pane. Prosím Vás, našiel by sa u Vás nôž? Alebo nožnice? Akékoľvek...“

„Nôž?“ zamrmlal oslovený a pomaly sa na mňa obrátil. Ako som naňho preniesla pohľad, videla som, že bol značne podnapitý. Zaváhala som. No skôr, ako som stihla urobiť čokoľvek iné, muž sa s hrmotom postavil zo stoličky a zašmátral rukou pri svojom boku. Vytiahol dýku. Ustúpila som. On ku mne však urobil jeden krok a hrot noža namieril na mňa. Muž sa zaškľabil.

„Nechcela si dýku?“ Švihol ňou v jednej línii. „Poď.“

Nie som až taký blázon, aby som išla naproti mužovi, čo máva okolo seba dýkou. Nečakala som a rozbehla sa k dverám. Niečo ma však zozadu chytilo za sukňu a trhlo naspäť. Zvalila som sa na zem a obhliadla sa. Opitý muž bol ďalej za mnou, ruky, čo ma potiahli za sukňu patrili niekomu inému.

„Kamže, kam? Patrilo by sa poctiť statných chlapov svojou prítomnosťou o niečo dlhšie, krásna pani. Máte snáď nejaké vychovanie alebo nie?“

Pokúsila som sa vytrhnúť mu moju sukňu z tých jeho špinavých rúk, no nešlo to. 

Zatiaľ, čo som s ním zápasila k nám došiel ten mohutný chlap s dýkou a jednou rukou ma zovrel vo svojom objatí. Druhá ruka mu zvierala dýku, ktorú mi priložil na krk. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, ako som na sebe pocítila chladnosť čepele.

„Hm. Zlý nôž? Princezná má vyberaný vkus,“ započula som pri uchu a striasla sa. Bola som ako omámená. Nemohla som sa pohnúť, ani hlások zo seba vydať. Jediné čo som mohla, bolo triasť sa.

Odrazu sa dýka začala kĺzať po mojom krku, dole. Jej hrot mi putoval po napnutej látke mojich šiat.

Pocítila som na svojich stehnách niečie ruky. Druhý chlap mi nadvihol sukňu a jeho ruky mi začali stískať stehná.

Prosím... Nechajte ma. Chcela som povedať, ale moje ústa neopustili žiadne slová. Namiesto nich sa mi po lícach skotúľali slzy.

„Hádam len nechcete robiť tieto nechutnosti uprostred hostinca, kde sa ľudia chodia najesť...“

Jedna zo stoličiek pri bare sa s hrmotom odsunula, počula som za mnou a opitým chlapom kroky. 

Všetko v miestnosti značne utíchlo.

Opitý chlap sa so mnou kolísavo otočil. Divila som sa, že sme nepadli na zem. Ruky, ktoré som cítila na stehnách sa zo mňa kĺzavo zošmykli.

Uvidela som pred sebou jedného nízkeho chlapa a druhého aspoň o hlavu vyššieho, hladko oholeného.

„Problém?“ dostal zo seba opilec.

„Áno, problém,“ odvetil muž nižšieho vzrastu. „Pustite to dievča.“

Cítila som, ako muž pritisnutý k môjmu chrbtu na chvíľu zaváhal. No napokon jeho stisk okolo môjho hrudníka zosilnel. 

„Škrčok ako ty mi nebude rozkazovať,“ vybľabotal pár slov a na znak svojich slov znova pritisol čepeľ svojej dýky k môjmu krku. Spomedzi pier mi ušlo vyľakané zastonanie.

Prosím... už dosť. V očiach sa mi nahromadili nové slzy. 

Nízkemu mužovi sa napla sánka. 

Vyrazil vpred. 

Bol taký rýchly, že som si nestihla všimnúť, presne v ktorej chvíli k nám prikročil. Muž s otupenými reflexami teda ani nemohol vedieť, čo sa stalo.

Nízky chytil opitému mužovi ruku, v ktorej držal dýku, vykrútil mu ju a následne mu dýku vytrhol.

Muž povolil svoje objatie, ako bolestivo skríkol a siahol si na boľavé miesto. Nízky chlap ma schytil za rameno a vsotil smerom dozadu. Len tak-tak som ustála ten nečakaný pohyb, aj to mi pomohol ten vysoký pán so šedinami, ktorý, ako sa zdalo bol spoločníkom nízkeho, obratného muža.

Nízky muž ešte pár hlbokých nádychov stál oproti mužovi, ktorý sa bolestne skrútil do akéhosi uzla, chrániac si pri tom zranenú ruku. Mieril naňho dýkou, no keď usúdil, že z jeho strany nehrozí žiadna nechcená reakcia, otočil sa a zaryl dýku do jedného zo stolov, okolo ktorých sedeli ľudia, hľadiaci na celý tento incident.

Bez slova sa vydal k dverám. Šedivý pán, ktorý ma doteraz zvieral v náručí ma pomaly pustil a držiac svoju ruku na mojom chrbte ma popohnal smerom von. Spoločne sme prešli povedľa kňučiaceho chlapa a jeho komplica, ktorému z tváre už dávno úsmev zmizol. Prekročili sme prah dverí, keď som si všimla, že mám na krku niečo mokré. Automaticky mi dlaň vystrelila hore.

„Krv,“ zamrmlala som takmer nečujne pri pohľade na červenú, karmínovú tekutinu. Bola to jedna z posledných vecí, ktoré som si ešte pamätala, kým ma zahalila tma.