5. kapitola
"Čo so mnou plánujete robiť?" opýtala sa Natalie. Práve bola priviazaná k mohutnému stromu a strážili ju traja škaredí goblinovia. Nepísané dohody, o ktorých jej rozprávali víly zrejme veľa neznamenali, keďže ju goblini pri prehliadke lesa uniesli a zajali.
"Zjesť. Pokiaľ správca neprijať podmienky," zachrochtal stredný. Natalie si vzdychla.
"A aké podmienky?"
"Zväčšiť teritórium."
"Myslíš vaše teritórium? A kto je ten správca? Prečo by ma mal zachrániť?"
Viac už z neho nedostala. Toto bola zrejme jeho celá slovná zásoba... Počkať!
Predtým ešte povedal, že potrebuje cikať...
Natalie sa rozhliadla vôkol seba. Musela sa odtiaľ dostať a najprv by bolo dobré dostať sa z toho lana, ktoré ju mačkalo ku stromu.
"Potrebujem cikať," zapípala. To jediné jej v momentálnej situácii napadlo a okrem toho si bola istá, že to slovo goblini poznajú.
"Tak cikaj," povedal jeden. Zrejme mu bol ich väzeň úplne ukradnutý. Natalie potlačila spŕšku nadávok, ktoré sa jej drali na jazyk (aj tak by jej nikto nerozumel) a namiesto toho rozmýšľala, ako odláka ich pozornosť. Telo by si z lana vyprostila, len to by ju najskôr mali prestať strážiť tí traja.
"Hm, nie je to tam v diaľke správca?" Žmúrila pred seba a zdalo sa, že tam niekoho vidí. Goblinovia sa začali nervózne pozerať jeden na druhého.
"Ja nevidieť," zachrochtal potichu najväčší. Niečo predniesol dvom zvyšným strážcom v ich rodnom jazyku a už ich nebolo. Asi išli skontrolovať, či tam ten správca je. Natalie sa však zatiaľ vyslobodila z jej väzenia a počkala, kým sa dvaja goblini od nich vzdialili.
Keď sa tretí spamätal z náhleho útoku, bolo neskoro. Dievča nad ním držalo obrovskú palicu a tvora presným úderom omráčilo. Natalie odhodila palicu a rozbehla sa naprieč malým táborom. Prvý raz ju zastihli nepripravenú, no druhý krát už nemali žiadnu šancu. Bola rýchlejšia ako oni a najmenej jeden krát taká vysoká.
Zrazu však pred sebou začula vydesené ručanie a goblini pred ňou sa rozpŕchli na všetky strany. Chrochtali niečo v ich rodnom jazyku. Z druhej strany ich tábora sa vynoril Natalien otec s mamou. Vyzerali ako šelmy utrhnuté z reťaze.
"Kde je naše dieťa!?" chytil otec jedného goblina pod krkom a snažil sa z neho vypáčiť informácie. Mama zas na jednom stála jednou nohou a tiež vyzerala, akoby mala každú chvíľu vybuchnúť.
Natalie sa chcela ozvať, že je v poriadku no v tom jej výkrik prehlušil mohutný rev z opačnej strany dedinky ako stáli jej rodičia. S rozšírenými zreničkami sa otočila na hrozivého draka. Znova zareval a v tábore už neostala ani jediná goblinia noha. Natalie vydesene zaspätkovala. Drak mihnutím oka stál pri nej a vyceril na ňu svoje nenormálne ostré zuby.
"Natalie, to som ja," povedala Elinia už vo svojej ľudskej podobe a objala ju. "Som tak rada, že si v poriadku!"
"Natalie!" zvolala mama šťastne a už držala svoju dcérku v náručí. Slzy mala na krajíčku.
"Toto mi ale musíte vysvetliť..." zamumlala jej do oblečenia dcérka.
×××
O hodinu už sedeli všetci pri stole v chatke a mali všetko vyjasnené.
"Netušila som, že v rezervácii ostal ešte nejaký drak," zamrmlala si mama pre seba s pohľadom upretým na Eliniu.
"Keď mama umrela, bála som sa vyjsť z úkrytu... ďakujem vám, že ste sa ju snažili zachrániť. Videla som, ako ste sa o mamu starali," usmiala sa smutne Elinia.
"A taktiež sa ospravedlňujem za ten neporiadok... ja... chcela som si čítať knihy, čo tu máte v knižnici, no v tom období som ešte nevedela ovládať premenu na človeka," nervózne sa ošila na mieste. Rodičia s dcérou si vymenili nechápavé pohľady a potom im to naraz došlo.
"Ty myslíš ten poprevracaný nábytok? Čakali sme, že chatka bude v horšom stave, keď v nej pol roka nikto nebol," zasmial sa otec a mávol nad tým rukou.
"Takže, ak som to správne pochopila - vy ste kedysi bývali správcami tejto rezervácie, ale nechali ste to tak, lebo som prišla na svet ja a teraz iba zastupujete, lebo správca, ktorý vás zas predtým zastúpil, zomrel. Povedala som to správne?" ozvala sa Natalie.
"Celkom správne! O chvíľu by sme už mali nájsť vhodného kandidáta na takúto dôležitú úlohu," vyhlásil otec. Natalie smutne zvesila plecia... bude jej to tu chýbať, hlavne Elinia.
„Ale môžeme sem občas prísť na prázdniny, že?“ opýtala sa s nádejou v očiach.
„Jasné!“ Prikývol otec. Natalie v tej chvíli padol nesmierny kameň zo srdca. Postavila sa a oboch rodičov vrúco objala. Elinia sedela obďaleč s menším úsmevom. Na celú rodinku bol krásny pohľad.
„Tak, zahráme sa čierneho Petra?“ opýtala sa Natalie a žmurkla na svoju kamarátku. Tá šťastím zvýskla a objala ju. Ten pocit niekam patriť bola tá najúžasnejšia vec, akú za posledné roky dokázala cítiť...
~koniec~
Komentáre
Zverejnenie komentára