4. kapitola
V izbe, v ktorej spala Natalie sa pohol tieň. Bol taký maličký, že aj keby bola Natalie hore, nevšimla by si ho.
Bledá myška z rána sa vyšplhala po nočnom stolíku a začala sa prehrabávať medzi šperkami zo šperkovnice. To ale spôsobilo, že jednotlivé prstienky a náramky začali o seba slabo cinkať. Natalie nikdy nemala tvrdý spánok, a tak ju to po čase zobudilo.
Keď sa jej konečne podarilo zaostriť na myš, tlmene vykríkla. Myška sa okamžite vymrštila na zadné a pozrela sa na Natalie. Očká sa jej ligotali sivým svetlom.
Viac neotáľala a schytila do zúbkov jeden prstienok. Zoskočila z nočného stolíka na posteľ a z postele na zem. Uháňala naprieč izbou do jedného z kútov a keď sa dotkla steny...
zmizla.
Natalie neveriaco zažmurkala do šera izby a tackavým krokom sa vybrala k miestu, kde smerovala bledá myška. Váhavo vystrela ruku a dotkla sa steny svojej izby. No nič sa nestalo.
Kľakla si a dotkla sa presne toho miesta, kde zmizla myška a jej ruka tadiaľ poľahky prekĺzla. Skúsila s ňou pohýbať - bez menších ťažkostí. Prehmatala aj ostatné miesta na stene a zistila, že otvor je dosť veľký na to, aby sa cezeň mohla preplaziť, keby chcela. Po chvíli ju začala oziabať ruka, a tak ju radšej zo steny vytiahla.
Oči mala rozšírené udivením. A skôr, akoby si stihla čokoľvek premyslieť, rýchlo strhla z vešiaka bundu, natiahla na seba gate a obula si bagandže, ktoré mala na chodbe. Ľahla si k otvoru a preplazila sa na druhú stranu. Zažmúrila oči, lebo priestor, do ktorého sa dostala bol o niečo svetlejší, ako izba, v ktorej spala. A keď ich otvorila, otvorila udivením ústa.
Jej prvá polovica tela ležala na zemi v lese! A okolo nej lietali nejaké svetielkujúce veci... Natalie sa preplazila cez otvor, postavila sa a začala sa oprašovať. Zrazu je zrak spočinul na dobre známom tieni. Bola tam jej myška.
"No teda. Nemohla si mi to ukázať skôr?" Uškrnula sa na myšku.
Myška sa otriasla a začala sa meniť.
"Nepýtala si sa," odvetila. Pred ňou namiesto myšky sedela maličká víla.
"Č-čo?" zahabkala Natalie a odstúpila od víly. "Ako si-"
"No, vybrať si jeden z náramkov bolo ťažké, to uznávam. Ale nebolo to nič, čo by som nezvládla," uškrnula sa víla na Natalie a vystrela pred ňu ruku s prsteňom.
"Len škoda, že je taký veľký... možno ho podarujem Liane, tej by sadol ako uliaty..."
"Hej! Čo si tým chcela povedať?!" Z oblohy priletela ďalšia víla a mračila sa na vílu so šedými vlasmi zviazanými stužkou.
"Ale nič." Znova sa uškrnula a obrátila sa na Natalie.
"Vy... ste pravé víly?"
"A čo by sme boli?" zachichotala sa myška.
"V skutočnosti sme Phryie, ale to je takmer to isté," ozvala sa víla s modrými vlasmi a podišla k jej šedej kamarátke.
"Pekný náramok. Len aj pre mňa je príliš veľký." Zazrela na svoju priateľku, ktorá iba mykla plecom.
"Ako si sa sem dostala? V rezervácii, nemáme veľa návštevníkov." Pozrela sa so záujmom myška na Natalie.
"V rezervácii?" nechápala Natalie.
"V rezervácii pre magické bytosti - práve sa v jednej takej nachádzaš. Na celom svete existujú iba dve rezervácie," ozvala sa modrovláska.
"Áno a obe sú chránené rozptyľovacím kúzlom... ale to vie každý," vyplazila jej jazyk myška.
"Ja nie..." zamrmlala Natalie. Takže toto jej rodičia celý čas skrývali. Cítila sa dotknuto - už bola dosť veľká na to, aby to pochopila... alebo žeby dosť malá?
Keď sa Natalie opäť rozhliadla po lese, zistila, že všade naokolo poletovali víly. Každá bola niečím iná, ale všetky boli nádherné.
"Ste krásne," povedala s povzdychom, načo šedovláska prikývla a šeptom preniesla k modrovláske - "To dievča má vkus."
"Ako sa voláš? Ja som Liana a toto je Brietha," ozvala sa modrovláska.
"Volám sa Natalie, je mi potešením, že vás spoznávam," odvetila Natalie.
"Hm... Natalie..." zahmkala si myška pre seba.
"Je s mojim menom niečo zlé?*" opýtala sa Natalie znepokojene.
"Ale vôbec nie, len som také meno ešte nepočula," usmiala sa Brietha.
"Tak poď. Poukazujeme ti to tu." Vzniesla sa Liana do vzduchu a potiahla dievčinu za rukáv. Natalie nachvíľu znepokojene zastala.
"Nie sú tu nebezpečné tvory, že nie?"
"Isteže sú. Veď čo by to bolo za rezerváciu, keby tu boli iba tvory svetla?" odvetila Brietha.
"No nemusíš sa báť. Máme také nepísané pravidlo, že pokiaľ neprekročíme teritórium zlých bytostí, tak ani oni nemôžu vkročiť k nám," dodala Liana, keď videla na dievčinej tvári zračiacu sa paniku.
"Dobre," povolila nakoniec a nechala sa viesť.
Víly jej ukázali toľko nádherných vecí! Dokonca sa aj niečo nové naučila pri jej exkurzii lesom. Len škoda, že nemohla vidieť aj ostatné bytosti. Väčšina z nich bola totiž za hranicami temnejších miest...
×××
Keď sa Elinia na ďaľší deň vybrala do záhrady, kde sa mali s Natalie stretnúť, nikto tam nebol. Chvíľku čakala, keby sa náhodou iba omeškala, no aj po štvrte hodiny bola záhrada prázdna. Elinia opatrne prekľučkovala pomedzi kvetiny a nazrela do domu cez okno. Všetko vyzeralo byť v poriadku, len nikde nebolo ani živej duše. Rozhodla sa, že pre istotu ešte preskúma druhé poschodie.
Otvorila vchodové dvere, ktoré desivo zavŕzgali, no s bielovláskou to absolútne nič neurobilo. Na takéto zvuky bola zvyknutá, ba ešte horšie a hrozivejšie. Rýchlo vybehla schody a prezrela každú miestnosť. Nikde jej nová kamarátka nebola, ani jej rodičia.
Vyletela z domu ako šíp a cestou skoro zvalcovala nejaké víly.
"Och, prepáčte. Nevideli ste starých správcov a to dievča, ktoré s nimi býva?" opýtala sa hlúčika tých malých stvorení.
"Správcov sme nevideli, ale to dievča áno. Naše dve družky jej chceli poukazovať naše teritórium. Liana a Brietha."
"A neviete, ktorým smerom šli?" opýtala sa s nádejou v hlase. Víla, ktorá doteraz hovorila ukázala smer a dievča sa s poďakovaním tadiaľ aj vybralo... avšak vo svojej pravej podobe, aby nezabila bytosti menšieho vzrastu. A aby našla svoju priateľku rýchlejšie.
Komentáre
Zverejnenie komentára