2. kapitola

Incredible trip

Ráno sa Natalie zobudila na šuchotanie, ktoré sa nieslo od starej skrine pri stene oproti jej posteli. Pár sekúnd vystrašene civela na skriňu, až sa nakoniec odhodlala potichu zošmyknúť z postele a ešte tichšie podísť ku skrini. No stará drevená podlaha bola vážne príliš stará, a tak pri jej jednom kroku hlasno zavŕzgala. Natalie srdce bilo až v niekde v krku. Nikdy nebola práve výkvet odvahy. Možno by mala zavolať rodičov?

Zrazu sa však dvere skrine pootvorili. Natalie bola tak vydesená, že ju ani nenapadlo kričať... na úplnom dne skrini bola bledá myška a ňuchala. Zrazu si všimla nehybného pozorovateľa a zvedavo sa zodvihla na zadných labkách. Natalie si odľahčene vydýchla, no vzápätí jej napadlo, čo by s nevítaným hosťom v izbe mala urobiť? Ako ju chytiť? Rozhliadla sa okolo seba a pohľad sa jej zastavil na starej šperkovnici na nočnom stolíku. Opatrne, tak aby navyľakala myš, sa dostala k šperkovnici a jej obsah vysypala na stolík.

Mala v pláne ju do vyrezávanej krabičky zavrieť, a potom ju vypustiť niekam do lesa... keď sa však Natalie obrátila, myš už nikde nebola. Prekvapene podišla k skrini a pomaly ju otvorila. Nebola tam. Pre istotu sa ešte pozrela pod skriňu a posteľ, ale myška sa akoby prepadla pod zem. Dievčina si unavene povzdychla. Hoci by si normálne ľahla opäť do postele, teraz by nedokázala ani oko zažmúriť.

Tak sa radšej obliekla do domácich šiat a vyšla na chodbu. Potichu sa presunula k dverám na opačnej strane chodbičky. Otvorila ich a uvidela celkom maličkú kúpeľňu. Oproti ostatným izbám bola celkom v poriadku. Natalie skúsila, že či je vôbec kohútik na umývadle funkčný a ku podivu sa z neho voda spustila skoro okamžite, ako otočila kovovou rúčkou.

Dievča si umylo tvár a zuby a vošlo opäť do svojej izby. S rukami v bok zazerelo na kufor pri posteli a s povzdychom sa dalo do vybaľovania. Veď... bude tu predsa musieť bývať celý mesiac.

"Natalie?" vošla so zaklopaním do izby dievčinina mama. Natalie už bola skoro vybalená.

"Ako si sa zatiaľ zabývala? Všetko v poriadku?" usmiala sa.

"Jasné," odvetila Natalie.

"Tak to je dobre... keď budeš hotová, príď dole na raňajky. Sú vajcia so slaninou."

Natalie prikývla a keď mama odišla, poukladala si na poličku aj zvyšok vecí.

"Ako si sa vyspala?" opýtal sa otec, keď Natalie zliezla po schodoch do jedálne.

"Dobre. Ráno ma ale zobudila myš... počula som šuchotanie v skrini, a keď som ju chcela otvoriť, zjavila sa v nej myš."

"Myš?" zhíkla mama a otočila sa k dcére, "Nič ti nespravila? Kde je?"

"Nič mi nespravila, len... keď som ju chcela chytiť, zľahla sa po nej zem, akoby tam ani nikdy nebola..." Nabrala si na tanier plátok slaniny a vajíčko.

"No, v každom prípade ti tam nastavím pascu," ozval sa otec a odrezal si kúsok slaniny.

"Ty si zobral so sebou pascu?" opýtala sa Natalie prekvapene.

"Nie, ale v dome sa určite nejaká nájde," odvetil.

Po chvíľke ticha, pri ktorom sa ozýval iba zvuk cinkajúceho príboru sa Natalie opýtala: "Tak, kedy pôjdeme na nejaký výlet? Stavím sa, že otec má toho veľa naplánovaného..."

"Nepôjdeme na výlet," usmial sa trocha kŕčovito otec.

"To vážne?" Neveriacky pozrela na otca Natalie.

"Vážne. Sama si s nami nikdy veľmi nechcela chodiť na túry."

"Ale ja neverím, že iba kvôli mne si necháš ujsť možnosť nechať ma unaviť na smrť. Miluješ lesy." Na to iba pokrčil plecami a venoval sa svojmu jedlu, zatiaľ čo ho dcéra prepaľovala pohľadom.

"Divné," zamrmlala nakoniec a zjedla zvyšok svojho taniera.

×××

"Idem von!" zakričala Natalie a už otvárala vchodové dvere.

"Počkaj!" zavolala mama s otcom jednohlasne a dievča začudovane zastalo v polke pohybu.

"Ha?" vyšlo z Natalie udivene, otvorené dvere  opäť zavrela.

"Chceme, aby si nám sľúbila, že ostaneš iba v záhrade, aby si sa ani na krok nepriblížila k lesu. Je ti to jasné?" Zviezla mama Natalie káravým pohľadom.

"Les je plný divej zvery - medveďov, vlkov, diviakov, a tak," vysvetlil otec, keď si všimol dcérin spýtavý pohľad.

"Ou, aha. Jasné. Ostanem iba v záhrade," odvetilo dievča a s pozdravom sa vybralo von.

Zhlboka sa nadýchlo. Už nemohlo ďalej dýchať ten vzduch plný prachu... mama s otcom sa však správali až príliš divne - ešte sa jej pred odchodom spýtali, že či nemá ísť aspoň jeden z nich s ňou. Natalie ich však uistila, že sa ide iba prevetrať, nemajú sa prečo báť. Veď keby zbadala vlka, či inú zver, okamžite by vbehla do chaty.

Atmosféra v záhrade za chatou však bola priam magická. Natalie skoro okamžite vypustila správanie jej rodičov z hlavy a zhlboka sa nadýchla omamnej vône pestrofarebných kvetín. Nečujne kráčala po vydláždenom chodníčku, ktorý prelínal záhradu a končekmi prstov sa obtierala o okvetné lístky nejakých červených kvetov.

Začala si pohmkávať veselú melódiu, ktorá sa jej práve začala drať na myseľ a skoro tanečným krokom podišla k veľkému zelenkastému stromu na konci záhrady. Jeho tieň ju privinul do svojho náručia ako dávnu priateľku a ona sa s hlbokým povzdychom oprela chrbtom o jeho kmeň. Natalie si sadla a unavene privrela oči. Ani si neuvedomila, že ju to ranné vstávanie tak vyšťavilo. Oprela sa hlavou o kôru stromu a ani nevedela ako, zaspala.

Zobudilo ju zapraskanie vetvičky. Natalie unavene roztvorila oči a zažmúrila do lesa. Nespala veľmi dlho, slnko bolo stále vysoko na nebi. Zadriemala. No jasne vnímala, že ju zobudil nejaký zvuk z lesa. Natalie sa rozbúšilo srdce, vstala a o krok cúvla.

Bála sa...

Ako ale skúmala prítmie pred ňou, zazrela bledú ruku vytŕčajúcu spoza jedného zo stromov. Takže žiadne divé zviera! Natalie sa zamračila a dala si jednu ruku v bok.

"Vylez. Viem, že si tam," povedala nahnevaným hlasom.

Tmavá silueta v lese sa pohla a vyšla zo svojho úkrytu na svetlo. Natalie prekvapene nadvihla obočie.

Dievča? Nie... nie obyčajné dievča. Dievča s bielymi vlasmi a červenými očami!

"Kto si?" šepla udivene Natalie. Dievča pred ňou ju uprene pozorovalo a zdalo sa, že Natalienu otázku úplne prepočulo.

"Som Elinia," povedalo po chvíli. Pozrelo Natalie uprene do očí a vyzeralo to tak, akoby na niečo bezprostredne čakalo.

"Ja som zas Natalie," vyhabkala Natalie po chvíli a zahanbene sklonila zrak. Bolo neslušné pýtať sa niekoho, kto je, pričom sa sama nepredstavila.

"Čo tu robíš? Rodičia nespomínali návštevníkov..." povedala Natalie napokon.

"Ja-"

"Natalie! Obed je hotový," započuli dievčatá z verandy. Natalie sa obrátila na dievča a venovala mu ospravedlňujúci pohľad.

Bielovlasé dievča sa usmialo, "Prídem sem zajtra popoludní."

Natalie prikývla. Hoci nevedela, kto dievča je, chcela vedieť, prečo ju sledovala. Rozbehla sa do domu a skopla zo seba topánky. Vošla do jedálne a posadila sa za svoj tanier.

Popri jedení jej to však nedalo a musela sa opýtať.

"Žije blízko chaty ešte niekto?"

"Nie. Prečo ťa to tak zrazu napadlo?"

Dievča rozmýšľalo, že či dievčinu zo záhrady spomenúť, alebo nie. Nakoniec sa však rozhodlo pre tú možnosť, že o tom pred rodičmi pomlčí...