1. kapitola
V slúchatkách jej hrala príjemná melódia a v duchu si pospevovala slová, ktoré jej práve prišli na rozum. Hlavu mala pohodlne opretú o operadlo a mĺkvo pozorovala ako práve míňali veľké jazero.
Už boli na ceste dve hodiny a stále jej nikto nechcel prezradiť, že kam to vlastne idú. Jej to však nevadilo. Pokiaľ mala pri sebe svoju mp4-ku a slúchatká, bola spokojná.
O chvíľu jej však mp4-ka ticho zapípala a s nápisom Goodbye na displeji sa obrazovka vypla. Večer si ju zabudla nabiť.
"Do šľaka," zanadávala dievčina potichu a zložila si z hlavy slúchatká.
"Mami? Ako dlho ešte pôjdeme?" A kam? Poslednú otázku si však pomyslela v duchu. Nemalo cenu sa jej pýtať na tú tému. Zaťato mlčala už týždeň. Viete si vôbec predstaviť aké ťažké bolo pobaliť si veci, keď ani neviete, kam idete?
"Nie dlho," zaštebotala mama a ďalej spievala s rádiom nejakú otrepanú zamilovanú pesničku.
Dievča vzadu si iba vzdychlo a znova sa zahľadelo von z okna. Bolo nad slnko jasnejšie, že do mesta už nepôjdu... no stále nemalo ani len najmenšie tušenie, kde by to mohlo byť, ani kde sa nachádzajú práve teraz.
Zrazu jejvýhľad zatienili stromy. Ich stará škodovka vytočila jednu zákrutu a hneď za ňou sa črtala ďaľšia. Dievča sa zvedavo dívalo pred seba a strnulo sedelo na mieste. Stále naťahovalo hlavu, aby videlo na koniec zákruty, no nepomáhalo to. Boli príliš ostré a jej des nadobudol svoju pravú podobu, keď otec vyšiel do protichodného pruhu.
"Oci!"
"Stan!" zamračila sa žena sediaca vedľa šoféra, "prestaň s tým."
"Aj tak touto cestou už roky nikto nechodí," obhajoval svoj čin šofér a mykol plecami.
"No a?" žena si prekrížila ruky na prsiach a s nadvihnutým obočím prepaľovala pohľadom muža pri nej. Dievča na zadnom sedadle si odľahčene vydýchlo, lebo jej otec už ani náznakom sa nepokúšal vyjsť vozidlom do protismeru... no stále išiel na jej vkus prirýchlo.
Po chvíli auto spomalilo a zabočilo na nenápadnú cestičku. Išli ešte chvíľu, kým nezastali a nevystúpili z auta. Nachádzali sa pred veľkou chatou, zo všetkých strán obkolesenou lesom.
"Kde to sme?" opýtalo sa dievča skúmajúc pohľadom stromy naokolo. Malo akýsi divný pocit...
"Toto je, drahá dcérka, chata tvojho uja. Prenajal nám ju na celý mesiac!"
"Stále to nevysvetľuje, kde sme," zamumlalo dievča a konečne sa otočilo na svojich rodičov.
"A prečo tu sme," dodalo keď jej rodičia ešte stále mlčali.
"Sú prázdniny," dostala zo seba mama, akoby tie dve slová mali všetko vysvetliť.
"Poďme sa rozložiť, lebo o chvíľu bude tma a nič neuvidíme." Zavelil otec a podišiel ku kufru auta. Dcérka iba rezignovane pokrútila hlavou a vydala sa tiež k autu, načo jej otec podal do rúk dve tašky a kufor na kolieskach. Ledva dobalancovala k vchodovým dverám. Pustila tašky na zem a s hundraním otvorila dvere. To čo uvidela jej vyrazilo dych.
"Ujo sa teda v upratovaní nepretrhne." Všade naokolo bol prach, pavučiny, rozhádzaný nábytok a dievčati bolo hneď jasné, kto to všetko bude musieť upratovať. Už teraz bolo znechutené.
"Kedy táto chata naposledy videla nejakého živého človeka?" opýtalo sa otca prekračujúc spadnutý stojan na kabáty. "A kedy sa stala tá pohroma?"
"Aká pohroma?" nechápal otec a nasledoval jej kroky do, zrejme, obývačky.
"Nevidíš ten popadaný nábytok? To mohol spraviť jedine hurikán," povedalo dievča sarkasticky, a vtom jej napadlo, že kam tie tašky vlastne zloží, keď je tam všade taká špina?
Mám to. Bolo to takto - môj údajný "ujo" mával dosť vážne stavy, keď si vypil a raz to natoľko prehnal, že sa vyrovnal aj prírodnej katastrofe. Od toho dňa sa radšej presťahoval a po sto rokoch nabalamutil môjho otca, aby prenajal túto "chatu", aby mu ju pekne krásne poupratoval... teda... aby som mu ju JA pekne krásne poupratovala... pomyslelo dievča zmučene a následne si kýchlo, lebo vdýchla prach, ktorý svojim krokom rozvírila.
"Na zdravie." Mama rozprestrela na neprevrhnutom stole jeden veľký igelit a poukladala tam väčšinu tašiek. Dievčina si všimla, že hneď pred vchodom bolo vedro plné vody a mop. Akoby niekto hádam čakal, že to tu celé poupratujú.
To bol určite "ujo", pomyslela si sarkasticky a vyšla von pre tie nehodnotné veci.
Po hodine úspešnej spolupráce už bola podlaha čistá a prevrhnuté veci opäť na mieste. Práve naša hlavná hrdinka utierala kuchynskú linku s handrou, ktorú našla taktiež pri vchode. Mama zas servítkami utierala porcelán.
"Ešteže máme tie sendviče, čo si nám nabalila na cestu," usmial sa láskyplne Stan na svoju manželku, pričom odjedal zo sendviča.
"A čo takto aj nás zavolať k jedlu? My tu budeme makať, zatiaľ, čo sa budeš napchávať? No to určite nie!" zamrmlala mama a odišla. O chvíľu sa však vrátila so zvyšnými sendvičmi a položila ich na práve vyčistený stôl.
"Natalie, nechaj to tak a poď sa navečerať," podala mama s úsmevom sendvič dcérke a podobne ako jej muž sa oprela o linku rukou a začala jesť svoju porciu.
Po večeri ešte v rýchlosti dali do poriadku kuchyňu a vyšli hore na poschodie. Natalie mala svoju izbu na konci malej chodbičky a rodičia pri schodoch. Stihla si akurát tak vyprášiť posteľ, no na viac už nemala síl, a preto zaspala hneď ako si ľahla do perín.
Komentáre
Zverejnenie komentára