6. kapitola

Ja, pirátka

Bolo až čarovné, ako sme jedlo pripravovali celé hodiny a v priebehu pár chvíľ sa ocitlo v žalúdkoch hladných pirátov, ktoré nemali dno. Povzdychla som si, na mojej tvári sa však objavil malý úsmev. 

Bolo zaujímavé ich pozorovať. Piráti sú predsa len také živelné deti. Hrali sa s jedlom, rozprávali sa o svojich zážitkoch a uťahovali si zo slabších článkov ich pomyslenej reťaze, ktorej tu boli všetci súčasťou.

Konečne som doumývala posledný kus riadu, ktorý ostal na dreze. Hlavný kuchár nás všetkých pochválil za dobre odvedenú prácu a sám sa vydal, bohvie kam. Do svojej kajuty, či na palubu... Naozaj netuším.

Aj keď by som rada v kuchyni ešte ostala, keďže tu bol nádherný výhľad na celé more bez toho, aby ma šľahal na tele ostrý vzduch, služba, ktorá mala na starosti jedáleň a kuchyňu ma popohnala, aby sa mohli zamknúť dvere. Poslušne som vyšla von. A zrazu som nevedela, čo ďalej. Široké zívnutie mi to však ihneď pripomenulo. Natiahla som ruky nad seba a poriadne sa ponaťahovala. Pomalými krokmi som sa blížila ku svojej kajute. Sotva som sa však dostala na priestranstvo paluby, som si to rozmyslela, a predsa len som sa vybrala pozorovať more. Vyšla som na vrchnú palubu, sadla som si a nohy spustila cez zábradlie lode. 

Ako som predpokladala, bola zima, no ten pohľad za to stál. 

Voda špliechala ako narážala na pevné telo lode. Vietor sa opieral do plachiet a ako ich kontúry vystieral, biele krídla vydávali zvuk búrky. Slnko už bolo nižšie na oblohe a nebolo také silné ako cez obed, no stále tak akosi dodávalo pocit tepla a istoty. Dva pocity, ktoré v tejto chvíli potrebujem ako soľ...

Pomaly som si ľahla na dosky podlahy a pozorovala namiesto mora bledú oblohu. 

Po chvíli som však bola nútená sa postaviť. Ak by som napokon zaspala, prebudila by som sa celá dolámaná a premrznutá... Striasla som sa.

Vybrala som sa do kajuty. Už definitívne. Otvorila som dvere a následne padla do láskavého, mäkkého náručia periny. Zaspala som snáď najrýchlejšie, ako bolo pre obyčajného smrteľníka možné.

„Hej, princezná!“ zakričal na mňa niekto z posádky, keď som spolu so starým Cobom kráčala po palube smerujúc do kuchyne. Akonáhle som na neho pozrela, spolu so svojimi kumpánmi, s ktorými stál obďaleč sa začal hurónsky smiať. Zamračila som sa. O čom to malo byť?

Cob sa uškrnul. „Závisť, drahá moja. Nevenuj tomu pozornosť.“

Nechápavo som naňho pozrela. 

Cob sa zasmial a dal sa do vysvetľovania: „Bývaš predsa v hosťovskej kajute, o niečom takom môže obyčajný pirát iba snívať.“

Spracovávala som jeho slová a následne zdvihla obočie, „Bývam v hosťovskej kajute?“

Cob sa pobavene zasmial, načo som v duchu poznamenala, že už je to tu zasa. Opäť som povedala niečo neuveriteľne vtipné a ani o tom neviem.

„Štandardná izba tu pozostáva iba z futonu,“ povedal s rozprestierajúcimi sa vejárikmi okolo očí. Prikývla som a odvrátila sa, aby som skryla zahanbenie z toho, ako veľmi a nahlas sa na mne bavil.

Konečne sme došli do kuchyne a dali sme sa do roboty. Prešlo pár chvíľ, kým sme mali všetko hotové a už sa čakalo iba na dopečenie niektorých vecí.

Práve som niesla poslednú misu zemiakov na jedálenský stôl v druhej miestnosti, keď sa útrobami lode rozľahlo dlhé dunivé zahučanie. Prekvapene som položila poslednú misu na stôl a keď sa dvere od kuchyne znova roztvorili, vyšlo z nich niekoľko pirátov. Horlivo sa medzi sebou dorozumievali a ja som rozoznala slová ako "bitka", "dočkať", "vhodná doba". Zamyslene som ich pozorovala, ako rýchlo okolo mňa prešli.

„Na obzore máme potenciálnu loď na nájazd,“ ozvalo sa zrazu za mnou a ja som zvedavo pozrela na Coba.

„Loď potenciálnu na prepadnutie?“ opýtala som sa s očakávaním, že to viac rozvinie, no on iba povedal - „Nechceš sa pozrieť na palubu, ako to tu zvyčajne lieta, keď sa muži pripravujú do bitky?“

Aj keď nevediac, do čoho idem, som pomaly prikývla a nasledovala usmievajúceho sa Coba hore na palubu.

Ako vždy, slnko na palube ma oslepilo, no už o pár sekúnd som si privykla. Aspoň niečo ma život na tejto lodi (snáď) naučil. Cestou na palubu sme sa takmer zrazili asi so štyrmi pirátmi. Naozaj to všade lietalo. Loď menila kurz a zrýchľovala. 

Nedávalo mi to však zmysel. Ako piráti môžu niekoho len tak prepadnúť? Ako si ich iné lode nemôžu všimnúť, keď majú takú obrovskú loď? A keby išli na malých pltiach tak by ich mohli ľahko zostreliť... proste to nedáva absolútne žiaden zmysel. Ako môžu piráti získať moment prekvapenia? Ako môžu robiť svoju prácu - prepadať, okrádať ľudí? Ako to, že pirátske remeslo už dávno nezaniklo?

Mračila som sa. Cob práve rozprával o starých časoch, kedy sa sám zúčastňoval nájazdov na obchodné lode. Nerada by som rušila jeho rozprávanie, tak som počkala, kým aspoň nejakú časť z jeho preslovu dokončil.

„Ako ste sa dostali nepozorovane na tú kráľovskú loď, kde ste ma našli?“ Stalo sa niečo, na čo som nebola tak celkom zvyknutá - Cob mi venoval nechápavý pohľad. Zaváhala som, no napokon som sa dala do vysvetľovania: „Prečo si vás nevšimli skôr, ako keď ste vtrhli na palubu? Myslím tým, táto loď nie je malá a aj keby ste priplávali na člnoch, tak by si vás poľahky všimli a už dávno by započali paľbu z diel a iné náležitosti obrany...“

Cobovi sa počas môjho rozprávania rozšírili zreničky a keď som skončila, venoval mi jeden zo svojich pobavených úsmevov.

„Ty si nevidela trup lode, že nie? Okrem iného, zvyčajne prepadáme lode zozadu, kde nie je toľko očí, ktoré by nás mohli zahliadnuť skôr, ako sa dostaneme dostatočne blízko na infiltráciu na loď.“

Nechápavo sa zamračím. Nedáva to zmysel, čo tým všetkým myslel?

„Poď sa pozrieť.“ Potiahol ma k zábradliu a kývol hlavou dole. Naklonila som sa a uvidela tenké plechy pribité na tele lode.

Čo to má znamenať? Pochybovačne som pozrela na Coba, ktorý sa na mňa tajomne usmial.

„Verím, že taká kapacita ako ty, na to hravo príde...“

Pokrútila som hlavou a znova sa nahla cez zábradlie, aby som plechy dobre videla. Lichotilo mi, že ma považuje za "kapacitu", no na tých plechoch som nevidela nič nezvyčajné...

„Čo vieš povedať o tých plechoch len z pohľadu?“ Kývol rukou dole s úsmevom ma nabádajúc, aby som o tom znova uvažovala.

Hlasno som vzdychla a zapozerala sa na tie prečudesné plechy. 

Sú tenké, vyzerajú byť ľahké na pohľad, možno hliník? Sú jemne natočené smerom k nebu, vyzerajú ako škridle, či šupiny... A sú lesklé. Jemne sa v nich odráža modrá farba neba... 

Pozrela som na Coba očakávajúc, že mi konečne povie, čo to má znamenať, no zrazu ma myšlienka o nebe kopla priam až do hlavy... 

Znova som pozrela na plechy a potom na približujúcu sa loď v diaľke. Je možné, že by sa tými plechmi dosiahlo krytie ako u živočíchov, čo menia farbu svojho tela podľa prostredia?

Vyvalene som pozrela na Coba.

„Že to nefunguje tak ako si myslím?“

Cob sa odrazu rozosmial na celé kolo, čím pritiahol pozornosť ostatných pirátov.

„Dievča zlaté, tvoje reakcie sú na nezaplatenie... S tebou sa jeden nenudí.“ Chytal sa za brucho a ja som opäť očervenela ako paprika. Nabudúce si radšej kusnem do jazyka, akoby som sa mala znova stať zdrojom zábavy pre tohto piráta...

„Všetci na svoje miesta!“ zavelil odrazu pevne ženský, plný hlas. Bola to kapitánka. Pristihla som sa pri tom, ako som zadržiavala dych pri pohľade na tú vznešenú, hrdú a silnú postavu. Vyzerala ako hrdina z portrétov, len s tým rozdielom, že je nežnejšieho pohlavia, ako je na obrazoch vykresľujúcich hrdinov obvyklé. Počúvala som, ako pirátom v rýchlosti zhrnula stratégiu na prepadnutie malej, obchodnej lode s erbom Pollock. Skutočne je to zážitok byť súčasťou pirátskej prípravy na bitku. Takú atmosféru ste v živote nepocítili...

Posádka hrdo prikyvovala na rozkazy kapitánky a rýchlo a s presnosťou ich plnila. Jednotliví piráti si pripevňovali na bedrá meče a kordy, na tvárach si pestovali vážne výrazy. Neuveriteľné, akú odhodlanosť a sústredenosť bolo možné zazrieť v ich tvárach...

Ako som na to celé pozerala, srdce sa mi rozbúchalo v hrudi. Bola som z nejakého dôvodu nadšená, ale nevedela som celkom, prečo.

„Rota A, na miesta!“ zavelila kapitánka a asi osem pirátov sa postavilo dopredu, kde vytasili svoje kordy, meče a iné zbrane v pripravenom postoji hneď teraz stínať hlavy tých nešťastníkov, ktorí im skrížia cestu. 

Loď, ktorú piráti mali na hľadáčiku, sa nekontrolovateľne približovala. Kapitánka vydala ešte zopár rozkazov, kým sme dosiahli potrebnú blízkosť, čo bolo ako vydanie rozkazu kapitánkou na preskok na druhú loď. Akonáhle rota A dopadla na dosky paluby, začala sa bitka. Na druhej lodi sa v kriku "Piráti!" miesila panika s hnevom. 

Akonáhle preskočila na druhú palubu aj rota B, niekto ma potiahol za ruku. Nechápajúc som vzhiadla k pirátovi, ktorý sa na mňa zoširoka škeril.

„Princezná by mohla pomôcť rote D s prepravou lupu na loď, čo ty na to?“ Nadvihla som obočie. Starý Cob venoval pirátovi, čo ma držal za ruku na stotinu sekundy zamračený pohľad, no prestriedal ho ľahostajný, ktorý bol v kontraste s tým, čo povedal.

„Patrick, toto zahrnuté v pláne nebolo. Máme dostatok ľudí na prenesenie lupu. Snáď nespochybňuješ kapitánkin úsudok, alebo áno?“

„Nespochybňujem kapitánkin úsudok,“ odpovedal s úsmevom pirát. „Len si myslím, že by nám jeden pár pomocných rúk neuškodil. Okrem toho, našej novej sile takáto skúsenosť len prospeje. Nie je tak, princezná?“ 

Cob sa teraz otvorene zamračil. Ako otváral ústa na odpoveď, pirát mu skočil do reči.

„Snáď nevidíš, že mladá tam chce ísť? Priam dychčí po tom, aby bola v centre diania.“

Zalapala som po dychu. 

Je... je možné, že si tento pirát moje nadšenie nedomýšľa a skutočne by som chcela byť bližšie pri tom, ako piráti dominujú na obchodnej lodi?

Cob obrátil pohľad na mňa. Zaskočene som mu pozerala do očí a v jednej stotine sekundy som stratila prehľad v tom, čo si ten starý pirát myslí. Na tvári sa mu vyhladili vrásky ako si spolu s odpoveďou povzdychol: „No tak dobre. Ale dávaj na ňu pozor. Človeče, chcem ju naspäť so všetkými končatinami!“

Prekvapene som vydýchla. 

So všetkými končatinami?

Nestihla som nijako inak zareagovať, lebo mladý pirát ma náhle potiahol k zábradliu.

„Nestrachuj sa. Vrátim ti ju ako treba.“