KLÁRA

Perfektný tím

Pripadali by sme iným ako jeden normálny, funkčný tím, ak by sme na seba pripútali počas práce kameru a nechali iných sledovať, ako si počíname.

Peter by bol dokonalý manažér.

Počas jeho smeny by všetko fungovalo tip-top, na sto percent. A aj keby práve niečo nevyšlo, dokázal by to podať tak, že vlastne všetko ide podľa normy.

Evička je zodpovedná pracovníčka. Keby u nás existovali odmenové bonusy ako zamestnanec mesiaca, určite by to bola práve ona, ktorá by mesiac, čo mesiac nosila tento titul. Ak by ste ju na zamestnaneckej tabuli videli, vyzerala by práve takto - hnedovláska s decentným úsmevom a očami, ktorými vás pripraví o vlastné srdce, či už ste chlapec, muž, žena, dievča alebo dôchodca.

No a potom som tu ja...

Ja by som pripadala každému ako to snaživé dievča, ktoré si privyrába brigádou, aby nebolo úplne odstavené od peňažného príjmu. Nikdy by mi nič nevyšlo podľa predstáv, ak by som nejaké mala, no zároveň by som vám asi pripadala ako niekto, kto musí stoj-čo stoj vyhovieť každému teraz, a ihneď.

Ale ako všetci dobre vieme, zdanie klame. Ani my nie sme takí, akí sa na pohľad môžeme zdať.

„Ďakujem veľmi pekne za radu. Veru neviem, čo by som robil bez vás,‟ usmieva sa na mňa vráskavý dedko a ja mu úsmev opätujem a zároveň sa nenápadne posúvam smerom ku skladom.

„Ale čo by ste robili... Určite by ste našli ten čaj sám. Prajem pekný deň.‟ Usmievam sa, až dokým sa mi dvere od skladu neotvoria a ja vojdem dnu. Dobrá nálada, ktorá sa mi zračila na tvári je fuč. Vykročím do chodby s presklennými oknami a opriem sa chrbtom o stenu, tvárou k oknám, odkiaľ sa ku mne prediera slnko.

Nestihnem ani poriadne vypnúť, keď začujem kroky mieriace mojím smerom. Zdvihnem oči ku svojmu šéfovi.

„Ranná šichta je hrozná, čo?‟ opýta sa. Prikývnem.

Pozorujem, ako si Peter ukladá kávu na výklopný pultík a následne, ako sa tiež oprie o chladnú stenu chodby.

Aj napriek tomu, že o Petrovi koluje po oddelení zvesť, že je maximálne prísny, ku mne sa vždy správal s pochopením a mierou. Keď som uvidela, aká sekera je k ostatným, skutočne ma to prekvapilo.
No nemienila som riskovať to, že sa ku mne prestane správať dobre, keby som to pred ním vytiahla ako tému. Radšej som sa o tom porozprávala s Evičkou, ktorá nad tým pokrčila plecami. "Možno má takú úchylku, neviem. Žartujem. Hehe. Možno. Zrejme má nejaký mužský ochranársky komplex. Ty vyzeráš ako školáčka a on ako tvoj veľký brat. Keby sa ku mne tak správal, rozhodne by mi to neprišlo úplne košér, ale u teba... je to akési prirodzené už. Zozačiatku to možno bilo do očí, popri tom, ako sa správa k ostatným, ale teraz..." znela jej odpoveď. Tak som nad tým pohodila rukou a užívala si privilégium mať prísneho šéfa, ktorý je vlastne prísny iba k iným...

Medzi mnou a Petrom padlo ticho. Viem, že chce niečo povedať, ale nevedela som, ako mu pomôcť, keďže som nemala ani potuchy, akú tému mieni načať.

Chodbou sa rozľahnú ďalšie kroky.

„Ani neuveríte akých debilov som musela obsluhovať!‟ vrčí vysoká hnedovláska. Podíde k pultíku a zrak jej padne na šéfovu kávu.

„Na,‟ podsunie jej ju šéf, načo ju Eva do seba kopne na ex.

„Jebkovia si myslia, že môžu vyjednávať a márniť môj čas. Keď si chcú vydiskutovať ceny, tak nech idú na trh a nie, že mi budú zdržovať frontu. Vďaka nim som prišla o drahocenné množstvo zákazníkov! To sa už ani dobehnúť nedá, kurva! Na zázname bude, že som obslúžila sotva dvadsiatich ľudí!‟

Evičku úplne chápem. Ale na druhej strane... sa nedokážem zdržať usmiatia.

„Klára,‟ hlesne moje meno Eva a následne zavrčí, „priala by som ti rovnaké ráno, aké mám ja...‟

„Dneska som obsluhovala dvoch chlípnych starých dedkov. Myslím, že pár Arabov by som zvládla,‟ opätujem jej pohľad, načo ju niečo v mojom postoji prinúti uvoľniť sa a založiť si unavene ruky na hrudi.

„Zasa? Hovorila som ti, že na takých treba voliť jednoslovné odpovede a hlavne sa zbytočne neusmievať...‟

„Ja tým úsmevom zakrývam nervozitu,‟ zamrmlem potichu a otočím sa na okno, z ktorého žiari ostré, oranžové slnko.

„Tak tých zákazníkov posielaj rovno za mnou,‟ nedá sa Eva, načo len v duchu poznamenám, že práve v tých chvíľach riešila pri pulte Arabov, ktorí si supermarket pomylili s trhom. Okrem toho, kam by sme sa dostali, keby som jej posúvala každého jedného zákazníka, ktorý je mi nesympatický?

„Ja si myslím, že sa musí naučiť pracovať aj s takými zákazníkmi. Nie len kvôli práci, ale aj osobnému životu. Takých, a ešte horších ľudí, je vo svete plno,‟ povie Peter s pohľadom upreným na mne a následne sa zahľadí von z okna, kde sa stále väčšmi rozpínajú oranžové lúče skorého rána. 

Prikývnem a Eva si povzdychne. 

Vie, že má šéf pravdu. Ako vlastne stále. No zamračenie jej z tváre nezmizne.

„Čo sa ti zas nepáči?‟ obráti sa k hnedovláske Peťo.

„Tvoj pohľad na svet. Keď niečo raz nie je v poriadku, tak si nemyslím, že je správne sa tomu prispôsobovať.‟

„Nuž, keď raz nájdeš riešenie na Klárin problém, ktoré nezahrňuje konfrontáciu toho, čo jej vadí, tak si ho s radosťou vypočujem. Zatiaľ je ale lepšie ostať pri starých metódach, ktoré sa už po tisícročia osvečujú."

Eva mľasne jazykom, očividne chce Petrovi ešte niečo povedať, no to už on odchádza s tým, že má ešte robotu a zároveň si musí urobiť novú kávu.

„Je to hajzel,‟ povie Eva jedovato a nahradí jeho miesto, kde sa pred chvíľou opieral. „Nemá city. Teda okrem tých jeho zvrátených, ktorých musím byť svedkom deň, čo deň, keď ho tá šibnutá nálada pochytí.‟

Eva je ako lev zavretý v klietke. Nevie sa dočkať, kedy padne a ona môže ísť do ulíc mesta užiť si to málo potešenia, ktoré pre ňu svet predstavuje.

Prikývnem, aby som jej urobila radosť a zmiernila jej vraždiacu náladu. Konečne sa upokojí a opýta sa, aký deň som mala mimo tých úchylných dedkov, s ktorými som musela viesť interakciu.
Dobre vie, že pod pojmom úchylní dedkovia môže chápať akéhokoľvek dedka milého k mladým slečnám, preto sa už viac nad témou Úchylní starí dedkovia nevzrušuje a zmení tému na niečo všeobecne príjemnejšie. 

Aby ste môj výrok predtým správne chápali - Mám fóbiu z ľudí. Väčšiny ľudí. Tých ľudí, ktorí sa k vám bez okolkov pristavia a spýtajú sa na niečo - na smer, čas, počasie, náladu, prečo ste takí smutní... Väčšina takýchto ľudí má úsmev od ucha k uchu, už len, keď s nimi chtiac, či nechtiac nadviažete očný kontakt. Takže ich spoznáte ľahko. 

Peter by pravdepodobne patril medzi takýchto ľudí, keby nebol mojim šéfom a Petrom.
Peter sa takmer vôbec neusmieva, keď áno, tak len minimum času. Nesnaží sa so mnou spriateliť za každú cenu, nešpára sa mi v súkromí, a keď sme sami, riešime iba veci, ktoré máme spoločné.

Eva je jednou z tých ľudí, ktorým by som venovala len nevyhnutnú pozornosť, keby som ich stretla niekde v kaviarni alebo na ulici. Isteže, pozornosť moju, aj iných ľudí by pritiahla nie len jej extravagantným správaním, ale aj výzorom, ktorého posolstvo, saturujúce na míle ďaleko, nie je len obyčajná zhoda náhod neprebádaného šatníka. Touto nezmyselnou a dlhou vetou som chcela povedať, že červená farba obtiahnutých šiat, vysoké lodičky, výstrihy končiace niečo málo pod pupkom presne stelesňujú úmysel ich nositeľky. 

Eva žije naplno a názory väčšiny sú jej ukradnuté, pokiaľ nie sú v súlade s tými jej.

Ani s ňou by som sa normálne nedala do reči, keby nás nespájala jedna, no velice podstatná vec. 

Naša práca.

Bez mojej práce by som nestretla týchto dvoch, úžasných ľudí, a pravdepodobne by som tu kvôli tomu už nebola ani ja...