6. kapitola

„Tento prehnutý smrek si pamätám!“

„Vážne?“ opýtal sa prekvapene Ren. „Takže ťa tá skleróza úplne nepremohla?“

„Haha... nie. Teraz musíme ísť rovno, kde nájdeme obrovskú skalu,“ ďobol prstom smerom k viac zarastenému lesu.

„Dobre,“ prikývol Ren a vybral sa tam... čím skôr nájde Kiaru, tým lepšie... ale čo ak nešla touto cestou? Ren zahrkal hlavou a hodil tie myšlienky za hlavu. Aj tak zatiaľ nemôže robiť nič iné...

Chodbou sa ozývali tupé kroky a zvláštna melódia. Kiara si veselo spievala a poskakovala. Čiernu chodbu jej osvetľovala fakľa, ktorú našla zavesenú o pár desiatok metrov ďalej od jej provizórneho vchodu. Teraz ju držala v ruke a počúvala, ako sa jej hlas odráža od stien a robí ozvenu ďaleko pred ňou a za ňou.

Troška jej to pripomínalo plesovú sálu, svojim spôsobom... až na to, že sa nachádzala v dlhej tmavej plesnivej chodbe s myšami, pavúkmi, chrobákmi, kde vládlo mŕtvolné ticho a jediný zdroj svetla bola jej fakľa...

Po pár minútach jej spev ustal a prestala poskakovať. Už nevládala. Nevládala sa tváriť, že je svet ružový a nič ako zlé veci neexistujú... ale stále bola pokojná a tmavá chodba ju nejakým spôsobom utišovala. Vždy mala rada tmu a ticho. Aj teraz, keď sa tam nachádzala v tej nepeknej situácii si to dokázala užívať plnými dúškami.

„Som netopier...“ zamumlala po chvíli a uchechtla sa. Má divné myšlienky, no sama o tom dobre vie. Nikdy nebola celkom normálna... ale mala to rada. Nechcela byť len ďalším človekom, ktorý sa krčí pred nebezpečím a poslúcha svojich pánov na každé slovo, myslí si to, čo chcú ostatní.

Dosiahla však to, že sa jej väčšina ľudí stráni. A neraz bola práve kvôli tomu smutná. Ale občas má aj také nálady, že jej to vôbec nevadí. Hlavné je, že tu má Rena, aj keď teda niekedy sa správa príliš hnusne a panovačne... no aj ona sama má vlastné chyby a uvedomuje si ich. Nemôže mu nič zazlievať.

Jej srdce vynechalo úder. Začula niečo. Alebo skôr niekoho niečo hovoriť. Rýchlo zhasla fakľu a prilepila sa viac k stene. Zvuk sa stále viac a viac približoval a s ním aj svetlo.

Dopekla! Čo by mala teraz spraviť? Chodba bola príliš úzka na to, aby sa mohla pred svetlom ukryť. A ak by sa vybrala naspäť k východu... hm, to by bolo celkom fajn, mohla by sa skryť vonku za nejakým stromom.

Ale zas by stratila kopu času. Ak by tých ľudí bolo málo, dokázala by si s nimi poradiť... avšak, ak by to bol nejaký divný kultový sprievod... ach, do pekla s takýmito myšlienkami! Zvuk nebol nijaký výrazný či silný. Muselo ich byť málo...

„Ren, pozor! Tam nestúpaj.“

Ren sa pozornejšie pozrel na kúsok zeme, kam iba pred chvíľkou mal v pláne stúpiť. Bola to zmes popadaných listov a vetvičiek, na ktorých sa tie listy udržiavali... nechápal, ako si to mohol nevšimnúť. Podobné veci mu nikdy neušli. Možno to bolo len nervozitou, ale aj tak ho to nesmierne štvalo. Takéto veci by sa mu už nemali stávať.

„Je to jedna z pascí, ktoré sú tu nastražené pre narušiteľov,“ riekol pomaly Dereq a podišiel k Renovi.

„Avšak jedna takáto pasca je vchod do klanu. Ak by sa teda niekto rozhodol vyzradiť naše tajomstvo, mohol by zaviesť nepriateľa presne do takejto pasce. Je to premyslené a náš vodca nie je tak sprostý, ako sa zdá.“

„Dobré vedieť,“ zamrmlal Ren. Dúfal, že sa Kiara do žiadnej takej pasce nedostala, lebo by to mohol byť celkom dosť veľký problém. Vlastne... bol by to problém, aj keby sa dostala sama do vchodu. Znova v duchu zanadával a ešte viac pridal do kroku.