5. kapitola

„Drž ma, inak ho zabijem...“ zavrčala Kiara a už sa trmácala smerom k Dereqovi. Ren iba pokrčil plecami a pozeral sa na Dereqovu prichádzajúcu smrť... sám by sa tej pocty bezpochyby ujal, no Kiara reagovala rýchlejšie.

„Nie! Počkaj! Ak sa tu rozhliadneme, určite uvidím najaký záchytný bod a budem vedieť, kadiaľ ďalej,“ povedal priškrteným hlasom Dereq, keď sa nad ním týčila temná silueta jeho nenaplnenej lásky. Cítil sa, akoby sa každou sekundou, s ktorou na neho Kiara upierala svoj vražedný pohľad, stále viac a viac zmenšoval.

„Si úplne neschopný,“ vzdychla si naštvane Kiara a prestala ho zabíjať pohľadom.

„Poď Ren, nájdeme ten ich brloh sami...“

„Ja- ja vám chcem pomôcť! Vážne... chcem odčiniť, to čo som spôsobil,“ zamumlal zničene Dereq, keď sa mu Kiara s Renom obrátili chrbtom a už sa chystali na samostatnú akciu.

„Vypadni!“ zavrčala Kiara a vyrazila. No Ren ostal na mieste a po chvíli si povzdychol.

„Poď. Predsa len, ak niečo nájdeš, bude to rýchlejšie... no prečo chceš ísť s nami? Môžeš v pokoji odísť...“ Nechápavo sa naňho pozrel.

„Za tých pár dní ste mi celkom prirástli k srdcu... teda hlavne Kiara,“ odvetil a krivo sa usmial.

Kiara sa zatiaľ naštvane drala skrz jeden zvlášť dlhý záhon a pritom v duchu nadávala na celú sprostú misiu, lebo je tak nemožná, Dereqa, zato, že je tak blbý a na Rena, lebo ostal pri Dereqovi, keď jej mal pomôcť s hľadaním. Idiotský muži! Čo sa snáď proti nej spikli?!

Dievčina bola tak naštvaná, že si ani nevšimla krvavú značku na kmeni stromu, okolo ktorého práve prešla. Po chvíli jej však svitlo a spomenula si, že videla niečo divné. No keď to chcela skontrolovať, stúpila do listami zakrytej zeme a padla do prázdna.

Dievča sa so zastonaním posadilo a pootočilo hlavu k miestu, kde by malo byť nebo. Prekvapene sa pozerala do diery, nad sebou a rozoznávala ihličnany z lesa, cez ktoré presvitalo svetlo poludňajšieho slnka. Po chvíli svoj pohľad zamerala na tmu pred sebou a vyľakane sa postavila. Bola v nejakej chodbe podporovanej drevenými trámami, ktorú absolútne nič neosvetľovalo...

Po chvíli sa však spamätala a upokojila svoj zrýchlený dych. Prezrela si bolestivé miesta, no boli to iba modriny a krvavé škrabance – aj keď teda škaredé, no vážne ani zďaleka neboli. Zažila už omnoho horšie...

Oprášila sa, no po chvíli usúdila, že to bolo zbytočné, lebo si opäť sadla na zem. Jej pohľad znova zablúdil k diere, čo viedla von.

Kebyže tam vylezie, mohla by nájsť Rena s Dereqom a mohli by túto chodbu preskúmať spolu. Možno to dokonca bol vchod do tej skrýše pre zbrane... no na druhej strane bola na nich stále nahnevaná a predstava, ako si o ňu Ren robí starosti, ju nejakým zvráteným spôsobom nenormálne tešila. Chcela mu vrátiť ten jeho podraz, ako ju nechal ísť ďalej, len tak, samú a pritom si vychutnať jeho starosť, keď ju ani po hodine nebude vedieť nájsť...

S tichým, desivým smiechom sa opäť postavila a bez toho, aby sa na východ čo i len na okamih pozrela, sa vybrala do čiernej tmy, ktorá na ňu pod zemou čakala a lákala ju do svojho náručia. Iné bytosti by istotne desila, no dievča v nej už dávno cítilo, aký najväčší strach, dokáže smrť a život priniesť...

Preto ju chlad, čo vychádzal zo stien zeme, úplne obchádzal a strážil jej voľnú cestu, aby mohla bez rušenia pokračovať ďalej.

Dvaja muži zatiaľ nehlučne prechádzali lesom, pričom hľadali stratenú plavovlásku. No nedokázali ju nájsť. Kričať nemohli, lebo by ich mohli začuť ich nepriatelia, tak iba mlčky prechádzali a so zmyslami napnutými na prasknutie, pozorovali svoje okolie. Čiernovlasý muž bol s nervami už v koncoch... no predsa len si udržal svoju nezaujatú masku, a ďalej pátral po okolí.

„Kiara, ty krava,“ zamrmlal, keď to už trvalo príliš dlho.

„He?“ ozval sa druhý chlap a zmetene pozrel na Rena.

„To nič, nevšímaj si to,“ zamračil sa. Bol by začal vyvádzať, no jeho povesť mu to nedovolila, tak radšej zaťal zuby a modlil sa, aby ju čím skôr našli... nemohol dopustiť, aby sa jej znova niečo stalo. Na to bolo príliš skoro.

„Vy dvaja ste si dosť blízky?“ ozval sa po chvíli Dereq.

„Ona je niečo, ako moja nadriadená, prečo?“ opýtal sa nervózne Ren... dúfal, že to nebolo až tak počuť, ako sa sám cítil. Dereqovi ešte stále veľmi nedôveroval a nechcel, aby vedel, že mu na Kiare záleží. Mohol by to raz proti nemu zneužiť a prinajmenšom ho vydierať... čo nechcel riskovať, a preto sa snažil podobným témam vyhýbať.

„Bojíš sa o ňu,“ konštatoval Dereq a človek by si povedal, že mu to celé vyčíta...

„Nebojím. Ona sa vie o seba postarať, ibaže sa občas chová príliš zbrklo,“ vybafol a Dereq sa zarazene poobzeral.

„Hej! Toto tu mi niečo hovorí,“ zamrmlal po chvíli a zastal.